TOP

Gynekologička Dana Kobidová: Je skvelé, keď sa dieťa po prvýkrát nadýchne a ja si vydýchnem, že už je tu

Hoci pochodila krížom-krážom už veľa krajín sveta a ideálny relax je pre ňu na mieste, kde je piesok a palmy, predsa ju najviac fascinuje zázrak nového života, s ktorým sa denne stretáva v práci. Život častejšie víta, ako odprevádza, a úsmev, vôňa malých uzlíčkov je bonusom. Gynekológ-pôrodník Dana Kobidová.

Bolo povolanie lekárky tvojím detským snom? Ako si sa k nemu dostala?

Myslím, že áno. Nie som z lekárskej rodiny, ale už ako malá som si vravela, že budem buď učiteľkou, alebo doktorkou. Moja detská izba sa menila na triedu žiakov alebo na nemocničnú izbu plnú chorých hračiek. Nebála som sa ihiel ani krvi, dokonca som chcela už ako malá pichať injekcie mojej babke, ktorá mala cukrovku a musela si pichať inzulín. Zaujímali ma všetky seriály z nemocničného prostredia, bavila ma biológia a chémia. S dvoma kamarátmi z môjho paneláka sme sa ako malí namiesto iných zaujímavejších hier bifľovali periodickú sústavu chemických prvkov… Dnes sme všetci lekármi. Išlo to postupne a prirodzene, už počas strednej školy som v tom mala jasno – mojím cieľom bola medicína. Zrejme to tak človek cíti, kam ho to ťahá a kde je jeho miesto na zemi, aby sa uplatnil v živote.

 

Prečo práve odbor gynekológ-pôrodník?

K tomuto rozhodnutiu som prišla postupne a per exclusionem, teda vylučovacou metódou. Počas štúdia na vysokej sme mali možnosť prejsť prakticky všetkými oddeleniami, ochutnať z každého rožku trošku a pričuchnúť si práci, ktorá je na každom oddelení trochu iná. Od začiatku som chcela niečo akčné a viac-menej chirurgické. Vedela som, že nedám internú medicínu, bola som frustrovaná z toho, že tam zomieralo tak veľa ľudí. Ja viem, na tej druhej strane je krásne, ale pocit, že po otvorení izby ostala posteľ prázdna po ujovi či tete, s ktorou som sa predchádzajúci deň rozprávala o živote, bol hrozne skľučujúci.

Preto som rada za svoju prácu, že život na tejto planéte častejšie vítam, ako odprevádzam. Sú to ďaleko šťastnejšie a veselšie chvíle. A z toho medicínskeho hľadiska je to dostatočne akčná práca a hlavne sa mi na nej páči to, že sme schopní v plnom rozsahu danú pacientku diagnostikovať, zmanažovať, liečiť a operovať. Nie je to stereotyp, mieša sa tam ambulantná práca, operačka, ultrasonografia, pôrodnica. Úsmev a vôňa malých uzlíčkov je taký bonus, že som neváhala pri rozmýšľaní nad tým, čo zo mňa nakoniec bude po skončení vysokej školy.

 

 

NAPRIEK ENORMNÉMU POKROKU V MEDICÍNE NEMÁME ZÁZRAK ŽIVOTA PEVNE V NAŠICH RUKÁCH

Aké je to – byť dennodenne pri zázraku nového života?

Aké? Úžasné! Aj moja práca ma naučila, že život je dar. Je dar, a nie samozrejmosť. Fakt zázrak. Je úžasné povedať žene: „Gratulujem, budete mama,“ keď vidím na monitore sonografu v malom bazéniku, v takzvanom gestačnom vačku v maternici, malé ťukajúce srdiečko a niekoľkomilimetrový zázrak menom „človek“. Je úžasné vidieť vyšťavenú maminu a vystresovaného ocina, ktorí si po prvýkrát s láskou pohladia svoje dieťa, ktoré akurát prekonalo náročnú cestu zvanú pôrod. Sú to silné momenty, ktoré mi vždy vyčaria úsmev na tvári.

 

Čo ťa na tom najviac fascinuje?

Ťažká otázka. Asi vedomosť a skúsenosť, že nad životom nemáme my ľudia naozaj žiadnu moc. Akoby Boh niekedy skúšal našu trpezlivosť a vyberal ten správny moment, keď sa zrodí nový človek. Napriek enormnému pokroku v medicíne nemáme zázrak života pevne v našich rukách. Je úžasné, keď vidím páry, označené ako zdravé, ktoré sa niekoľko rokov bezúspešne snažia o dieťa, podstúpia milión procedúr a nakoniec sa im v momente, keď už všetko vzdajú, podarí otehotnieť. Je skvelé, keď sa dieťa po prvýkrát nadýchne a my všetci si v tom momente vydýchneme, že drobec je už medzi nami. Fascinuje ma dokonalý špedičný Boží systém.

