TOP

Homosexuál Peter: S tým, čo hovorí učenie Cirkvi o homosexualite, súhlasím

Keď sme uverejnili postoj k rozhovoru s homosexuálmi v Denníku N, ktorí obhajovali svoj spôsob života a vieru, ozval sa najprv v diskusii a potom aj do redakcie. Jeho otvorenosť voči našim otázkam a vyzretosť prekvapujú rovnako ako aj jasný súhlas s čistotou, ktorú od neho vyžaduje jeho sexuálna orientácia. Hovorili sme s jedným z našich bratov vo viere, ktorý je gay.

Titulná fotka: Flickr.com (CC licencia)

VIERA JE PRE MŇA OPOROU, S UČENÍM CIRKVI O HOMOSEXUÁLOCH SÚHLASÍM

Čo hovoríte na rozhovor s Dávidom a Ferom v Denníku N? Pomôže toto svedectvo „odkliatiu“ veriacich homosexuálov?

Neviem posúdiť, aký dopad môže mať článok na veriacich homosexuálov, to záleží asi od každého individuálne. Na mňa osobne nemá článok veľký dopad. Nie je to pre mňa nič nové, dávno viem, že sú medzi nami ľudia, ktorí nevidia (alebo nechcú vidieť?) rozpor medzi homosexuálnymi zväzkami a kresťanstvom. Z môjho pohľadu to nie je veľmi prekvapivé, poznám veľa ľudí, ktorí obhajujú iné veci, ktoré sú v rozpore s učením Cirkvi, a predsa sa títo ľudia hlásia ku Katolíckej cirkvi. Niektorí napríklad trvajú na tom, že mimomanželský pohlavný styk je v poriadku, že je v poriadku používanie nelegálnych kópií softvéru (teda krádež duševného vlastníctva) a podobne. Týmto nechcem obhajovať Dávida a Fera, len chcem poukázať na danú vec komplexne: ľudia si vo všeobecnosti radi prispôsobujú pravidlá a obhajujú hriech, neplatí to len v prípade homosexuálnych vzťahov.

 

Aké veci vám udreli do očí pri čítaní ich vyjadrenia? Viete sa stotožniť so všetkým, čo hovorili?

Zaujalo ma to, že Fero objavil vieru skôr ako orientáciu a že ak by to malo byť naopak, už by sa na vieru neobrátil. U mňa je to totiž podobne, to, že som gay, som si pripustil, až keď som mal dvadsať rokov, a keby som už v tom čase nemal vieru, asi by to tak ostalo. Súhlasím totiž s niektorými jeho výhradami voči katolíkom, tiež sa medzi veriacimi často stretávam s nevhodnými postojmi. Nestotožňujem sa však so všetkým, čo hovorili, šieste prikázanie hovorí jasne: „Nezosmilníš!“ Čokoľvek iné je z môjho pohľadu ohýbaním pravdy.

 

 

Na homosexuálov sa mnoho ľudí pozerá ako na „tých divných“. Spojenie „veriaci homosexuál“ ale teraz po tomto rozhovore sedí na ešte vratkejšej stoličke…

Áno, je to možno preto, lebo niektorí ľudia automaticky predpokladajú, že homosexuál je človek, ktorý žije pohlavne s osobou rovnakého pohlavia, pričom kresťanstvo to považuje za neprípustné. V skutočnosti je však veľa homosexuálov, ktorí nežijú v homosexuálnych vzťahoch.

 

Čo pre vás znamená mať vieru a žiť svoju odlišnosť voči ostatným ľuďom?

Viera je pre mňa veľkou oporou, dáva mi zmysel života. Žijem preto, lebo verím, že Boh ma stvoril, aby mal so mnou vzťah, a tiež pre vzťahy s blížnymi. Svoju odlišnosť vnímam ako kríž, ktorý musím niesť, hoci nie vždy to robím nasledovaniahodne. Niekedy sa ľutujem, nadávam, cítim sa ukrivdený, uvedomujem si ale, že každý človek musí niesť svoj kríž, že všetci na tejto planéte trpíme rôznymi spôsobmi.

 

Stretávate sa s veriacimi homosexuálmi? Akí sú?

Nestretávam sa s nimi cielene, iba v prípade, ak sa nachádzajú medzi mojimi veriacimi známymi ľudia, ktorí sú orientovaní homosexuálne, neviem však o tom. S jedným veriacim homosexuálom som sa raz stretol prostredníctvom Linky Valentín, jedno stretnutie je však málo na to, aby som vedel posúdiť, akí sú. Mám bohaté skúsenosti iba s jedným veriacim homosexuálom – so samým sebou. Myslím si však, že vo väčšine vecí sme podobní ako všetci ostatní veriaci, v niektorých oblastiach možno riešime odlišné problémy.

