Farmaceutická laborantka Katarína Markusová: Sľúbila som Bohu, že ak ma uzdraví, pôjdem kamkoľvek, kam ma pošle a budem mu slúžiť

Prežila si mnohé pády, ale aj víťazstvá. Ponúka svedectvo viery, že Boh neláme palicu nad človekom a vždy má plán pre náš život. Katarína Markusová (33), pochádzajúca z Komárna, je výnimočná žena, ktorá je Božím dieťaťom a dôkazom Božej lásky. Rozprávali sme sa s ňou o priereze jej života, ale aj o misiách v Afrike.

Narodila si sa do kresťanskej rodiny ako prvé dieťa zo siedmich, ale tvoja cesta je popretkávaná rôznymi cestičkami. Ako si si hľadala vzťah k Bohu? Ktoré body by si označila ako kľúčové?

Prvý je určite výchova, rodina, kde sa narodíš. Môžeš sa narodiť do tradičnej kresťanskej rodiny alebo do tej, ktorá vieru naozaj aj žije. Nie je to len to nedeľné kresťanstvo. U mňa to bolo tak, že som sa narodila rodičom, ktorí v mladosti odovzdali svoj život Bohu. Ocko nebol vychovaný ako kresťan, ale mamka áno.

Každé dieťa, aj mňa, moji rodičia po narodení odovzdali Bohu. Aj veriaci okolo, zo spoločenstva, sa za nás modlili a sprevádzali nás na ceste životom.

 

Čo ešte ťa ovplyvnilo?

Mala som veľmi blízku osobu, ktorá ma sprevádzala od mala. Mohla som sa jej s hocičím zdôveriť. Avšak jedného dňa náhle zomrela a mnou to veľmi otriaslo.

Neskôr vstúpil do môjho života jeden manželský pár, ktorý ma podporuje duchovne doteraz. A som za nich veľmi vďačná.

 

Takže je dobré mať v tom všetkom duchovnú oporu…

Áno, ale základom je tam dôvera. V mojom živote bolo veľa ľudí, ktorí prišli, ale nie každý mi rozumel. Mnohým veciam som nerozumela zas ja, alebo som nebola na ne zrelá. Snažili sa mi vysvetliť, ako čo robiť, ale ja som potrebovala vypočuť. A presne tento manželský pár mi to umožnil. Nechali mi čas, aby som na niektoré veci prišla sama. To bolo pre mňa dôležité.

 

Keď si bola malá, ochorela si. S touto udalosťou je spojený aj komplex menejcennosti, ktorý si začala pociťovať. Ako si sa popasovala s touto prekážkou?

Vytvoril sa mi nádor na tvári, ktorý rýchlo rástol a prišla som o zrak na jednom oku. Absolvovala som početné množstvo rôznych operácií, bolo ich asi dvadsať.

Všetky pobyty v nemocnici som bola bez rodičov. Pociťovala som strach, pocit opustenosti.

Deti v škôlke alebo vonku sa mi smiali, vysmievali sa mi a ja som sa pred nimi skrývala. Vyvolalo to vo mne pocit, že som škaredá a nemá zmysel, že tu som. Samú seba som odpísala a cítila som sa odmietnutá.

 

Ako to pokračovalo?

Keď som bola staršia, približne v puberte, bola som taká rebelka, vzdorovala som Bohu. No on si ma postupne hľadal a priťahoval. Ja som sa však voči nemu ako Stvoriteľovi búrila a pýtala som sa ho, prečo ma takú stvoril. V tomto období mi pomohla najmä výchova mojich rodičov a ich modlitby, ale tiež naša mládež a celé spoločenstvo.

 

Vraví sa, že Boh nad nami neláme palicu. Ako konkrétne si to pocítila v živote ty?

V období od šestnástich rokov Boh vstupoval do každej oblasti môjho života. Postupne som videla svoj charakter, ktorý bol v dôsledku mnohých hriechov pokrivený. Pán Ježiš si moje srdce priťahoval k sebe, aby som nebola stratená. Ja by som za seba nedala ani groš, ale on sám sa mi dal poznať.

 

Priblížiš to viac? Ako si ťa Boh pritiahol?

Jeden deň som mohla prísť pod jeho kríž, vyznať mu svoje hriechy, prijať odpustenie a očistenie mojej minulosti. On zapísal moje meno do Knihy života a dal mi istotu spasenia. Bol to začiatok dobrodružného života. Ako hovorí Ježiš: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Toto sa stalo realitou aj môjho života, hoci som vyrastala v kresťanskej rodine, ale ani tá najlepšia výchova nie je zárukou. Vedela som, že ak sa Pán Ježiš nado mnou nezmiluje, nikto mi nepomôže.

