TOP

Gaudete et exsultate! Čo nám chce pápež odkázať?

19. marca 2018 nám pápež František adresoval novú apoštolskú exhortáciu začínajúcu slovami: „Radujte sa a jasajte“ (Mt 5, 12). s podtitulom „O povolaní k svätosti v súčasnom svete“. Čo je jej obsahom?

Úmyslom článku je priblížiť, o čom exhortácia hovorí a povzbudiť tak všetkých, aby si ju prečítali. Myslím si, že pápežovým zámerom bolo, aby sa jej text dostal ku každému z nás. Dôkazom sú aj slová úvodu: „každého z nás si Pán vyvolil, ,aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4)“ (bod 2). Citovať budeme z exhortácie, s označením bodu, kde sa uvedená veta nachádza.

I. kapitola – Povolanie k svätosti

Pápež nás chce najprv upovedomiť o tom, že svätosť nie je akési VIP. V prvom rade sme obklopení svätými, ktorí už prežívajú Božiu prítomnosť a zároveň udržiavajú aj blízke vzťahy s nami a pomáhajú nám k svätosti. Okrem nich však v našej blízkosti žijú aj „svätí vedľajších dverí“. „Páči sa mi vidieť svätosť… v rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti; v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb; v chorých, v staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú“ (bod 7). Nemáme iba kopírovať iných svätých, ale objaviť vlastnú cestu nahor. Ukazuje, že svätosť je tu pre každého, a preto nasledujúce body adresuje tebe! Nie je časté, aby pápež v takýchto dokumentoch používal druhú osobu jednotného čísla. „Vyberaj si Boha znova a znova. Nestrať nádej… Keď cítiš pokušenie zapliesť sa do svojej slabosti, zdvihni oči k Ukrižovanému… V Cirkvi svätej a tvorenej hriešnikmi nájdeš všetko, čo potrebuješ pre rast k svätosti“ (bod 15) – týchto pár citátov ukazuje, ako veľmi túži pápež osloviť každého z nás! Svätosť nie je iba všeobecné povolanie, je to výzva pre každého jedinca! „Aj ty potrebuješ pochopiť celok svojho života ako poslanie… Pýtaj sa vždy Ducha, čo od teba Ježiš očakáva v každom okamihu…“ (bod 23). Svätosť spočíva najmä v naplno žitej láske a budovaní Božieho kráľovstva. Avšak „neposvätíš sa… bez toho, aby si sa telom i dušou daroval, a… dal to najlepšie zo seba“ (bod 25).

Svätosť nespočíva iba v uzavretí sa pred svetom. Slovami pápeža Františka máme žiť kontempláciu aj skrze činnosť. Je dôležité začínať modlitbou a tichom, aby sme sa uchránili pred rôznymi rozptýleniami a povrchnými potešeniami, ale následne sa každá modlitba má pretvoriť v aktívnu službu. „Treba nám takého ducha svätosti, ktorý preniká samotu aj službu, intimitu aj úlohu evanjelizovať“ (bod 31).

Preto „neboj sa svätosti. Nepripraví ťa o silu, život či radosť. Práve naopak“ (bod 32). Naplníš povolanie, ktoré má s tebou Boh od večnosti. Dosiahneš pravú slobodu, ktorá spočíva v závislosti od Pána. To nás oslobodzuje z otroctva a pomáha nám spoznať svoju dôstojnosť.

II. kapitola – Dvaja subtílni nepriatelia svätosti

V nasledujúcej kapitole Petrov nástupca vystríha pred dvoma nástrahami, ktoré vznikli už v prvých storočiach kresťanstva, avšak sú výsostne aktuálne aj dnes. Ide o gnosticizmuspelagianizmus.