 

Fero a Dávid neuznávajú Linku Valentín ani oficiálnu pomoc homosexuálom cez Katolícku cirkev. Prečo? Sú tie organizácie „mimo“?

S Linkou Valentín nemám veľa skúseností. V roku 2014 som ich kontaktoval, potom som s pánom Valentínom dvakrát absolvoval niekoľkohodinové stretnutia, na ktorých sme sa rozprávali o homosexualite a o problémoch, ktoré súvisia s týmto javom. Pozval ma tiež na duchovnú obnovu (dvakrát ročne robia duchovné obnovy), odmietol som však, pretože v ten dátum som mal animátorskú školu. Okrem toho mi predal niekoľko kníh k danej téme, tie mi veľmi pomohli. Najmä kniha Homosexualita z katolíckeho pohľadu od Andreasa Launa, ktorú odporúčam každému, kto sa chce dozvedieť o téme viac.

Od roku 2014 som sa však s nimi už nestretol, párkrát sme si napísali, ale pre mňa je nepraktické cestovať kvôli rozhovoru do Košíc, sú to stovky kilometrov a zaberie mi to celý deň. Na duchovných obnovách, ktoré organizujú, som tiež nikdy nebol. Tie dve stretnutia a knihy mi však veľmi pomohli, za seba preto hodnotím ich činnosť pozitívne. Čítal som však aj negatívne odozvy na ich činnosť, aj od človeka, ktorý sa tiež venuje homosexualite, nechcem však zachádzať do detailov. V žiadnom prípade nechcem ľudí odrádzať od toho, aby kontaktovali Linku Valentín, určite má potenciál pomôcť. Fungujú takmer dvadsať rokov, homosexualite rozhodne rozumejú. Aby som to zhrnul: Linka Valentín je podľa mňa lepšia ako nič, ale na dostatočné riešenie problému homosexuality nestačí.

 

V rozhovore sa tiež spomína, že do ich spoločenstva, ktoré je očividne ekumenické, chodia (zrejme katolícki) kňazi potajomky. Akú máte skúsenosť s kňazmi?

S kňazmi mám prevažne dobré skúsenosti. V súčasnosti už s nimi prichádzam do kontaktu menej, ako keď som miništroval, hlavne na spovedi. Keď im počas spovede prezradím, že som gay, stretávam sa s rôznymi reakciami: niektorí na to nereagujú nijako, jeden kňaz na to reagoval tak, že mi v stručnosti povedal učenie Cirkvi o tom (pre mňa konkrétne zbytočne, poznám to), niektorí sa bližšie spýtajú, ako prežívam niektoré veci, a na chvíľu sa o tom porozprávame (je to zriedkavé, ale takúto reakciu preferujem), raz som sa stretol s tým, že kňaz mi povedal, že to odíde, že sa mám za to modliť a tak ďalej.

Takúto reakciu považujem za nevhodnú. Nechcem tvrdiť, že nie je možná zmena orientácie, ale nie je to také ľahké, ako si niektorí ľudia myslia. Len modliť sa nestačí, je potrebné pracovať na sebe, na svojom osobnostnom raste, zažiť uzdravujúce (nesexuálne) vzťahy a prijatie medzi osobami toho istého pohlavia. Keď sa človek naučí rozumieť homosexualite, pri správnom prístupe môže dosiahnuť výrazné pokroky, zmena orientácie ale nie je nikdy zaručená.

 

 

Máte svojho trvalého spovedníka? Vie o vašom smerovaní?

Nemám, kňazi v našej farnosti ma poznajú, pretože som donedávna miništroval. Je pre mňa nepríjemné hovoriť o svojich hriechoch pred ľuďmi, ktorí ma poznajú, preto chodím do iných farností k rôznym kňazom. Uvedomujem si však, že to nie je veľmi optimálne pre môj duchovný život, chcel by som si preto nájsť jedného spovedníka a chodiť výlučne k nemu. Tomuto spovedníkovi by som, samozrejme, prezradil, že som gay, aby ma vedel lepšie nasmerovať. Vždy to na spovedi hovorím, myslím, že tak ma môže kňaz lepšie pochopiť.

 

Spomínali ste aj spoločenstvo, zrelých kresťanov… máte zázemie?

