Jana Kaletová: Najťažšie pre mňa bolo prekonávanie chorôb. Maláriu som mala trikrát
Stať sa misijným dobrovoľníkom je pre mnohých niečo nepredstaviteľné. Určite táto cesta so sebou nesie aj mnoho prekážok, komplikácií, či náročných situácií. Janka Kaletová zo Žiliny sa stala misionárkou vo svojich dvadsiatich troch rokoch, no túžba v nej horela už dlhé roky predtým. Misie pre ňu boli splneným snom.
Autorka: Paula Mihalčinová
Kedy sa u teba objavila myšlienka ísť na misie?
Keď som mala šestnásť rokov, bola som na víkendovom seminári o Afrike. Desiati dobrovoľníci z Kene nám rozprávali svoje svedectvá. Pozorne som ich počúvala a veľmi ma to zaujalo. Vtedy som si povedala, že aj ja chcem ísť raz na misie. Na konci stretnutia som šla za rehoľnou sestrou, ktorá to mala na starosti, s tým, že sa chcem misií zúčastniť. Sestrička mi povedala, že mám najskôr dokončiť strednú školu a potom môžem ísť. Odvtedy ma táto túžba veľmi držala a nevedela som sa dočkať toho, kedy sa to stane skutočnosťou. Po úspešnom ukončení strednej školy som dostala cennú radu – urobiť si ešte vysokú. Zvolila som si špeciálnu pedagogiku aj preto, že sa dá využiť na misiách.
Prečo práve misie?
Dávalo mi to zmysel. Život je taký pekný, keď sa niekto obetuje pre tých najchudobnejších. Určite to bol aj Boží dotyk. Od toho víkendového seminára o Afrike som sa za to začala intenzívne modliť. Túžba po misiách vo mne stále rástla.
PREKONANIE SMRTEĽNEJ CHOROBY MI ZMENILO ŽIVOT
Aký bol tvoj život pred misiami?
Môj život sa od chvíle, keď som sa pre misie rozhodla, výrazne nezmenil. Bola som taká istá ako predtým. Akurát som začala viac sledovať dokumenty o Afrike a chodiť na všetky možné semináre o misiách. Polroka predtým, ako vo mne zahorela túžba ísť na misie, som bola smrteľne chorá. To, že som prežila, zmenilo aj môj život. Vravela som si: „Pane Bože, keď si mi doprial žiť, rada by som sa ti nejako obetovala.“ Misie mi prišli ako niečo stvorené pre mňa.
Keď si už bola rozhodnutá, že chceš ísť na misie, aké boli tvoje ďalšie kroky?
Ako dieťa som chodila do eRka a práve cez nich sa dalo ísť na misie do Kene. Bolo však potrebné vedieť dobre po anglicky, čo bol u mňa problém. Prihlásila som sa na rôzne kurzy, aby som sa angličtinu naučila. Potom som zistila, že sa dá ísť na misie aj cez saleziánov. Oslovila som saleziána Petra Ondreja zo Žiliny. Ponúkol mi najskôr absolvovať malú misiu na Ukrajine a ak to budem zvládať, môžem začať s prípravou na veľkú misiu. Zvládla som to a začala sa chystať na misie do Afriky.
Koľko trvala príprava na misie?
Príprava trvala rok, raz za mesiac sme mali počas víkendu stretnutie. Počas nich sme sa modlili, pýtali sa Boha, či je to naša cesta, učili sa rôzne hry, rozoberali témy zo psychológie a mnohé ďalšie zaujímavé veci. Hodnotím to ako veľmi dobrú prípravu. Kňaz, ktorý nás pripravoval, nám aj vyberal miesto, kam nás pošle. Pôvodne som mala ísť do Čadu, čo je krajina v strednej Afrike. Veľmi som sa z toho tešila, pretože tam pôsobil skvelý kňaz. Hovorilo sa tam po francúzsky a tento jazyk som študovala aj počas školy, takže to bolo pre mňa ako ušité. V Čade však začali nejaké nepokoje a tak sa rozhodlo, že dobrovoľníkov tam nezoberú. Nakoniec som teda bola poslaná do Angoly.
Ako to tam vyzeralo, keď si tam prišla?
Popravde som nebola vôbec v nejakom šoku. Od šestnástich do dvadsiatich troch rokov som o misiách v Afrike tak veľa študovala, že ma nič neprekvapilo.
Aké boli tvoje prvé pocity?
Prvé, čo som si povedala, bolo: „Konečne som tu, veď som na to tak dlho čakala!“ Cítila som sa výborne, bol to môj vytúžený sen. Naplnil ma pocit, že práve toto je miesto pre mňa.
TÚŽILA SOM SA OBETOVAŤ, SEBAZAPIERAŤ A PREMÁHAŤ
V čom spočívala tvoja úloha na misiách?
Dostala som sa do centra pre chlapcov z ulice. Išlo o veľký ohradený areál na samote. Žilo tam sto chlapcov, ktorí tam študovali, pracovali a bývali. Keďže som mala vyštudovanú špeciálnu pedagogiku, povedali mi, že keď sa naučím portugalský jazyk, budem mať na starosti jednu triedu týchto chlapcov. Počas zdokonaľovania sa v jazyku som chodila do tried, sedela medzi chlapcami a snažila sa im pomôcť pri učení.