 

Ako si ďalej prehlbovala vzťah s Ježišom?

V 25 rokoch som sa presťahovala do nového mesta – noví ľudia, nové prostredie. A vtedy prišlo obdobie očisťovania a premeny charakteru. Pán Ježiš mi ukazoval, ako ma vidí on. Pre mňa je zázrak, že aj takú osobu, za ktorú by som ja nič nedala, dokázal zmeniť. Premenil môj pohľad na svet, aj na seba. Dnes už viem povedať, kto som v Ježišovi Kristovi a moje šťastie nezávisí od vonkajších okolností.

 

 

LEKÁR BOL PRESVEDČENÝ, ŽE ZOMIERAM

Prejdime na tvoju nemilú udalosť, keď si pracovala v lekárni a náhle si skolabovala. Čo sa vtedy stalo?

Bol to v podstate bežný deň, ale ráno som sa necítila dobre. Na obed som vydávala lieky a pociťovala som, že mi je nevoľno a asi odpadnem. Pamätám si, že mi kolegyne volali sanitku. Vnímala som okolitý svet, ale nemohla som sa hýbať ani rozprávať. Lekári nevedeli, čo mi bolo. Dodnes to nevedia. Lekár, ktorý ma viezol v sanitke bol presvedčený, že je to aneurizma a končím, zomieram. Nič z toho sa nepotvrdilo.

 

Čo sa dialo potom?

Nevedela som pohnúť jednou rukou a druhá sa mi triasla, nohy som mala nevládne. Mala som pocit, že kričím, ale potom som si uvedomila, že neviem rozprávať. Moje vnútro kričalo k Bohu. Toto je koniec? Toto je ten prestup do večnosti? Vedela som, kam by som šla – k Ježišovi, ale mala som prázdne ruky. Prežila som život v rámci normy, ale pre Boha som nič neurobila. Vedela som, že on to nepotrebuje, ale pociťovala som, že som nesplnila svoje poslanie na tejto zemi.

V nemocnici som plakala, stále som nemohla rozprávať, a tak som opäť len vnútorne volala na Boha. Teraz zomriem? Alebo ostanem takto ležať? Ako ti takto budem slúžiť?

 

A odpovedal ti Boh?

Počas prevozov na vyšetrenia ma viezli ďalšou sanitkou a v tom celom zúfalstve som sa modlila a prosila ho, nech ma uzdraví a ja pôjdem kamkoľvek, kam ma pošle, a budem mu slúžiť. Vtedy som naozaj pocítila fyzicky jeho prítomnosť. Do mojich rúk aj nôh sa dostala sila a dokonca som začala aj rozprávať. Odvtedy som nemala pokoj, lebo som vedela, že som Bohu niečo sľúbila.

 

Ako vnímaš túto udalosť s odstupom času?

Neľutujem nič. Ani to, že sa mi to stalo, pretože tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. Vidím v tom všetkom veľkosť Boha. On má spôsob, ako sa prihovoriť ľudskému srdcu a vedel, že ja to potrebujem takto. Doslova, ísť až na hranu. Spätne, čo ľutujem, sú len moje hriechy a situácie, kedy som niekomu ublížila, ale nič z toho, čo sa udialo mne.

 

V tvojom príbehu sú aj pády, ale aj mnohé víťazstvá. Boli to aj obdobia prázdna. Čo si myslíš, čo je kľúčové v dobe prázdna? Prečo sa netreba vzdať v takom období?

Pre mňa je dôležitá moja rodina. To, že moji rodičia ma neodvrhli, nezlomili nado mnou palicu. Môj otec mi raz povedal, že aj keby som sa pomýlila v živote, nedeje sa tragédia, mám bojovať a nikdy to nevzdať. Myslím si, že pokiaľ človek žije, vždy je šanca na zmenu, záchranu. Dôležité je nikdy nezatvoriť dvere. Na svojich rodičoch som vždy videla, že keď sa začali spolu modliť a spoločne s Bohom riešili problémy, naozaj boli bližšie k sebe a mnohé veci sa aj u nás doma menili. Aj moji súrodenci sú moji najlepší priatelia. Je to väčšia výhoda, keď máš šesť súrodencov, na každý deň jedného, ktorému sa môžeš zdôveriť. (smiech)

 

Čo ešte je pre teba v živote dôležité?

Dôležité je aj nezostať na mieste. Nikto to za teba neurobí. Boh má pre teba otvorenú náruč, ale potrebuje k tomu aj tvoje srdce. Viem tri veci, ktoré v živote nemôžem robiť: ľutovať sa, porovnávať sa a pozerať sa dozadu.

