TOP

Herečka Miriama Fedorková: Každý deň prežívam radosť z toho, že sme s manželom spolu

Je členkou činohry rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, aj keď je momentálne na materskej dovolenke so svojimi dvoma deťmi. Miriama Fedorková (30) sa popritom stíha ako dobrovoľníčka venovať Národnému týždňu manželstva. Zaspomínala si, ako kedysi prežívala animátorskú službu na Ukrajine aj ako vidí terajšiu situáciu. Hoci má práve od herectva pauzu, vysvetľuje, ako sa k nemu dostala. Prezrádza, či sa jej páči úloha mamy a ako si buduje vzťah s manželom.

Kedy si prišla na to, že chceš byť herečka?

Myslím si, že som si nikdy nepovedala, že stáť na javisku je mojím snom. Už na základnej škole som sa prihlásila na literárno-dramatický krúžok a bavilo ma to aj počas gymnázia, tak som v tom nejako prirodzene pokračovala a podala som si prihlášku na vysokú školu. Vzali ma a ja som v tom naďalej videla zmysel, naplnenie a svoje miesto pre realizáciu a spôsob vyjadrovania svojho ja.

 

Dnes je veľký počet absolventov herectva. Nemala si ako študentka obavy, či sa budeš vedieť uplatniť?

To, aký je doslova pretlak absolventov herectva, som si uvedomila až počas vysokoškolského štúdia. Som nesmierne vďačná za to, že som sa dostala do „kamenného“ divadla. Vôbec to neberiem ako samozrejmosť a úprimne si myslím, že je to výsledok poctivej práce a babkiných modlitieb. To, že môžem v dnešnej dobe robiť v odbore, ktorý som vyštudovala a zároveň ma moja práca napĺňa a baví, je pre mňa požehnaním.

 

Spomínaš babkine modlitby. Ona ťa viedla k duchovnému životu alebo ako si vyrastala vo viere?

Nielen babka, ale ona určite bola jedným z tých praktických vzorov. Páči sa mi, že si na ňu spomínam, ako sedí v kuchyni, pred ňou na stole modlitebná knižka a porozkladané „sväté“ obrázky. A ja viem, že takto sedávala každý deň, aj keď ju nikto nevidel a modlila sa za nás. Okrem starých rodičov a krstných rodičov ma k viere viedli rodičia. S odstupom času sa veľmi teším tomu, že ako sme so súrodencami rástli, vedeli zvoliť vhodný, nám najbližší spôsob predania viery. Či už to boli v začiatkoch detské sväté omše, neskôr saleziánske stretká, Vysoká nad Uhom …

 

 

VIERU V BOHA AKO PREKÁŽKU V DIVADELNOM ČI UMELECKOM SVETE VÔBEC NEVNÍMAM

Pamätám si, že raz si neprešla konkurzom v jednom divadle, lebo si v životopise mala uvedené, že sa angažuješ aj v kresťanských projektoch. Je potom viera v Boha prekážkou v divadelnom svete?

Tak by som to nepovedala. Nemyslím si, že som neprešla kvôli mojim umeleckým aktivitám v náboženskom prostredí. Skôr som sa viackrát stretla s tým, že práve tieto aktivity v mojom životopise akosi zasvietili a dostala som k nim konkrétne otázky, či som si vedomá, že v divadle sa hrávajú rôzne postavy a scény a pod. Moja odpoveď bola zakaždým rovnaká. Herectvo beriem ako prácu a povolanie, nesnažím sa to nejako prepájať so súkromným životom. A ak by nastala situácia, s ktorou by som nebola ako herečka alebo ako osoba stotožnená, sme ľudia a pracujeme s ľuďmi – budeme o nej komunikovať. Za celý čas, čo sa profesionálne pohybujem na divadelných doskách a zahrala som už rôzne postavy, sa mi nestalo, aby som sa či už ja alebo kolegovia nevedeli s režisérom dohodnúť na schodnej ceste. Z môjho pohľadu vieru v Boha ako prekážku v divadelnom či celkovo umeleckom svete vôbec nevnímam.

 

Ako to ty osobne berieš, keď máš zahrať rolu, ktorá sa ti prieči ako veriacej?

S takou som sa ešte ozaj nestretla. Ak má daná postava nejaké „ošemetné“ konanie, hľadám príčiny a všetko, čo ju doviedlo k tomu, že sa rozhoduje konať takýmto spôsobom. Poväčšine – presne tak, ako je to aj v reálnom živote – prídem na to, že je to človek, ktorý je vo svojom vnútri nešťastný, ubitý a toto je len spôsob, ktorým sa rozhodol so svetom komunikovať, alebo pred ním brániť. Často sú tieto postavy veľmi hlboké a u divákov dokážu spôsobiť najväčšiu katarziu. Zoberme si „extrém“, takú postavu Márie Magdalény. Komu by sa spôsob, ktorým sa živila, nepriečil? A predsa, jej vnútro a podstata hovorí o nej úplne čosi iné, ako jej konanie.

