Henrieta Háberová, vedúca tanečného divadla Bodies: Každé dieťa potrebuje lásku oboch rodičov už od počatia
Je manželkou a matkou piatich detí, z toho jedného osvojeného. Už tridsať rokov vedie jedno z najúspešnejších tanečných divadiel na Slovensku a popritom študuje tanec na konzervatóriu. Henrieta Háberová (46) je za svoj život vďačná najmä Bohu.
Ako si spoznala Boha Otca vo svojom živote?
Dnes môžem smelo povedať a svedčiť, že viera je veľký, nezaslúžený dar z neba. Narodila som sa v rodine, kde viera nebola tabu, avšak nebola ani naplno žitá. Ale ďakujem svojej mamke, že ma nechala pokrstiť aj napriek ťažkej dobe a negatívnemu prístupu môjho otca. A tak som sa stala Božím dieťaťom. Spomínam si, že aj napriek tomu, že sme sa doma spolu modlili iba dvakrát v roku (na Vianoce a Veľkú noc), sama som sa modlila pred spaním. Vtedy mi to nepripadalo zvláštne, až neskôr, keď som bola dospelá, som si uvedomila tú milosť, ktorú som ako dieťa dostala. Myslím si, že túžba po živom Bohu začala vo mne rásť až pred vstupom do manželstva. Začala som Bohu klásť otázky a uvedomovať si, že moja viera musí byť viac ako len nedeľná svätá omša a recitovanie modlitieb. Boh vypočul volanie môjho srdca.
Nemala si nikdy problém mať s Bohom otcovský vzťah napriek tomu, že tvoj pozemský otec s tebou nemal dobrý vzťah?
Môj otec odišiel od rodiny, keď som mala iba šesť mesiacov, moja sestra tri a pol roka a srdce mojej mamky nezvládalo otcov egoizmus. Čakali sme naňho ešte niekoľko rokov, či mu náhodou nebudeme chýbať, ale – bohužiaľ – mal vo svojom živote iné priority. Keďže som s ním viac-menej nemala žiadne zážitky ani vzťah, nijako zvlášť mi v mojom živote nechýbal. Mamka sa nakoniec druhýkrát vydala, takže sme mali aj otca, aj nových súrodencov. Absenciu svojho otca som si uvedomila až oveľa neskôr, keď som sa sama stala mamkou. Pri pohľade na svoje dcéry, na to, ako milujú svojho ocka, ako sa on s nimi hráva, ako ich ľúbi, venuje im svoj čas, je tu pre nich, som zrazu pocítila obrovskú prázdnotu, ktorá sa predo mnou otvorila a vystrašene pozerala ona na mňa a ja na ňu.
Odpustila si svojmu vlastnému otcovi?
Boh ma videl, uzdravoval, liečil, fúkal rany… A tak ma oslobodil z tejto bolesti a straty. Ukázal mi cestu odpustenia. Ja som poslúchla a už pred mnohými rokmi som sa rozhodla svojmu biologickému otcovi odpustiť. A modlím sa za neho.
STALI SME SA PRE NEHO RODINOU
Máš syna v náhradnej starostlivosti. Prečo ste sa tak rozhodli aj po vlastných deťoch?
Pre adopciu sme sa rozhodli v čase, keď sme mali tri deti. Keď nám túto otázku začali klásť takmer všetci ľudia z nášho okolia, zhmotnili sme odpoveď do vety: „Z lásky k Bohu a z lásky k deťom.“ Nakoniec sa naša adopcia zmenila na pestúnsku starostlivosť, keďže sme sa rozhodli pre tri a pol ročného chlapčeka, ktorý v tom čase nebol adoptovateľný. No a posledné dieťa, ktoré nám Pán požehnal, sa narodilo v roku 2012, teda o päť rokov neskôr. Takže máme päť detí. Dve krásne dospelé dcéry – Klárku a Šarlotku, dvoch tínedžerov – Marka a Jurka; aj osemročného Henryho. Naše veľké bohatstvo.
Čo vám dáva, že máte takto osvojeného člena?
