TOP

Farár Marián Kuffa: Bože, ty mi povedz čas a spôsob

Po pár týždňoch od vysviacky som sa stal žakovským farárom. Na začiatku to bolo veľmi ťažké. Stavali sme dom pre telesne postihnutých, ale ukázalo sa, že bezdomovci sú akútnejší.

Nemám rád pomenovanie bezdomovec. Bezdomovec je človek chorý na lásku. To je naozajstný bezdomovec. Môže mať štyri autá, päť chát a strelí si guľku do hlavy. Prečo? Nikdy nemal domov. Moji chlapci sú bez domova, ale už nie sú bezdomovcami. Naučili sa lásku prijať. Ešte sa musia naučiť lásku dávať.

Ja som nevedel, čo budem robiť. Iba som ponúkol svoj život Ježišovi. Chcel som sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú. Ako keby som podpísal len čistý (bianko) šek. A modlil som sa: „Bože, ty mi povedz čas a spôsob.“

Po úraze na Gerlachu – skôr, ako som išiel do seminára – ma zavolali sestričky: „Marián, poď s nami!“ „Kam?“ pýtal som sa ich. „Ideme na výlet. S postihnutými.“ „No ale ja? Veď som dolámaný.“ Nedali sa odradiť: „Máš sadru na nohe, pôjdeš ako postihnutý.“ Tak som išiel ako postihnutý.

Dostal som sa medzi nich a povedal som si: „Dokelu, ako je možné, že aj takíto ľudia existujú? Ja som predtým o tom ani netušil.“ A na tom výlete som povedal: „Postavme týmto ľuďom dom!“ Pýtali sa ma: „Aký dom chceš postaviť a kde?“ „Neviem.“ No začali sme hľadať možnosti. Najprv sme chceli v Okoličnom, lebo tam sme maľovali a poznali sme to tam. Chceli tam však knižnicu, a tak sme našli Žakovce. Napísal som to biskupovi. Ten chcel, aby som spísal projekt. Keď si ho kamaráti prečítali, povedali: „Dobre sa to číta, ale nedá sa podľa toho žiť.“

Nepoznal som žiadnu dovolenku, žiadne prázdniny. Až po siedmich rokoch nám volal niekto z Košíc. Povedali dievčatám: „Dáte nám k telefónu pána farára? Nechcel by ísť s nami Košičanmi do Medžugoria?“ Chytil som telefón, že nikam nejdem! Dievčatá sa však nedali odradiť: „A kedy sa ide?“ Ony ma tam potlačili.

Inak nebol čas na prázdniny. My sme tu nič nemali, ani základné veci. Nemali sme čo jesť, nemali sme kde hlavu zložiť. Spali sme v jedinej miestnosti, kde nepršalo. Vrecia pod hlavu, vrecami sme sa prikrývali, vrecia boli ako spacák. Keď som prišiel do Žakoviec, mal som šušťáky s dierou na zadku, tenisky a tričko. Medzi prvými tam žili dvaja chlapci – jeden z polepšovne, druhý z basy pre mladistvých.

My sme na začiatku nemali ani vodu, iba studňu. Keď sme si podojili, mali sme aj mlieko. Pamätám si raz, že sme mali obrovský hrniec a v ňom asi centimeter mlieka. Jeden z tých chalanov do hrnca ponáral žehličku. Pýtam sa ho: „Čo to robíš, Šaňo?“ „Tvaroh si robím!“

Alebo doniesol starú vaňu. Dal ju na dvore na tehlu a pod ňou založil oheň. „Čo to stváraš?“ „Idem sa kúpať v teplej vode.“ Vyzliekol sa a vošiel do vane. Myslel som si, že prasknem od smiechu. To boli také „hefty“. Žilo sa nám síce ťažko, ale často bolo veselo.

„Milujte ľudí takých, akí sú. Čím menej si to zaslúžia, tým viac ich milujte. Nemilujte ich podľa veľkosti zásluh, ale podľa veľkosti potrieb.“ Neviem to presne, ale zdá sa mi, že je to citát pápeža Pavla VI. Veľmi sa mi páčil, a preto som si ho zapamätal. Našiel som ho ešte počas svojho štúdia na vysokej škole v Nitre.

Moji ľudia si to nezaslúžia, ale potrebujú to. Páči sa im to – a takto nás to učí aj Ježiš.

 

Úryvok je z našej knihy Farár Marián Kuffa, ktorú dopredávame za výnimočnú cenu (3,75 EUR). Objednajte si ju v našom eshope tu.

 

 



Komentáre