Gnostici posudzujú dokonalosť osôb nie podľa lásky, ale podľa kvantity poznatkov, ktoré nazhromaždia. „Gnostikom je tiež vlastná viera, že svojimi vysvetleniami môžu urobiť dokonale zrozumiteľnú celú vieru a celé evanjelium. Absolutizujú vlastné teórie a druhých nútia, aby sa podrobili zdôvodneniam, ktoré používajú“ (bod 39) a neraz redukujú Kristovo učenie len na súhrn príkazov a zákazov. Hrozí to nám všetkým. Niekedy možno nevedome neprimerane vyzdvihujeme vlastné poznanie a sme presvedčení, že naša vízia skutočnosti je dokonalá. Takýto človek má odpoveď na všetko a považuje sa za najmúdrejšieho. Pápež však varuje, že „Boh nás nekonečne presahuje, vždy je pre nás prekvapením a nikdy s istotou nevieme, v ktorej historickej okolnosti ho môžeme stretnúť“ (bod 41). Boh je v živote každého človeka, aj toho najviac zraneného zlom. Hrozí nám pokušenie „osvietených katolíkov“, ktorí sa povyšujú nad iných len preto, lebo niečo čítali alebo si vypočuli nejakú prednášku. Chráňme sa postoja „všetko vie, všade bol a kde nebol, tam sa chystá“.

Druhou, azda ešte nebezpečnejšou herézou je postoj označovaný ako pelagianizmus. Pelagiáni sú presvedčení, že dosiahnu svätosť len a výlučne vlastnými silami. Avšak „nedostatok úprimného vyznania našich obmedzení – v bolesti a modlitbe – je to, čo bráni milosti, aby v nás lepšie pôsobila“ (bod 50). Ak si uvedomíme, ako veľmi nás Otec miluje, nikdy nebudeme uvažovať nad životom bez neho, akoby sme ho nepotrebovali. Samozrejme, máme robiť všetko pre to, aby sme rástli vo svätosti, ale Cirkev nikdy neprestala učiť, že „nie sme ospravedlnení našimi skutkami alebo našimi snaženiami, ale milosťou Pána, ktorý ako prvý preberá iniciatívu“ (bod 52). Pamätajme, že všetko, čo máme a čo je v nás dobré, je Božím darom. Takáto vďačnosť nás naplní radosťou a otvára nás pre darovanie sa iným. Snažme sa preto chrániť obom týmto postojom, aby sme v slobode a radosti mohli kráčať bližšie k Pánovi.

III. kapitola – Vo svetle majstra

Pán Ježiš je najdokonalejším vzorom každej svätosti. Práve preto nás Svätý Otec vyzýva v ďalšej kapitole nasledovať jeho príklad a počúvať jeho slová. „Ježiš vysvetlil celkom jednoducho, čo to znamená byť svätí, a urobil to, keď nám zanechal blahoslavenstvá“ (bod 63). Slovo „blahoslavený“ (šťastný) sa tak stáva synonymom slova „svätý“, pretože človek, ktorý je verný Bohu a žije podľa jeho vôle, dosahuje v darovaní seba pravé šťastie. Samozrejme, žiť podľa blahoslavenstiev nie je ľahké a znamená to ísť proti prúdu dnešného sveta. Sme schopní podľa nich žiť „jedine vtedy, ak nás Duch Svätý prenikne celou svojou silou a oslobodí nás od slabosti egoizmu, pohodlnosti a pýchy“ (bod 65).