Neustále uvedomovanie si, ako veľmi potrebuje každé dieťa lásku, starostlivosť a oboch rodičov, a to už od svojho počatia. Ako vníma, či je milované a prijímané… A ak nastane akákoľvek strata základných potrieb, najmä lásky, sú to rany, zranenia, ktorých ničivosť je nesmierna.
Neraz sú s deťmi z detského domova spojené mnohé zdravotné problémy či problémy v správaní. Ako ste zvládali najmä začiatky?
Nielen začiatky, ale asi celé obdobie, čiže už trinásť rokov, ktoré s Jurajom prežívame, by sa dalo prirovnať k sínusoide – raz sme hore a vzápätí dole. Zranenia, ktoré si za takmer štyri roky života bez rodiny a lásky priniesol, nosí neustále vo svojom vnútri – a tie mu bránia pohnúť sa vpred. Každý psychológ nám povedal, že prvý rok života dieťaťa je najdôležitejší a keďže práve tento rok bol v jeho živote pravdepodobne najťažší, zostali trvalé následky. Zdravotné problémy sme zdolávali jeden po druhom, absolvoval niekoľko operácií. Ešte stále nejaké zostali, ale dnes je už z neho krásny mladý chlapec.
Mali deti problém prijať takého nového súrodenca?
Najstaršia dcérka mala vtedy iba deväť rokov, ale aj ona, aj jej o tri roky mladšia sestra sa veľmi tešili. Náš najmladší syn mal vtedy dva a pol roka, ten to viac-menej nevnímal. Juraj bol mentálne i fyzicky len na úrovni ročného dieťaťa, nerozprával (mal selektívny mutizmus), všetko bolo pre neho úplne nové. Ale so vzájomnou i Božou pomocou sme to zvládali a neustále zvládame. Stali sme sa pre neho rodinou – už má mamku, ocka a štyroch skvelých súrodencov.
JE MILÉ VIDIEŤ SLZY V OČIACH NAŠICH DIVÁKOV A POCÍTIŤ ICH SILNÉ OBJATIA VĎAKY
Popri rodine sa venuješ svojej láske – tancu. Dostala si sa k nemu už dávno. Prezradíš ako?
Ako štrnásťročná som sa začala venovať spoločenskému tancu, o dva roky neskôr som si založila s kamarátkou vlastnú tanečnú skupinu Bodies. Vo februári 1991 sme zorganizovali svoj prvý konkurz. Na naše prekvapenie prišlo dosť veľké množstvo mladých ľudí, z ktorých nebol problém vybrať si tých najlepších. Myslím si, že nás na začiatku bolo asi pätnásť tanečníkov – chlapcov i dievčat. Začali sme sa pravidelne stretávať, trénovať a tvoriť svoje prvé choreografie na vtedajšiu modernú hudbu. O pár mesiacov sme sa prihlásili na prvú tanečnú súťaž, kde sme vyhrali prvé miesto. Nasledovali mnohé vystúpenia, ďalšie a ďalšie súťaže, ďalšie výrazné ocenenia… to nás posúvalo dopredu.
Prečo si sa rozhodla otvoriť tanečnú školu, divadlo?
Išlo to celé tak spontánne. Tým, že sme sa stali úspešnou tanečnou skupinou, začali nám chodiť ponuky na tanečné workshopy. A tak sme cestovali po celom Slovensku, niekoľkokrát sme zavítali aj do Čiech. Tam som začala spoznávať rôzne tanečné techniky, ale od prvého okamihu mi učaroval moderný tanec. Nadšenie, talent, energiu, nápady – to všetko som neustále vnášala do svojich tréningov a zjavne to bola tá správna cesta. Asi po troch-štyroch rokoch som sa rozhodla, že sa premenujeme na tanečné divadlo, lebo svoju tvorbu som začala predovšetkým zameriavať na moderný, scénický, to jest výrazový, divadelný tanec.
V popise Tanečného divadla Bodies máš, že tancujete s láskou pre Lásku. Vysvetli to podrobnejšie. Čo tým myslíš?