 

Ako vplýva tvoja viera na tvoje povolanie?

Myslím, že pre katolíka je viera a povolanie gynekológa tá horšia kombinácia. Uplatňujem si výhradu vo svedomí na určité výkony, mám šťastie, že je plne rešpektovaná mojimi doterajšími nadriadenými. Ale stretla som sa s dešpektom a s názorom aj kolegov, že veriaci gynekológovia, ktorí odmietajú robiť napríklad interrupcie, sú akoby hanbou nášho stavu a mali by sme sa nad sebou zamyslieť a prehodnotiť svoje povolanie. Niekedy sme tŕňom v oku, ale dá sa s tým žiť.

Snažím sa, pokiaľ je to možné, rozprávať sa so ženami, ktoré sa chcú dobrovoľne vzdať materstva a nedať drobcovi šancu na život, o príčinách ich rozhodnutia, niekedy spoločne hľadáme možnosti, ako to zmeniť. V podstate vždy, keď niečo robím, či už sú to pôrody, hlavne tie, ktoré nejdú podľa predstáv, alebo operácie či rozhodnutia, prosím Šéfa o pomoc. Myslím, že on je vždy tam, kde je treba.

 

 

V SUDÁNE SA ŠETRÍ NA MATERIÁLOCH, ALE NEŠETRÍ SA ZÁZRAKMI

Dvakrát si bola na istý čas v Sudáne. V čom je hlavný rozdiel v zdravotníctve?

V Južnom Sudáne podľa mňa neexistuje zdravotníctvo. Tam existuje len elementárna pomoc. Mám dojem, že tam, kde sa šetrí na zdravotníckej technike, liekoch a ľuďoch, tam sa nešetrí zázrakmi. Dennodenne sme boli svedkami neuveriteľných príbehov, kde sa stavy, ktoré si ja dovolím tvrdiť, že by bežný Európan neprežil, skončili happyendom. Boli to rôzne traumatizmy, nehody so zvieratami, zanedbané rany, niekoľkodňové nepostupujúce pôrody doma v buši s konečným výsledkom úplného uzdravenia.

Spôsob, ako sa funguje v nemocnici v Sudáne, je úplne odlišný ako u nás. Museli sme si vystačiť so základnými fyzikálnymi vyšetreniami, ktoré už ani nepoužívame v našom časopriestore moderných vyšetrení. Bolo úplne jedno, či som lekár taký alebo onaký, ľudia, pokiaľ nám dôverovali, očakávali od akima – lekára pomoc.

 

A čo sa týka prijímania detí, je to iné ako u nás?

Je potrebné brať do úvahy to, že v Sudáne neexistuje sociálny systém. Všetci sú odkázaní na to, ako dobre sa darí rodine, deťom… Mať dievča znamenalo zarobiť. Vydajom dievčaťa si rodina prilepšila istým počtom kráv, pretože za nevestu sa platí veno. Sú bežné dohodnuté sobáše. Syn bol, naopak, potrebný na ochranu majetku. Čím početnejšia rodina, tým lepšie. Sudánci sa snažia mať veľa potomkov, aby bolo o rodičov postarané na staré kolená. Je tam vysoká úmrtnosť do piateho roku veku života.

 

Čomu sa môžu Sudánci učiť v zdravotníctve (či vnímaní života, zdravia) od nás a čomu, naopak, my od nich?

Stretla som sa tam napríklad s veľmi zaujímavými spôsobmi ošetrovania rán. Bolo úžasné sledovať, ako pomáhajú bežné prostriedky z našej kuchyne pri komplikovaných hlbokých hnisajúcich ranách. Mám pred očami babku, ktorú doniesli v dezolátnom stave s hlbokými dekubitmi. Po lokálnej dezinfekcii jej dávali na ranu obyčajný kryštálový cukor a zabalili ju do čistej plachty. Takto jej to ošetrovali každý deň a dekubity sa fakt zahojili. Mohli by sme sa vrátiť k niektorým osvedčeným prírodným spôsobom. A nie používať mnohokrát najnovšie produkty farmapriemyslu.

Sudánci by sa mohli naučiť väčšej pomoci, niekedy aj nezištnej, jedného voči druhému. Napríklad keď sme potrebovali krv pre pacienta, bolo enormne ťažké nájsť niekoho, kto by bol ochotný dobrovoľne darovať krv. Báli sa, že im bude chýbať. Alebo odniesť pacienta z operačky na nosidlách. Pokiaľ tam nemal rodinu, ostatní neboli ochotní. Vzhľadom na ich ťažký život a dennodenný boj o ich existenciu tam nie je príliš veľa miesta na súcit a empatiu.



Komentáre