 

Teraz sa však doma staráš o dve deti. Čo pre teba znamená byť mamkou? Užívaš si toto obdobie?

Užívam! Jednoznačne patrím do kategórie rodičov, ktorí sú presvedčení, že majú tie najlepšie deti na svete! Oľa a Emil sú úžasné stvorenia… Sme za nich s manželom nesmierne vďační a napĺňajú nás obrovskou radosťou. A teraz aj z inej stránky – rodičovstvo a materstvo ma doslova preveruje z každého uhla. Už som pochopila, že to, že „mi nastaví zrkadlo“, vôbec nie je fráza. Je to fakt, s ktorým dennodenne pracujem. Ukáže totiž silné aj slabé stránky a stavia ma pred nové výzvy, na ktoré musím odpovedať. Je to veľmi zodpovedná úloha, pri ktorej mám možnosť na sebe pracovať, zlepšovať sa alebo sa „len“ prijímať taká, aká som.

 

Neťahá ťa to naspäť do divadla?

Nie. Naozaj, som veľmi rada, že si tento jedinečný čas, keď sú drobci maličkí, môžem s nimi užiť. Vnímam, že toto je teraz moje miesto, moja úloha. Verím, že potom príde zas čas na divadlo. Teraz som však veľmi rada, že večery trávim pri detských postieľkach, keď ich uspávam, a nie na javisku.

 

 

NA UKRAJINE BOL V OBCHODE VÝDAVOK V CUKRÍKOCH NAMIESTO DROBNÝCH

Si vlastne členka rusínskeho divadla, mnohí tvoji kolegovia majú blízko k Ukrajine. Ako to prežívaš v tomto čase?

Náročne. Myslím si, že každého sa situácia na Ukrajine dotkla. Mojich kolegov a celkovo kohokoľvek, kto tam má blízkych, ešte o čosi bytostnejšie.

 

Aj sa niekde ako dobrovoľníčka snažíš pomáhať?

Keď sa to celé začalo, začali sme zvažovať naše možnosti pomoci. Ako stredoškoláčka a vysokoškoláčka som bola neustále zapojená do množstva dobrovoľníckych aktivít a mám k nim veľmi blízko, no teraz som to musela poňať inak. Uvedomila som si, že neviem „spasiť a zachrániť“ túto situáciu a ani to robiť nemôžem. Neviem odísť od maličkých detí, aby som mohla prevážať iné deti a mamky, neviem po nociach triediť rozličné veci, ktoré títo ľudia potrebujú, neviem… Ale viem a môžem čosi iné. Viem z mojej pozície mamky na materskej a manželky, ktorá sa stará o domácnosť, robiť iné veci. Viem prepájať kontakty na ľudí, ktorí vedia fyzicky pomôcť, poznám ľudí, ktorí vedia tlmočiť, zahrať divadielko pre deti v ich rodnom jazyku, ponúknuť pomoc s hľadaním práce, ubytovania. Viem reagovať a odpovedať na výzvy, ktoré sa ku mne priamo dostanú, viem „ s vášňou na kolenách“ (ako som o tom čítala v knihe Lectio mamina) prosiť a ďakovať za všetkých, ktorí vedia robiť to, čo ja teraz nie. Viem sa za nich modliť pri dojčení bábätka. Som neskutočne hrdá na každého z môjho okolia – a tých ľudí je naozaj mnoho! –, kto sa akýmkoľvek spôsobom podieľa na zlepšení situácie, ktorá nastala. Sú v mojich modlitbách. Všetci.

 

Pred pár rokmi si sama zažila, ako to funguje na Ukrajine. Čo si tam robila?

Počas strednej školy som sa dostala na Ukrajinu ako dobrovoľníčka a animátorka pre deti. Pripravili sme pre decká saleziánske denné tábory. Veľmi rada na to obdobie spomínam. Aj na príjemné veci, aj na tie, ktoré ma prekvapili. Tá časť zakarpatskej Ukrajiny, na ktorej sme pôsobili, na mňa pôsobila, akoby som sa vrátila v čase. Nikdy by mi nenapadlo, že mi v obchode namiesto drobných dajú výdavok v cukríkoch. Áno, doslovne v cukríkoch. V mojom svete nepredstaviteľné. Aj to svedčilo o tom, na akej životnej úrovni sa niektoré časti Ukrajiny nachádzajú.

 

Zrejme si v tej jednoduchosti videla aj mnoho dobrého…

Deti a vlastne všetci, s ktorými sme prišli do kontaktu, boli veľmi vďační, srdeční a ochotní. Stravovali sme sa vždy v inej rodine, ktorá nás k sebe pozvala či už na obed alebo večeru. Tie stretnutia boli plné pohostinnosti a prijatia. Ich vďačnosť za to, že sme tam a venujeme čas ich deťom, bola priam hmatateľná. Mnohé z detí totiž mali jedného alebo aj oboch rodičov vycestovaných v Rusku alebo inej krajine. Bolo to kvôli práci, ktorú si doma nedokázali nájsť, lebo nebola. Takto to tam „fungovalo“. Preto väčšina dospelých musela za prácou často na dlhé mesiace od rodiny odcestovať.