Áno, čo sa týka prežívania mojej viery, mám pevné zázemie. Chodím do jedného spoločenstva v našej farnosti. Je to zaujímavé spoločenstvo, čo sa týka rôznorodosti členov: máme v ňom bohoslovcov, dvoch diakonov, rodiny, manželské páry, zasnúbené páry, páry, ktoré spolu chodia, a slobodných. Napriek takejto rozdielnosti si myslím, že fungujeme celkom dobre, samozrejme, vždy je čo vylepšovať. Keď som bol počas školského roka na internáte, chodil som do menšieho spoločenstva, boli sme tam samí študenti, názorovo sme si teda boli bližší. Absolvoval som aj animátorskú školu, vďaka nej som sa spoznal s viacerými ľuďmi, ktorí sú pre mňa tiež povzbudením. Len málokomu som však prezradil, že som gay, problémy s tým spojené preto prežívam väčšinou sám.

 

Existuje pre veriaceho homosexuála „jeho cestička“, ktorou sa ale (podľa rozhovoru) vyhne tomu, čo učí Katolícka cirkev a ostane „kóšer“ s Bohom?

Myslím si, že spôsob, ako žiť sexuálne s osobou rovnakého pohlavia a zároveň ostať „kóšer“ s Bohom, neexistuje.

 

Ste veriaci. Vnímate vy ako homosexuál rozpor medzi tým, čo hovorí Boh, Písmo a čo sprostredkúva ako posolstvo voči homosexuálom Cirkev?

Nie, učenie Cirkvi o homosexualite mám dobre naštudované a súhlasím s ním.

 

 

V diskusii pod naším článkom argumentujú niektorí aj tým, že Dávid miloval Jonatána ako svoju dušu a stotník nezvykle svojho sluhu. Je bežné, že homosexuáli, ktorí hľadajú cestu viery, sa opierajú o tieto barličky z Písma?

Ja sa diskusiami, v ktorých sa ľudia snažia obhájiť homosexuálne skutky, nezaoberám. Neviem preto posúdiť, či je to bežné. Z môjho pohľadu sa jedná o ohýbanie pravdy. To, že Dávid miloval Jonatána a stotník sluhu, som nikdy nevnímal ako homosexuálne vzťahy.

 

Prečo si nevšímajú jasné pravidlá, ktoré Písmo hovorí v tejto situácii, keď už nechcú počuť Cirkev?

Ľudia si nevšímajú jasné pravidlá v rôznych oblastiach. Aj medzi kresťanmi sa stretávam s tým, že používajú napríklad nelegálnu kópiu softvéru, za ktorý nezaplatili. Tiež si to obhajujú, že to nie je hriech, že by to bol len v prípade, keby na tom zarábali a podobne, hoci sa jednoznačne jedná o krádež duševného vlastníctva. Prečo to robia? Myslím si, že tak chlácholia svoje svedomie, ľahšie sa totiž napríklad odpisuje na písomke, keď si to obhajujem, že je to v poriadku, ako keď do toho idem s tým, že chcem niečo získať podvodom.

 

Ako vnímate pravdivú cestu homosexuála, ktorý chce stáť pred Bohom s čistým srdcom?

Cesta každého človeka je jedinečná. Niektorí homosexuáli vstúpia do heterosexuálneho manželstva, čo je, za predpokladu, že to robia s úprimným úmyslom a netaja svoj problém pred manželkou, v poriadku. Veľká časť ostane v slobodnom stave, pre nich potom platí to čo pre každého slobodného človeka, ktorý chce stáť pred Bohom s čistým srdcom: sexuálna zdržanlivosť. Nechcem však zredukovať cestu človeka len na oblasť sexuality. Súčasťou cesty by malo byť uvedomenie si vlastných možností a obmedzení, prijatie vlastnej reality, práca na sebe (rozvoj cností, boj proti nerestiam), tiež prejavovať záujem o druhých ľudí, budovať vzťahy s blížnymi, s Bohom…

 

Je náročné žiť takúto čistotu? Títo dvaja vaši bratia v orientácii tvrdia, že majú právo na lásku, na spoločný život a Boh s tým súhlasí…

Žiť čistotu je určite náročné.

 

 

HOMOSEXUALITA SA NEDÁ VYLIEČIŤ LOPATOU

Čo chýba, čo raní, čo je pre vás a iných potrebné zažiť v Cirkvi, aby ste cítili prijatie, mali svoje miesto a úlohu?

Rania nevhodné postoje a slová. Nevhodné je aj to, keď o homosexualite píšu ľudia, ktorí tomu nerozumejú. V jednom takom článku som čítal, parafrázujem: „Ešte som takéhoto človeka nestretol, ale keď ho stretnem, vyliečim ho modlitbami a pôstom.“ Nie je to také ľahké, ako si takíto ľudia myslia, nie je to tak, že sme si homosexualitu zvolili sami a keď budeme robiť pokánie, Boh nás z nej uzdraví. Čítal som aj názor, že „môj dedo by ich vyliečil z homosexuality, dal by im lopatu do rúk a hneď by ich to prešlo“. Z takéhoto komentára sa dozviete viac informácií o autorovej inteligencii ako o homosexualite.