 

 

DALA SOM BOHU SĽUB

Po tom, čo ťa Boh uzdravil, si mu dala sľub. Rozhodla si sa odísť na misie do Afriky. Kde si sa nachádzala v Afrike a čo bolo tvojím poslaním?

Žila som v Ugande, v dedinke Nakisunga. Pracovala som v centre, kde bola škola a detský domov, neďaleko hlavného mesta Kampala. Bola som tam dva roky.

 

Čo ti táto skúsenosť dala?

Jeden deň som sa modlila a Boh sa ma opýtal, či sa mu dám a či platí môj sľub spred rokov. Povedala som áno a on mi povedal, že dá do môjho života niečo nové. Vtedy som netušila, čo má pre mňa pripravené, ale pociťovala som veľkú radosť, že je blízko môjmu srdcu. Keď som vravela blízkym o svojej túžbe, že pôjdem na misie do Ugandy, neverili tomu. Nevedela som dobre po anglicky, sama som nevedela, či ma na misie zoberú. Myslela som si, že nemám čo dať. No opak bol pravdou. V decembri 2019 som odlietala do Ugandy.

 

Aké boli prvé chvíle v Afrike?

Najprv to bol kultúrny šok, ale bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Keby som nebola vedela, že ma tam volá Boh, nešla by som tam. Vedela som, že keď ma tam on zavolal, tak mi dá schopnosti, ktoré budem potrebovať.

Pred odchodom ma jeden ujo povzbudil so slovami, že keď prídem do situácie, že na ňu nemám, mám si to pýtať ako dar od Boha. V tomto smere som bola nesmierne obdarovávaná celé dva roky.

 

Ktoré momenty si si uchovala v pamäti?

Prvé momenty boli ťažké. Nevedela som komunikovať s deťmi, pretože ani oni nevedeli dobre po anglicky a začala som pociťovať v sebe bloky. Prosila som si lásku k tým ľuďom, aby som na nich nepozerala zvrchu, aby som ich vedela prijať ako svojich. Bolo aj obdobie, keď unášali ľudí. Bolo to nebezpečné. Krátko pred odletom som dostala vodičský preukaz. V tej chvíli, keď nebolo najbezpečnejšie ísť taxíkom, nemala som inú možnosť ako sadnúť do auta a začať šoférovať. Cesty, ani spôsob africkej jazdy sa nedá porovnať s tou našou. Bola to milosť, že som sa v neznámej krajine naučila šoférovať.

 

S čím si sa tam ešte stretávala?

Väčšina detí bola z ulice, niektoré boli týrané, zneužívané. Žila som na mieste, ktoré sa volá „Čabalogo“, teda miesto, ktoré prináleží čarodejníkom. Diali sa tam rôzne rituály, obchodovanie s ľuďmi, bola tam veľká chudoba.

Stávalo sa, že keď sme sa modlili v nedeľu s deťmi, mnohokrát sa prejavovala Božia prítomnosť, ale aj boj so zlými duchmi. Bolo mnoho takých prípadov. Zlí duchovia utekali a opúšťali ľudí na meno Ježiš Kristus. Aj cez tieto skúsenosti sa stal Boh v mojom srdci veľkým.

 

Spoznala si tam ešte ďalšie Božie vlastnosti?

Mali sme svoju komunitu, kde sme sa modlili, čítali z Biblie, ale snažili sme sa budovať vzťahy aj s ďalšími ľuďmi a prehlbovať ich vieru. Bolo to zaujímavé, Boh bol vtedy veľmi blízky, pretože vedel, že to potrebujem. Vtedy som zažila uzdravenie pocitu odmietnutia. Boh mi tam ukázal, že on je môj Stvoriteľ, stvoril ma takú, akú ma on chcel. Na základe Izaiáša 53. kapitoly som prežila, že on sa stal odmietnutým, opovrhnutým za mňa, a preto ja už taká nemusím byť.

 

Čo ťa utvrdzuje vo viere? Prečo je dobré neprestať veriť?

Pretože život na tejto zemi je len dočasný. Či veríme alebo nie, existuje peklo a nebo. A závisí od môjho slobodného rozhodnutia, či prijmem milosť záchrany, ktorú Boh ponúka každému z nás, a podľa toho strávim večnosť. A ja viem, že chcem byť s ním a teším sa na ten deň.

Za každých okolností sa nevzdávajme a hľadajme Boha, lebo on sa nám dá nájsť. Počula som aj peknú myšlienku: Máme žiť tak, aby sme chodili po zemi, ale hlavou boli v nebi.

Foto: osobný archív Kataríny Markusovej