Pápež František následne prechádza všetkými ôsmimi blahoslavenstvami a aplikuje ich do súčasnosti. Vysvetľuje, ako ich môžeme žiť dnes, tu a teraz. Svätosť teda znamená „byť chudobní v srdci“ (bod 70), „reagovať s pokornou tichosťou“ (bod 74), „vedieť plakať s druhými“ (bod 76), „hľadať spravodlivosť s hladom a smädom“ (bod 79), „hľadieť a konať s milosrdenstvom“ (bod 82), „udržať si srdce čisté od všetkého, čo poškvrňuje lásku“ (bod 86), „rozsievať okolo seba pokoj“ (bod 89) a „prijať každý deň cestu evanjelia, aj keď nám spôsobuje problémy“ (bod 94). Na základe týchto poznámok vidíme, že pravá svätosť neznamená zotrvávať v extázach dakde v samote nezaujímajúc sa o iných, ale ide o vykročenie na neľahkú cestu sebazapierania, zakúšajúc neraz aj prenasledovanie pre Božie kráľovstvo. Zároveň treba spoznávať Krista v chudobných a trpiacich, pretože v tomto povolaní „sa odhaľuje samotné Srdce Krista“ (bod 96). Nemyslime si, že nás sa to netýka. Kresťan nie je plne kresťanom, pokiaľ oddeľuje požiadavky evanjelia od svojho osobného vzťahu s Pánom. Veľkým svätým, ako František z Assisi, Vincent de Paul či Matka Terézia „ani modlitba, ani láska k Bohu, ani čítanie evanjelia neumenšovali zápal alebo efektívnosť ich nasadenia pre blížnych, práve naopak“ (bod 100). Primát, samozrejme, patrí vzťahu s Bohom v modlitbe, avšak nemôžeme pritom zabudnúť, že na sklonku života budeme hodnotení najmä z toho, čo sme urobili pre druhých. „Modlitba je vzácna, ak sýti dennodenné darovanie lásky“ (bod 104). Budeme toho schopní, len ak budeme pestovať aj sebazaprenie a nebudeme sa báť vyčerpať sa v snahe žiť diela milosrdenstva.

IV. kapitola – Niektoré charakteristiky svätosti v súčasnom svete

V predposlednej kapitole sa dozvedáme viac o prejavoch svätosti v súčasnom svete. Ako prvé spomína znášanlivosť, trpezlivosť a tichosť. Pozýva chrániť sa vlastných agresívnych a egocentrických sklonov. „Svätec nemárni svoje sily lamentovaním nad chybami druhého; je schopný nerozprávať o slabostiach svojich bratov“ (bod 116). Súdenie iných a ich neustále poučovanie nazýva dokonca „subtílnou formou násilia“. Tešiť sa z dobra iných a snažiť sa o to, aby iní boli uprednostnení predo mnou je postojom, ku ktorému má postupne prísť každý kresťan, no nedá sa to bez skutočnej pokory. A tá „sa môže zakoreniť v srdci len cez pokorenia… Ak nie si schopný vydržať a obetovať nijaké poníženia, nie si pokorný a nie si na ceste svätosti“ (bod 118). Nejde tu len o krvavé mučeníctvo, ale o drobné, a predsa veľké poníženia v každodennom živote. Naučme sa vyhýbať rozprávaniu o sebe, radšej chváľme iných, vyberajme si menej žiarivé úlohy či znesme občas niečo nespravodlivé, ale nie v duchu akéhosi masochizmu, ale v túžbe kráčať za Ježišom a rásť v jednote s ním.

Druhým prejavom svätosti je radosť. Ak dovolíme vstúpiť Bohu do nášho života, naplníme aj výzvu svätého Pavla: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4, 4) a to aj vo chvíľach bolesti. „Existujú ťažké okamihy, časy kríža, nič však nemôže zničiť nadprirodzenú radosť, ktorá sa… rodí z vnútornej istoty, že sme nekonečne nadovšetko milovaní“ (bod 125). Takáto kresťanská radosť je zvyčajne sprevádzaná aj zmyslom pre humor. Zlá nálada nemôže byť prejavom svätosti. Takáto radosť sa však rodí najmä z postoja: „Naučil som sa vystačiť s tým, čo mám“ (Flp 4, 11). „Nehovorím o konzumnej alebo individualistickej radosti… Mám na mysli skôr tú radosť, ktorá žije v spoločenstve, ktorá sa zdieľa a šíri…“ (bod 128).