Raní aj to, keď vidíte od ľudí v Cirkvi nezáujem o tému. Napríklad isté katolícke médium odmietlo zverejniť inzerát, v ktorom hľadal človek, venujúci sa homosexualite, ľudí, ktorí by boli ochotní robiť mentorov (aj) pre homosexuálnych ľudí formou mailovej komunikácie. Vadí mi aj to, že sme väčšinou nútení skrývať svoj údel, inak riskujeme nepríjemnosti.

Čo je potrebné zažiť v Cirkvi? Mne pomáha, keď sa na mňa pozerajú ako na normálneho človeka (pretože to som) a tak so mnou aj zaobchádzajú, napriek tomu, že to o mne vedia. Pomohlo by mi aj to, keby som mohol v tejto oblasti pomáhať, ale nie je to také ľahké. V minulosti som sa snažil, hovoril som o danej téme (hoci nie v súvislosti so mnou), spravil som prednášku o homosexualite v jednom spoločenstve, šíril som na Facebooku v skupine spoločenstva videá o danej téme… Zistil som však, že ľudia o mne špekulujú, že som gay (aj mojou vinou, na Facebooku som napísal aj nevhodné veci), preto som o tom prestal hovoriť, keby som v tom pokračoval, prakticky by sa to rovnalo priznaniu k homosexualite.

 

Ak porovnáte situáciu v spoločnosti a v Cirkvi – čo je náročnejšie ustáť, čo viac bolí a prečo?

Väčšina mojich známych aspoň formálne patrí do Cirkvi, takže je pre mňa ťažké oddeliť tieto dve skupiny ľudí a porovnať ich. Ale môžem to spraviť nasledovne: za Cirkev budem teraz považovať len kňazov a skutočne veriacich, za „spoločnosť“ formálnych veriacich a neveriacich. Situácia je pre mňa lepšia medzi veriacimi. Tam som aj našiel niekoľko ľudí, ktorým som sa zveril, nemám tu obavy, že by veľmi hrozilo, že to budú o mne šíriť. Predsa len, kňazi sú viazaní spovedným tajomstvom a laik, ktorý kráča s Bohom a snaží sa milovať svojich blížnych, asi tiež nebude klebetný, keď ho požiadam, aby si to nechal pre seba. Ale aj tu je potrebné byť opatrný a dobre si rozmyslieť, komu čo povedať. Keď totiž raz dostanete nálepku „gay“, už sa jej nezbavíte. A tiež je ťažké rozpoznať, kto skutočne kráča s Bohom a podľa toho aj koná. Ako som zistil, spoľahlivým filtrom nie je ani účasť dotyčného v spevokole, na chválach, v spoločenstve.

Čo sa týka spoločnosti, lepšie povedané formálnych veriacich, povedal by som, že tu nájdeme dve skupiny: jednou skupinou sú odporcovia homosexuálov. Tí sa s tým nemaznajú. Čo si myslia o homosexuáloch, vyjadria jasne, často vulgárne, ale aspoň sa pokrytecky nenazývajú milujúcimi a človek vie, čo môže od nich čakať. Ďalšou skupinou sú tí, čo nevidia na homosexualite nič zlé. Možno niektorí aj vidia, ale nechcú byť považovaní za netolerantných a nemoderných, preto tvrdia, že homosexualita je prirodzená. Samozrejme, tieto dve skupiny sú dva extrémy, možno nájdeme aj ľudí bez vyhraneného názoru, niečo medzi tým. Čo je náročnejšie ustáť? Pre mňa bola emočne náročnejšia situácia medzi veriacimi, pretože som zbytočne venoval veľa pozornosti negatívnym veciam. U formálnych veriacich som si to tak nevšímal, hoci tu považujem situáciu za horšiu.

 

 

Na čom stojí a padá váš duchovný život, aby ste vládali žiť takto?

Pre môj duchovný život je, tak ako u iných ľudí, potrebná modlitba, sviatosti, čítanie duchovnej literatúry, spoliehanie sa na Boha, ale aj sebadisciplína a ochota odriekať si niektoré veci a tak ďalej. Nemôžem však o sebe zodpovedne prehlásiť, že všetky tieto prostriedky adekvátne využívam.

 

Darí sa stále prejsť od spovede k spovedi bez zakolísania v podstatných veciach?

Nie tak celkom, často sa u mňa vyskytujú ťažké hriechy, po ktorých nesmiem prijímať eucharistiu, kým neprijmem sviatosť zmierenia.