Ako si sa na začiatku s chlapcami dorozumievala?
Dorozumievanie s chlapcami nebolo až také náročné. Narodili sa v čase vojny a vedeli jedine bojovať. Nevedeli ani písať, ani počítať. Veľmi sa tešili z toho, že práve oni nás môžu niečo učiť. Stále nám vysvetľovali, čo ktoré slovíčko znamená a ako ho vyslovovať. Tešilo ma, že sa takto s nimi zbližujem a zároveň sa učím jazyk.
Mala si nejaké očakávanie, ktoré sa po tvojom príchode do Angoly nesplnilo?
Moje očakávanie bolo, že sa budem môcť viac obetovať, sebazapierať a premáhať. Všetko však bolo v poriadku. Slušné ubytovanie, dobrá strava a príjemní, milí ľudia. Predtým som si myslela, že na misiách bude život veľmi ťažký. Pre mňa to nebolo nič extra náročné. Pre niekoho by bolo možno nekomfortné jesť stále to isté jedlo alebo pobehujúce šváby v izbách. Mne to však také hrozné neprišlo.
Aký bol tvoj najťažší zážitok z tohto obdobia?
Najťažšie pre mňa bolo prekonávanie chorôb. Maláriu som mala trikrát, pričom druhý raz to bolo najhoršie. Mala som veľmi vysoké horúčky a zvracala som. Bolo mi naozaj ťažko a nevedela som, čo mám robiť. Keď som odpadla, našli ma saleziáni a odviezli do nemocnice. Po prebratí v nemocnici som bola úplne dezorientovaná. Nevedela som sa s nimi dorozumieť a bolo to veľmi náročné. Zároveň som však cítila veľkú blízkosť Panny Márie. S odstupom času na tú „blízkosť“ dobre spomínam.
Čo vtipné si tam za tie dva roky zažila?
Vtipných zážitkov bolo veľa. Spomínam si, že krátko po príchode som na jednej vyučovacej hodine zaspala. Jedna vyučovacia hodina trvala stodvadsať minút a v triede bolo päťdesiat žiakov. Bolo tam veľmi veľké teplo, chlapci celý ten čas prepisovali text. Bolo to veľmi únavné. Chlapcom sa tiež veľakrát stalo, že zaspali. Pán učiteľ ich budil krikom a hádzal do nich kriedy. Keď som zaspala ja, chlapci sa obrátili na učiteľa s tým, že „Jana tu spí a my prečo nemôžeme?“
Viem, že som viackrát niečo v portugalčine pomotala. Napríklad omša sa povie podobne ako stôl. Raz, keď sme sa chystali na svätú omšu do jednej dediny, poprosila som kňaza o možnosť tancovať na omši spolu s ostatnými. Pozrel sa na mňa a povedal mi: „Ale prosím ťa, Jana, veď sa spamätaj, na stole tu nikto netancuje. Prišla si na misie!“ Vtedy mi došlo, že som si poplietla slovíčka (smiech).
MISIE MA NAUČILI NETRÁPIŤ SA BUDÚCNOSŤOU
Bol návrat domov na Slovensko pre teba náročný?
Vôbec. Keďže rada nakupujem, hneď na druhý deň po návrate sme s maminou išli nakupovať. Riadne som si to vychutnala. No celkovo som bola vďačnejšia za všetko, čo bolo predtým pre mňa bežným. Snažila som sa žiť skromnejšie, naučila som sa menej starostiť sa o budúcnosť. Ľudia v Afrike sa neboja ako my. Žijú s tým, že každý deň má dosť svojich starostí a neriešia ďalší. Naučili ma trochu viac dôverovať a žiť v prítomnosti.
Spomínala si mi, že si nemala v sebe materinský pud alebo túžbu po tom byť mamou. Nebránilo ti to v práci s deťmi počas misií?
Na misiách som sa rada starala o deti. Akurát v tom čase mi napísala jedna kamarátka, že je tehotná. Tešila som sa s ňou, no v duchu som si pomyslela, ako je dobre, že nie som na jej mieste. Ja sa môžem starať o toľko ľudí a ona bude už len prebaľovať a kočíkovať. Bola som vďačná za všetok čas, kedy som mohla pomáhať.
Kedy prišiel moment a želanie byť mamou?
Až po svadbe. Po prekonaní ťažkej a vážnej choroby som žila s tým, že deti nebudem môcť mať. S manželom sme sa spoznali po misiách. Rok na to sme sa zobrali. Obaja sme boli pripravení buď ísť spolu na misie, alebo sa starať o detičky z detského domova, v ktorom som po návrate z misií pracovala. Na druhý deň po svadbe som zatúžila po deťoch. Beriem to ako svadobný dar od Boha. Za mesiac som otehotnela, čo bol s mojím zdravotným stavom veľký zázrak. Teraz mám doma tri takéto svadobné dary. Timka, Samka a Danielka.
Vieš si predstaviť, že by si sa do Afriky ešte vrátila?
Určite by ma to tam veľmi bavilo. Ak by som tam však šla s deťmi, mala by som strach, že ochorejú. Malária je pre nich príliš nebezpečná a mala by som potom výčitky svedomia. Keby tam nebolo toľko chorôb, určite by som tam išla aj s deťmi. Možno raz, keď budú väčšie.
Inšpirujúce knihy pre lepší vzťah s Bohom nájdete tu: https://www.