V neposlednom rade sa svätosť prejavuje aj odvahou a horlivosťou v zmysle gréckeho slova parresía. Ide o „entuziazmus, rozprávanie so slobodou, apoštolský zápal“ (bod 129). Pozýva nás k nej sám Kristus, keď opakuje slová: „Nebojte sa!“ (Mk 6, 50) a „ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Samozrejme, máme uznať svoju krehkosť, nedokonalosť, no zároveň dovoliť Kristovi, aby ju vzal do svojich rúk a poslal nás na misiu. Nadobudnúť odvahu však môžeme len skrze neochvejnú dôveru v spoľahlivosť nášho Pána, ktorý nás neprestane posilňovať svojou milosťou. „Potrebujeme impulz Ducha, aby sme neboli paralyzovaní strachom a vypočítavosťou, aby sme si nezvykli kráčať len v bezpečných hraniciach“ (bod 133). Nech nás neprenikne individualizmus, nostalgia či pesimizmus. „Boh je vždy novosť“ (bod 135) a pozýva nás vykročiť aj na neznáme miesta, nezostať na brehu, ale zatiahnuť na hlbinu. „Boh nemá strach! Nemá strach!“ (bod 135), preto sa odvážme ísť s ním aj na perifériu, pretože on nás tam už dávno čaká a volá nás. Nezatvorme sa do našich starých zvykov, nehovorme, že to tak vždy bolo. Dovoľme, aby nás Pán prebral z našej nečinnosti!

To všetko však nemôžeme zvládnuť sami. Pán nás pozýva, aby sme kráčali k svätosti spoločne, pretože „ak sme príliš osamelí, ľahko stratíme zmysel pre realitu“ (bod 140). Druhí nám pomáhajú napredovať v čnostiach, spoznávať vlastné chyby. V spoločenstve je preto dôležité dbať na detaily, pričom pápež v poznámke pod čiarou osobitne pripomína tri kľúčové slová: „dovolíš, ďakujem, prepáč“.

Napokon „svätosť je tvorená stálou otvorenosťou pre transcendenciu, ktorá sa prejavuje v modlitbe a v adorácii… Neverím vo svätosť bez modlitby“ (bod 147). Je dôležité venovať občas svoj čas iba Bohu, v samote s ním. Nájsť si čas na ticho, v ktorom môže zaznieť Pánov jemný hlas. Preto sa aj teba Svätý Otec pýta: „sú chvíle, keď sa postavíš do jeho prítomnosti v tichu, keď zostávaš s ním bez náhlenia, a necháš ho, aby sa na teba díval?“ (bod 151). Takéto ticho však nemá byť únikom z reality, ale chvíľou, keď naberieme nové sily a spoznáme Božiu vôľu s nami. Nebojme sa prosiť, a to najmä prosiť za iných. Modlitba príhovoru totiž vyjadruje bratskú starostlivosť o druhých. K tomu pripojme aj časté čítanie Božieho slova, ktoré „nás privádza k Eucharistii, kde samotné Slovo dosahuje svoju maximálnu účinnosť… A keď ho dostávame vo svätom prijímaní, obnovujeme našu zmluvu s ním a umožňujeme mu, aby čoraz viac uskutočňoval svoje premieňajúce dielo“ (bod 157).

V. kapitola – Zápas, bdelosť a rozlišovanie

Napokon nemožno zabudnúť, že kráčanie k svätosti je skutočným bojom. Zlý duch nespí a robí všetko pre to, aby nás od tejto cesty odvrátil. „Otrávi nás nenávisťou, smútkom, závisťou, neresťami.“ (bod 161) Preto bdejme, prosme Pána i svätých o pomoc a nezostaňme stáť v mŕtvom bode. Nestrácajme dôveru, ale verme, že Kristus bude pri nás stáť, ak mu to umožníme. Dôležité pre duchovný boj je tiež rozlišovanie. Skúmajme svoje vnútro a dovoľme, aby nás Duch Svätý premieňal na svoj čoraz dokonalejší obraz. K tomu je potrebné aj každodenné úprimné spytovanie svedomia, ku ktorému Kristov vikár vrelo pozýva nás všetkých.

Na záver už len doplním pápežovu výzvu: „Prosme, aby Duch Svätý do nás vložil intenzívnu túžbu byť svätými na väčšiu slávu Božiu a povzbudzujme sa navzájom v tomto predsavzatí.“ (bod 177)

 

Komentáre