 

Žijete medzi ľuďmi, vo svojej rodine. Bola viera prirodzenou súčasťou vášho rastu a dospievania doma?

Áno, viera bola už od detstva pevnou súčasťou môjho života. Narodil som sa v katolíckej rodine a aj keď sú rodičia skôr formálni katolíci, moja stará mama to vynahradila. Rodičia pracovali na smeny, často sme preto ostali doma sami so starkou. Často nám rozprávala príbehy zo Starého zákona. Kúpila nám ilustrovanú Bibliu, ako deti sme strávili veľa času kreslením obrázkov z Biblie. Priviedla nás tiež k modlitbe ruženca, už ako deti sme sa s ňou modlievali ruženec. Pamätám si aj taký detail, že pri varení si stále pospevovala náboženské pesničky. Na túto časť detstva mám pekné spomienky.

Vieru som si zachoval aj v neskorších obdobiach svojho rastu. Podoba prežívania viery sa však, samozrejme, menila, prešiel som si rôznymi obdobiami, mal som obdobia, keď sa mi veľmi nechcelo do kostola, aj obdobia, keď som sa bál Boha (hodnotím to ako veľmi nezdravý vzťah s Bohom) a keď som zhrešil, sám som si ukladal tresty, napríklad zriekol som sa počítača, televízora a podobne. Myslel som si, že za svoje hriechy musím zaplatiť sám, dnes však už viem, že za ne zaplatil Ježiš na kríži.

 

Kedy sa začalo prvé uvedomovanie si, že niečo „nehrá“ vo vašom ja – trebárs v porovnaní s tým, ako prežívali svoj život vaši rovesníci?

Prvýkrát, keď som zažil, že ma priťahovalo rovnaké pohlavie, to bolo na základnej škole. Vtedy som to neriešil, mal som iné starosti, mával som depresívne nálady a iné problémy. Na strednej škole sa to zlepšilo. Tu som si prvýkrát uvedomil, že by som mohol byť gay. Mal som vtedy pätnásť rokov a zmocnila sa ma hrôza, hneď som to však vo svojom vnútri poprel a nepripustil som možnosť, že by to mohla byť pravda. Jednoducho som si to nechcel priznať sám pred sebou. Takto to pokračovalo až do mojich dvadsiatich rokov, vtedy som si jedného dňa povedal, že je jednoducho načase prestať klamať samého seba a priznať si pred sebou, že som gay.

 

Bola pre vás vtedy vaša viera oporou? Bol Boh blízko? Ako ste to riešili pred ním?

Ako som už povedal, dlhé obdobie som prežíval homosexualitu tak, že som si to nechcel pripustiť a nepovažoval som sa za homosexuála, vtedy som to neriešil nijako. Viera bola pre mňa oporou, ale často aj príťažou – kvôli nesprávnemu prežívaniu viery, keď som sa bál Boha a bol som prehnane úzkostlivý. Verím tomu, že Boh bol vždy blízko, ja som to však nie vždy prežíval. Ako som to riešil pred ním? Keď som si priznal, že som gay, hneval som sa na Boha. Teraz však viem, že neprávom.

 

 

 

PRIZNAŤ, ŽE SOM GAY? ANI MNOHÝM TÝM, KTORÝM DÔVERUJEM

Väčšina ľudí hovorí, že mali problém vyklopiť takúto správu rodičom, z opačnej strany – ak sa to dozvedajú rodičia – sú v šoku… Ako to bolo u vás?

Matka sa ma občas spýtala na frajerku, hovorila mi o manželstve. Ja som jej povedal, že sa nebudem ženiť. Nemal som v pláne uviesť jej dôvod, ale ona sa často vypytovala, tuším, že trikrát sa ma spýtala, či som gay. Vždy som to zaprel, až raz som jej to sám povedal. Nebola v šoku, myslím, že to tušila. Párkrát sme sa o tom rozprávali, ale už sme o tom dávno nehovorili, ona homosexualite dostatočne nerozumie, nemám veľmi potrebu hovoriť s ňou o tom. Na našom vzťahu sa ale nič nezmenilo. Otcovi som to nepovedal. S ním nezvyknem hovoriť o takýchto dôverných veciach.

 

Stále žijete s rodičmi. Je váš vzájomný vzťah uzdravený? Cítite sa doma prijatý?

Vzťahy s rodičmi mám dobré. Môj vzťah s matkou nijako neovplyvnilo moje oznámenie orientácie. S otcom sme si menej blízki ako s mamou, ale žiadne problémy medzi nami nie sú, máme dobrý vzťah. Nerozprávame sa síce často o pocitoch, nezverujem sa mu so svojimi problémami, ale vychádzame spolu dobre, rozprávame sa o „chlapských veciach“, o práci, škole, autách, vonku spolu pracujeme a máme k sebe vzájomnú úctu. V minulosti to bolo horšie, mal som k nemu výhrady, ale už je to lepšie. Veľmi si vážim svojho otca, je pre mňa veľkým darom.