Tento slogan je taký podtitulok k názvu Tanečné divadlo Bodies. Je to v podstate nová vec, začali sme ju používať a zverejnili ju na celovečernom tanečnom programe Emócie, ktorý sme uviedli v roku 2018. Rozmýšľala som, ako jednoducho a výstižne vyjadriť smer a cestu, ktorou sa chcem uberať cez toto krásne umenie, akým tanec vskutku je. A myslím si, že slogan „tancujeme s láskou pre Lásku“ to pekne a jednoducho vyjadruje.
Nemajú neveriaci rodičia či deti problém s tým, že sa takto hlásiš k viere?
Pri zápise detí do súboru sa nepýtam ich rodičov, akého sú vierovyznania, ale len na to, či ich deti túžia tancovať. A tak úprimne neviem povedať, koľko detí v mojom súbore pochádza z veriacich či neveriacich rodín. Na tom nezáleží. Vďaka Bohu som doposiaľ nemala žiadnu negatívnu skúsenosť, žiadnu výčitku zo strany rodičov.
Zažila si nejakú situáciu, že vďaka tancu pre Lásku ju (Božiu lásku) niekto ozaj spoznal či začal brať inak?
To neviem sama posúdiť a vydať konkrétne svedectvo. Ale stáva sa mi, že po predstaveniach prídu za mnou rodičia alebo priatelia, ktorí pochvália naše výkony, moju tvorbu. Raz za mnou prišla moja známa so slzami v očiach a povedala, že veľmi ďakuje za pozvanie na naše predstavenie, lebo počas neho si uvedomila, ako jej Boh veľmi chýba, a že mi v dobrom závidí tú Božiu lásku, ktorú prežívam. Je milé vidieť slzy v očiach našich divákov a pocítiť ich silné objatia vďaky…
Bodies bude mať tridsiate výročie. Čo to pre teba znamená?
Znamená to pre mňa veľa, hlavne si uvedomujem, aký je Boh skvelý manažér, lebo viem a s istotou tvrdím, že to nie je moje dielo. Ja som iba tá, ktorá po čase pochopila, že je to Boží plán, ktorý mal so mnou odjakživa. Je to moje poslanie, moja cesta.
Čím to je, že ťa práca s tancom a deťmi toľké roky baví?
Dôvod, prečo ešte aj po tridsiatich rokoch milujem pohyb, to, že môžem tvoriť, tancovať, učiť toto prekrásne umenie, je presne pre ten Boží plán.
Vedela by si povedať, na čo si za toto obdobie s Bodiesom najviac hrdá?
Asi ani nie. Som viac vďačná ako hrdá. Bez Boha nemôžeme nič urobiť a tak si to uvedomujem stále viac a viac, že každý úspech je jeho úspech. Teší ma však skutočnosť, že v mojom súbore sa vystriedalo už asi nespočítateľné množstvo mladých ľudí. Niektoré dievčatká prišli ako malé štvorročné deti a odišli zo súboru ako dospelé žienky, zväčša kvôli štúdiu na vysokej škole. Jednou z nich bola aj moja prvorodená dcéra Klárka, ktorá mi aj po dlhšom čase na tréningoch stále chýba. Dokonca v súbore tancujú už aj deti samotných tanečníkov. Čas plynie príliš rýchlo…
SPOLOČNOSŤ BY MALA SPRAVODLIVO ODMEŇOVAŤ TÚTO KULTÚRNU OBLASŤ
Musela si si dokonca aj dorobiť tanečnú školu. Čo ti dala táto skúsenosť?
