TOP

Ja som to!

Strach, utrpenie a bezmocnosť čokoľvek vlastnými silami zmeniť. Viac či menej sú realitou každého ľudského života a boli realitou aj toho Kristovho. Nakoniec, aj o tomto hovorí Veľká noc. Je však toto jej hlavným posolstvom? Rozhodne nie, nie len!

Viac ako kedykoľvek predtým som sa práve počas tohto Pôstu a samotného veľkonočného trojdnia upriamovala a chvíľami priam upínala na Pánovo zmŕtvychvstanie.

Štvrtková noc v Getsemani bola naplnená úzkosťou a strachom z toho, čo má prísť. Najvýstižnejšie to snáď vyjadruje Ježišovo zvolanie: „Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich, …“ a kvapky krvi, ktoré potil, keď tento kalich prijímal.

Piatok bol zase plný strašnej bolesti a ešte strašnejšej smrti. Vyvstáva otázka: Prečo? Človek sa pýta prečo. Boh sa pýta prečo. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Sobota je zas plná nepochopiteľného Božieho mlčania a prázdnoty. Vlastne nie je ani tak plná, ako prázdna. Nie je veta a nie sú slová, ktoré ju charakterizujú. Sobotu charakterizuje napäté a ťaživé ticho.

A po tom všetkom prichádza nedeľné ráno…

„Mária však stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde predtým ležalo Ježišovo telo; jedného pri hlave, druhého pri nohách. Tí jej povedali: „Žena, čo plačeš?“ Odpovedala im: „Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili.“ Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; ale nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: „Žena, čo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona sa nazdávala, že je to záhradník, a povedala mu: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem. Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a povedala mu po hebrejsky: „Rabbúni!“, čo znamená: Učiteľ!“

Táto udalosť snáď viac ako ostatné poukazuje na to, ako ľahko sa dokážeme nechať znepokojiť okolnosťami a ako ľahko je Ježiš schopný upokojiť nás. Mária Magdaléna bola taká naplnená strachom o svojho Pána, že si ani nevšimla, že stojí priamo pred ňou a vysvetľovala mu, že ho ukradli z hrobu!

Pripomína mi to chvíle, keď sa človek zacyklí do svojich strachov a v nepokojnej modlitbe Bohu dookola vysvetľuje, že trpí a čo potrebuje. A Ježiš? Iba počúva a rozumie. Rozumie, že sa bojíme. Rozumie, že trpíme. A rozumie aj tomu, že sa potrebujeme pýtať prečo, a že po dňoch plných úzkosti a strachu často nevládzeme iné, ako čakať na zázrak.

A odpovedá veľmi prosto: Mária!

Predstavujem si, že toto oslovenie Máriou poriadne zatriaslo a donútilo ju konečne vystúpiť z kolotoča temných myšlienok, ktorých bola taká plná. Akoby jej v tom jedinom slove Ježiš vravel: „Mária, upokoj sa. Krížom sa to nekončí. Ja žijem a som pri tebe. Bolesť a smrť sú skutočné, áno, ale ja som im dal zmysel. Neboj sa.“

Ježiš nám dokáže jediným svojím slovom zjaviť realitu takú, aká je. A aj skutočnosť, že on je stále jej súčasťou – napriek tomu, ako sa veci okolo nás javia.

 

AUTOR: študentka Kolégia Antona Neuwirtha Patrícia Kováčiková



Komentáre