 

 

V DOBROVOĽNÍCTVE ŤAHAJÚ VŠETCI JEDNÝM SMEROM PRETO, ŽE CHCÚ

Vo februári sme mali Národný týždeň manželstva (NTM). Viem, že si vtedy aktívna. Čo máš v tomto projekte na starosti?

Toto je jedna (alebo jediná) z mojich dobrovoľníckych aktivít na materskej. Dostala som sa k tejto iniciatíve na podporu manželstiev ešte predtým, ako sme mali deti. Som súčasťou prešovského tímu a v tomto ročníku som mala na starosti manažovanie programovej časti.

 

Baví ťa byť slúžiacou pre manželov? Vidíš v tom nejaké tvoje poslanie?

Žijem v šťastnom manželstve. Mám úžasného manžela a nech to znie akokoľvek „sladko a rozprávkovo“, je to naozaj tak. Každý deň prežívam radosť z toho, že sme spolu, že doma čakám na niekoho, koho milujem, s kým sa smejem, viem komunikovať, riešim všetky radosti a starosti. A toto je pre mňa zmysel života a zdroj najväčšej radosti. Priala by som si, aby to zažívali všetci, čo žijú v manželstve. Viem, že to tak nie je. A práve to je dôvod, prečo sa konkrétne podieľam na príprave NTM. Ak to obohatí, posilní, obnoví, uzdraví aspoň jedno manželstvo v akomkoľvek smere, tak to má pre mňa veľký zmysel.

 

Spomínaš viackrát slovo dobrovoľníctvo. Akú úlohu má v tvojom živote? Nie je ti ľúto, že dávaš svoj čas niekam, čo ti do rozpočtu akoby nič neprinesie? 

To by som netvrdila. Kapitál, ktorý priniesol do môjho života, je skôr nevyčísliteľný. Či sa už na to pozerám zo stránky priateľstiev alebo neopísateľného pocitu z toho, že môžem poslúžiť iným a častokrát vidieť ich radosť z toho, že sme pomohli v pravej chvíli. To sú veci, ktoré človeka formujú a takú skúsenosť inak nezískaš. Okrem toho, dobrovoľníctvo je fenomenálne aj v tom, že málokedy nastanú okolnosti, že si obklopený ľuďmi nadšenými pre rovnakú vec. A všetci ťahajú jedným smerom nie preto, že musia, ale preto, že chcú – a to je fakt unikátny hnací motor! Mimochodom, aj potlesk, ktorý sme dostávali ako ochotníci, mi znie jedinečne, trošičku inak ako ten, ktorým sme odmeňovaní ako profesionálny divadelný súbor.

 

Si vydatá, povedz, ako si s manželom upevňujete vzťah?

Komunikáciou. O všetkom. Spoločne stráveným časom. Voľným časom, ktorý trávime každý sám, svojimi záľubami. Áno, aj to je veľmi obohacujúce pre vzťah. Je to jedna z vecí, ktorá nás zbližuje a pomáha spoznávať a chápať svet toho druhého. Zdieľame spolu to, čo prežívame, čo nás zaujíma, čím žijeme. Obaja si uvedomujeme a vedome pracujeme na tom, aby sme naše manželstvo a fungovanie v ňom nebrali ako samozrejmosť, ale staráme sa o to, aby sa rozvíjalo.

 

Snímka: Branislav Štefánik (archív Divadla Alexandra Duchnoviča)

 

Mohla by si svedčiť alebo potvrdiť, že bez Boha je v manželstve ťažšie?

Môžem svedčiť o tom, že manželia nemusia mať identický pohľad na vnímanie Boha vo svojom živote. A že rozdielnosť v tomto vnímaní, ak je zdieľaná a komunikovaná, môže byť pre oboch veľkým prínosom v osobnom prežívaní viery.

 

Kedysi si chodila do Vysokej nad Uhom. Je ti blahoslavená Anka Kolesárová blízka?

Vďaka Anke sú mi veľmi blízke hodnoty, ktorým bola vo svojom živote verná a ktoré považovala za podstatné. Snažím sa ich dennodenne žiť a byť v tom dôsledná.

 

V čom ťa inšpirovala do života?

V rozhodnosti a vytrvalosti, ktorá sa prejavuje v konaní, keď ide o dôležitú a správnu vec.

 

Hodnotné knihy pre manželov nájdete aj v našom eshope: https://www.nakupujemplus.sk/pre-manzelov/

 

 

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2015

Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru, estetickú výchovu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Býva v Prešove s manželom a štyrmi deťmi. Deti vzdeláva doma v rámci individuálneho vzdelávania. K jej záľubám patrí divadlo, dobrá kniha, tanec. V článkoch sa venuje hlavne kultúrnym, rodičovským či manželským témam. Je dlhoročnou členkou spoločenstva MaranaTha v Prešove, kde slúži prevažne v tanečnej chválovej službe.