Školu som si nemusela dorobiť, pretože moja dvadsaťpäťročná prax bola, a je, dostačujúca na to, aby som mohla učiť deti naďalej. TD Bodies je samostatná organizácia, takže nikto a nič ma k štúdiu nemohol prinútiť. Rozhodla som sa tak sama. Moje deti už boli väčšie a samostatnejšie, manžel súhlasil, a tak som nastúpila na tanečné konzervatórium s nádejou, že načerpám nové poznatky, spoznám nových ľudí, nových umelcov. Predstava sa, bohužiaľ, veľmi líšila od reality. Dokonca som sa niekoľkokrát pohrávala s myšlienkou, že sa takéhoto štúdia vzdám, pretože som v tom nevidela žiaden zmysel. V septembri 2020 zasiahla ruka zhora a nasmerovala ma na pokračovanie štúdia, ale na inom konzervatóriu. V podstate som v novej škole ešte osobne nebola, študujem takisto ako ostatní – iba online. Ale konečne mi štúdium prináša radosť a verím, že časom aj nové poznatky. Teraz som v 5. ročníku a verím, že v máji 2022 štúdium tanca úspešne dokončím.
Neraz je ťažké robiť umenie – a zvlášť v tomto čase. Čo by si si priala od spoločnosti, aby inak napredovalo?
Áno, robiť umenie je ťažké, ale zároveň krásne. Myslím si, že keby som v akejkoľvek inej oblasti investovala toľko času a energie, bolo by to finančne efektívnejšie. Od našej spoločnosti by som si priala, aby prijala do úvahy skutočnosť, že v našej krajine je viacero podobných súborov, kde sa roky niekto venuje deťom, mládeži a prináša svojou prácou veľa krásy a úžitku. No naša spoločnosť ho nijakým spôsobom nepodporuje. Zatiaľ čo organizácie ako ZUŠ, ktorých máme na Slovensku množstvo a máloktoré z nich robia svoju prácu tak, ako by mali, sú neustále štedro finančne podporované. Spoločnosť by mala spravodlivo odmeňovať túto kultúrnu oblasť podľa výsledkov práce jednotlivých organizácií.
Mala si aj niekoľko príležitostí robiť choreografie do kresťanských muzikálov. Aká skúsenosť to pre teba bola?
Určite obohacujúca, aj keď veľmi náročná. Tvorila som choreografie a moje tanečníčky tancovali v štyroch kresťanských muzikáloch – Farár z Marsu (2010), Volajte ma Megi (2012), Príbeh z Tammiru (2014), Legenda o zakliatom meste (2018). Do spolupráce ma pozvalo amatérske divadlo AD1, ktoré už, bohužiaľ, zaniklo. No ako iste viete, v muzikáloch hrajú aj herci, ktorí často s tancom nemajú veľa spoločného. A tak zosúladiť celú skupinu, vytvoriť niečo tak, aby to aspoň trochu vyzeralo tanečne, myslieť na samotný dej, prispôsobiť sa textu danej piesne, predstavám režisérky a toto všetko obsiahnuť v minimálnom priestore – tomu hovorím umenie. Ja som veľmi náročný človek nielen na seba, ale aj na tých, od ktorých niečo vyžadujem, a tak to so mnou účastníci neraz nemali ľahké, no rovnako som sa cítila aj ja. Ale po nejakom čase, zhliadnuc choreografie a výkony svojich zverencov, som nešetrila chválou (v srdci vďakou Bohu), lebo ich výkony boli skvelé. Myslím si, že tvorba týchto muzikálov bol krásny a požehnaný čas, keď sa cez umenie Boh prihováral tisícom ľudí po celom Slovensku.
Aj keď je obdobie, aké je, prezraď nám svoje najbližšie plány a túžby.
Moje plány, ktoré som mala v tomto školskom roku, boli veľmi veľké. A čím dlhšie sme doma a nemôžeme trénovať, tým sa pomaly zmenšujú. Myslela som si, že sa mi opäť podarí vytvoriť krásny celovečerný tanečný program, ktorým oslávime tridsať rokov nášho tanečného života. Ten deň mal byť 6. júna 2021. Ale ak sa to nepodarí teraz, raz určite áno. V tomto čase, teda už od októbra minulého roku, sa snažím udržať si kontakt so svojimi tanečníkmi, nahrávam im krátke videá s technikami a tanečnými variáciami. Je to chabá náhrada, ale som vďačná aj za takúto formu. Modlím sa, aby sme čím skôr mohli vo svojej činnosti normálne pokračovať. Boh nám všetkým pomáhaj.