 

Poznamenalo vedomie vašej inej orientácie vaše vzťahy s kamarátmi, spolužiakmi, širšou rodinou?

To, že som si vedomý svojej orientácie, asi nie, ale moja orientácia veľmi poznamenala moje vzťahy s kamarátmi, aj keď o nej s istotou nevedia. Cítim v ich prítomnosti riziko odhalenia. Je totiž zvláštne, že človek v mojom veku ešte nemal frajerku. Raz mi jeden z kamarátov povedal, že sa o mne medzi bývalými spolužiakmi špekuluje o tom, či som gay, a priamo sa ma spýtal, či to tak je.

Samozrejme, poprel som to, ale viem, že je pre nich divné, že som ešte nemal frajerku. Som pre nich „podozrivý“.

 

S čím zápasí homosexuál? Čo je pre neho náročné, v čom by potreboval pomoc od blízkych ľudí?

Je to individuálne, nie každý homosexuál sa musí nevyhnutne nájsť úplne vo všetkom, čo teraz poviem. U mňa to bolo najprv neprijatie v kolektíve, keď som bol dieťaťom, ešte som sa nepovažoval za homosexuála. Najmä medzi chlapcami, necítil som, že medzi nich patrím. Verím, že to prispelo k sformovaniu mojej orientácie, ale nebudem tu teraz hovoriť o možných príčinách vzniku homosexuality, kto má záujem, ten si to naštuduje (napríklad na stránke citlivetemy.sk).

Potom býva častý aj problém so sebaprijatím. Môže to prerásť k nenávisti voči sebe. Ďalším problémom je duševná nepohoda, depresie, neurózy… Ďalším náročným bojom je, tak ako u každého človeka, zápas o čistotu. Tu je to však, povedal by som, podstatne náročnejšie (nechcem to zľahčovať, viem, že aj heterosexuáli majú v čistote nemalé boje). Samozrejme, homosexualita nie je jediný problém homosexuála, zápasíme aj s bežnými vecami v živote, tak ako všetci ostatní.

Čo sa týka pomoci, je dobré, keď má človeka kto vypočuť (v prípade, že chce o tom hovoriť), no najmä zaobchádzať s ním ako s rovnocenným. Osožné je tiež tráviť čas spolu s takými ľuďmi pri voľnočasových aktivitách, športovať spolu, pracovať, ísť na túru… Na mňa napríklad nedávno na brigáde veľmi dobre zapôsobilo, ako ku mne pristupoval majster. Robili sme práce vonku, blížil sa dážď, tak nás majster dosť „povzbudzoval“, kričal popri práci niečo v zmysle: „Makajte, chlapi, čo robíte tak pomaly… keby tu bol XY, tak by tu už nadával… hýbte sa…“ Alebo na nočnej smene, keď som sedel na stoličke, prišiel jeden kolega, kopol ma (samozrejme, nie veľmi silno :)) a povedal: „Čo driemeš ako kôň pred krčmou?“ Takéto „chlapské“ prejavy lásky majú (aspoň na mňa) veľmi silný uzdravujúci efekt, cítim, že ma berú ako jedného z nich, že so mnou nezaobchádzajú ako so svojím „slabším raneným bratom“, ale akceptujú ma ako plnohodnotného člena skupiny. Samozrejme, ku každému treba pristupovať osobitne, keď je niekto vnútorne veľmi zranený a utiahnutý, vyžaduje si citlivejší prístup.

 

 

 

CIRKEV BY MALA HOMOSEXUALITE VIAC POROZUMIEŤ A POSKYTNÚŤ PRIJATIE

Viete dať tip, ako máme my veriaci (teda tí, pre ktorých to nie je len fráza, ale životný štýl) pristupovať k vám ako komunite?

V prvom rade: považovať nás za normálnych, pretože sme normálni ľudia. Niekto môže namietať, že nie sme úplne normálni, že homosexualita je nezriadená náklonnosť… nikto však nie je úplne normálny, všetci máme nejaké nezriadené náklonnosti, ktoré musíme premáhať, takže v tomto sme všetci na jednej lodi. Ďalší bod, ktorý je z môjho pohľadu dôležitý, je nehovoriť len o hrozbách gender ideológie. Keď ľudia počúvajú v súvislosti s nami len negatívne správy, môže sa stať, že potom aj nás vnímajú iba negatívne. Nechcem teraz povedať, že si nemáme všímať tieto hrozby, treba hovoriť a písať aj o tom, ale rovnako je potrebné venovať sa aj našim problémom (ak si stojíte za tým, že Cirkev je tu pre všetkých), napríklad tak, že ste dali priestor pre tento rozhovor.

 

Ako nájsť reč s tými, ktorí žijú v partnerstvách ako Fero a Dávid a pritom hľadajú Boha?

Rovnako ako u iných ľudí, ktorí žijú hriešnym životným štýlom. Ako u rozvedených a znovu zosobášených, ako u manželov používajúcich antikoncepciu, ako u slobodných ľudí žijúcich pohlavne a tak ďalej. V prvom rade musia cítiť lásku a úprimný záujem.

 

Prečo sa ich dotýka a sú okamžite v pozore, ak pomenujeme pravdu, ktorú hlása Cirkev a ktorá má jasné stopy v Písme?

To je skôr otázka na nich. Ja o tom môžem len špekulovať. Myslím si, že to môže byť preto, že vedia, čoho by sa museli vzdať, ak by uznali to, čo hlása Cirkev. A to nie je ľahké.

 

Čo by mala Cirkev oficiálne, Cirkev na Slovensku, bežná farnosť urobiť, aby sa veriaci homosexuáli nebáli otvoriť a nájsť svoje poslanie v spoločenstve?

Na túto otázku je pre mňa ťažké odpovedať, dôverne poznám iba malú časť Cirkvi na Slovensku, neviem presne, aké sú pomery v iných farnostiach, môžem teda hovoriť len teoreticky. Pokúsim sa však niečo navrhnúť. Na začiatok by asi bolo dobré, keby sa sama Cirkev dozvedela viac o téme. Keby mali kňazi aspoň základné vedomosti o homosexualite, bolo by to fajn. Potom by bolo dobré hovoriť o tom, robiť osvetu, oboznámiť ľudí s problematikou… Tiež by mohli karhať nevhodné vyjadrenia o homosexuáloch. Nemyslím takým štýlom, že by mali ľuďom nadávať do homofóbov, ako sa to robí v spoločnosti, ale jasne pomenovať nesprávne veci. Rôzne návrhy nájdete na stránke citlivetemy.sk.

Jedným z riešení (uvedených na stránke) by mohli byť malé skupinky vedené kňazom alebo aj laikom, kde by sa stretávali (nielen) homosexuálni ľudia a diskutovali a rozprávali by sa spolu o rôznych problémoch spojených s homosexualitou. Nemuseli by to byť stretnutia výlučne homosexuálov, táto téma zaujíma aj heterosexuálov, napríklad takých, ktorí majú v rodine homosexuálnych blízkych, ale aj psychológov, ktorí by chceli získať viac skúseností s homosexuálmi, alebo aj bežných ľudí, ktorých to zaujíma z akéhokoľvek iného dôvodu. Nikto by tak nebol tlačený k tomu, aby oznámil svoju orientáciu, ak by však chcel, mohol by tak spraviť medzi ľuďmi, ktorí sa o to zaujímajú, a nebude to pre nikoho šok. Takáto osveta by bola prínosom pre všetkých, keby totiž ľudia dobre rozumeli homosexualite, určite by boli vo väčšej miere proti gender ideológii, ktorá neponúka skutočné riešenia homosexuálneho stavu.

 

 

 

NEPOCIŤUJEM POTREBU NOVÝCH PRÁV

Považujete za správne, aby si homosexuáli mohli ako partneri adoptovať deti, respektíve aby si ich dali vynosiť surogátnym matkám „na zákazku“?

Rozhodne nie, som proti tomu.

 

Ako vnímate napríklad združenie Inakosť – teda oficiálnu strechu homosexuálov a všetkých inak sexuálne orientovaných? Je to organizácia, ktorá skutočne bojuje za potreby – povedzme – väčšiny homosexuálov?

Združenie Inakosť dobre nepoznám, viem, že niečo také existuje, ale o ich činnosti nemám prehľad.

 

Do propagácie LGBTI sa lejú neskutočné peniaze, akoby homosexuáli a ostatní z tejto skupiny naozaj potrebovali nové práva a osobitnú ochranu. Je situácia taká zlá? Je toto dobrá cesta?

Ja osobne príliš podrobne nesledujem politické dianie v súvislosti s homosexualitou, preto nemám prehľad o tom, ako je LGBTI financovaná. Homosexualita ma viac zaujíma z vedeckého hľadiska, snažím sa porozumieť tomuto javu, pochopiť súvislosti, čo mi umožní lepšie pochopiť samého seba, iných homosexuálov a tiež lepšie nakladať so svojimi pocitmi a pracovať na svojom rozvoji. Zaujíma ma tiež pastoračné hľadisko, čo sa môže robiť pre týchto ľudí v Cirkvi, ako s nimi čo najlepšie zaobchádzať tak, aby to prinieslo ovocie obom stranám. Aby som sa nevyhýbal otázke – ja osobne necítim potrebu nových práv ani osobitnej ochrany. Fyzicky ma napadnúť je rovnako nelegálne ako napadnúť heterosexuála.

 

Prečo majú homosexuáli na Slovensku strach prejaviť sa? Sú skutočne diskriminovaní?

Strach prejaviť sa môže mať príčinu vo viacerých veciach. Homosexualita je pomerne citlivá téma, z vlastnej skúsenosti viem, že nie je ľahké hovoriť o tom ani s ľuďmi, ktorým dôverujem. Ja mám vo svojom živote takých ľudí a predsa sa s nimi takmer nikdy nerozprávam o homosexualite. Ďalším dôvodom sú predsudky ľudí a pohľady ľudí na človeka, ktorý je homosexuál. Často sa bojíme odhalenia, pretože to môže trvalo zmeniť naše životy. Uvediem príklad: Keby sa o mne vedelo, že som gay, myslíte si, že by so mnou chcel niekto bývať na internáte? Ja si myslím, že väčšina ľudí by sa snažila vyhnúť sa mi.

Čo sa týka diskriminácie, neviem. Právny systém, ktorý je u nás, je v tomto ohľade podľa mňa v poriadku. Diskriminácia však nemusí znamenať len zlý právny systém, diskrimináciou je možné nazvať každé konanie, ktoré ma znevýhodňuje (v tomto prípade) na základe mojej orientácie v záležitostiach, kde moja orientácia nehrá rolu. Ja som sa s tým nestretol, no niekto možno áno. Myslím si však, že oveľa bežnejšia je diskriminácia na základe iných znakov, napríklad na základe rasy. Rómovia by určite mali o čom hovoriť.

 

 

Chodíte na Pride?

Nechodím, z môjho pohľadu to nie je ani tak pochod homosexuálov (nezanedbateľnú časť tvoria heterosexuáli), ale skôr pochod ľudí bojujúcich za registrované partnerstvá, adopcie homosexuálnymi pármi a podobné veci. Ja k nim nepatrím.

 

Čo je podľa vás tolerancia? Ako ju prejaviť voči vám, ktorí ste homosexuáli? Je to v tom, aby sme sa o vás nestarali, nič vám nehovorili a nechali vás robiť, čo chcete?

Toleranciu chápem ako akceptáciu niečoho, čo je odchýlkou od normy, čo nie je práve ideálne, napríklad keď deti v kostole vyrušujú a ja to akceptujem, prejavujem tak toleranciu voči nim. Homosexuáli žijúci sexuálne zdržanlivo však nepredstavujú z pohľadu katolíckej morálky nijakú odchýlku od normy, preto na nich niet čo tolerovať. Čo sa týka homosexuálov žijúcich sexuálne aktívne, aby som povedal pravdu, nie som si istý, možno podobne ako u smilniacich heterosexuálov.

 

Na Slovensku vzniká taký blbý tlak: väčšina homosexuálov sa skrýva a neprizná sa, kým je. Na druhej strane je už spoločenská mienka taká natlačená „toleranciou“ a „novými právami“, že mnohí „hetero“ majú strach (bez urážky a zhadzovania) povedať niečo o homosexuáloch, lebo by sa to nemuselo páčiť…

Máte pravdu, je to zložité pre obe strany. Veľmi dobre si uvedomujem absurdnosť celej situácie, šíritelia gender ideológie by označili za homofóbov aj mnohých (ak nie väčšinu) homosexuálov, napríklad mňa. Je to úplne šialené.

 

Svoj údel skrývate… ale aj tak: ak by ste mali nahlas vysloviť želanie obyčajného človeka, ktorý dostal do života inú orientáciu a pritom chce žiť vieru, čo by to bolo? Po čom túžite?

Ťažko povedať, tých túžob by sa našlo veľa. Jednou z mojich najväčších túžob sú dôverné priateľstvá s ľuďmi. V Knihe Sirachovcovej sa píše: „Verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad.“ Myslím si, že dnešný svet nedoceňuje hodnotu priateľstva, propaguje sa najmä „erotická láska“ medzi ľuďmi. Ja považujem úprimné priateľstvá za jedno z najväčších dobier. Chcel by som byť tiež nejakým spôsobom užitočný a nápomocný pre homosexuálnych ľudí. Túžim po mnohých ďalších veciach, nebudem ich všetky menovať.

 



Komentáre