TOP

Je čudné zveriť sa, keď trpíme?

V jednu nedeľu, kým som čakala, aby môj manžel zaparkoval auto, sadla som si na lavičku blízko kaviarne v predsieni kostola. Pätnásť minút som pozorovala ľudí, ako prichádzajú a odchádzajú z chrámu. Väčšina z nich sa usmievala a  jedni druhých objímali.  Takmer všetci si navzájom kládli tú istú otázku: „Ako sa máš?“

A takto by sa dali detailne opísať odpovede:

„Úžasne!“ (sprevádzané prehnane širokým úsmevom)

„Skvele!“ (s normálnym úsmevom)

„Dobre.“ (s úsmevom, ktorý tam skoro ani nebol)

 

Väčšinou pôsobili odpovede aj úsmevy nefalšovane. Ale niekedy, keď sa objatie skončilo a pýtajúci sa odišiel, odpovedajúci sa prestal usmievať, a tvár prešla do iného výrazu. Výrazu, ktorý vravel: „Takmer to nezvládam.“ Tie bolestné pohľady ma tvrdo zasiahli, lebo v ten deň som to aj ja takmer nezvládala.

Keď prišiel rad na mňa, aby sa na mňa niekto usmial a objal ma a spýtal sa TÚ otázku, rozhodla som sa, že úškľabok nebude a radšej vyjdem s pravdou von. „Je dobré tu byť,“ povedala som, „ale ja som v úplných koncoch.“

Nedisponujem svätou maskou a klamať veľmi neviem, takže s pravdovravnosť tvoríme dobrý tím. Preto druhou možnosťou, ak už nemôžem byť úprimná, je v takýchto dňoch zostať doma a vyplakať sa bez svedkov. Žiaľ, v poslednom roku som sa k tejto možnosti musela uchýliť viackrát než len v pár nedieľ.

 

Keď som takto odpovedala, niekoľko ľudí zrozpačitelo a nevedelo, čo mi na to odpovedať. Väčšina ma tuhšie objala alebo potľapkala po chrbte alebo povedala, že sa za mňa pomodlí. A potom sa všetci stratili.

S výnimkou jednej pani z nedeľnej školy. Ona si so mnou sadla na lavičku, vzala ma za ruku a nežnými slovami a  s chápavým pohľadom sa podelila o podobné trápenie – trápenie, ktorým stále ešte prechádzala – a modlila sa so mnou až kým sme sa obe nerozslzili. Jej úprimnosť a zraniteľnosť sa ma dotkli tak, ako som v ten deň najviac potrebovala.

 

A čo má teda spoločné toto s otvorenosťou, ktorá nás privádza do problémov?

Niekedy, keď som úprimná, sa natoľko zafixujem na tu a teraz, že nie som schopná vidieť svoje obavy a boje v optike večnosti. Zdieľam sa so svojím momentálnym  zúfalstvom alebo hnevom alebo bezmocnosťou a nerobím nič, aby to nepôsobilo, akoby som sa nechcela pohnúť v ústrety pevnejšej viere. Akoby som to so svojím Bohom vzdala.

Ale tak to nie je.

Keď ste uprostred búrky, život často nedáva zmysel. Až keď sa strašný víchor utíši a tmavá obloha rozjasní, len vtedy zazriem dúhu.

Tú svoju som ešte nevidela, ale viem, že tam je a čaká na mňa. Viem, že jedného dňa sa pozriem späť na týchto pár posledných rokov a budem schopná spoznať dobro, ktoré iba Boh môže vyťažiť z hrôzy. A budem úplne nanovo vedieť súcitiť s ľuďmi.

A tak sa natíska otázka – je v pohode, ak sa delím o to, že stále zápasím? A ak sa podelím, nebudú si ľudia myslieť, že som odpadla od viery? Alebo budú vidieť dôvod, prečo sa otváram, taký, aký naozaj je? Moju ľudskú stránku stále zavadzajúcu Bohu, aby zo mňa urobil takú, akou mám byť?

 

Ako kresťania sa musíme sami seba pýtať – uprostred osobných zápasov, kedy by sme mali byť úprimní, a kedy ostať ticho?

 Niekoľko myšlienok k otvorenosti.

Ak mojím hlavným cieľom je osloviť ľudí tam, kde sú, a nie založiť miestnu pobočku Klubu hypochondrov, som úprimná.

Ak moja úprimnosť chce utešiť tých, čo sa trápia, a nie ich nabádať, aby sa búrili proti „nespravodlivému“ Bohu, je to čestné.

Ak pravda napokon ukáže, aká je cesta v celku, a že vedie k Bohu, a teda nie je mapou pomáhajúcou zblúdiť, budem úprimná.

 

Ako budú ľudia vedieť, ako sa za nás modliť, ak nebudeme hovoriť pravdu? Ako si získame dôveru iných, aby sme k nim boli bližšie a mohli povedať „chápem“, ak nebudeme úprimní?

Nikdy som nikoho neťahala, aby sa ku mne pridal v hĺbkach mojej beznádeje. Nie je mojím cieľom na tom mieste zostať alebo ho dokonca ponúkať iným, chcem sa odtiaľ vyhrabať. Medzi súcitom a štvaním je poriadny rozdiel. A ak si to dokážeme pripustiť, aspoň sami pred sebou, tak naozaj všetci máme nejaké ťažkosti s vierou.

Je ľahké chváliť Boha, keď je jasno. Je ťažšie chváliť Ho aj v búrke. Mojou obľúbenou piesňou, už keď môjmu synovi diagnostikovali leukémiu, bola „Zvelebený buď, Pane náš“.

 

Zvelebený buď

Táto duchovná púť, vlastne všetky moje duchovné púte, stále skončia pri viere. Musia. Viera nie je súčasťou toho, kým som, ona ma robí tým, kým som. Niekedy mi len dlhšie trvá prestáť búrku, aby som mohla nájsť dúhu.

A na tej lavičke v kostole vždy bude niekto sedieť. Niekto, kto zúfalo túži povedať „Nie som ok“. Možno s úprimnosťou budem môcť byť pre toho človeka ja tým, kým bola pre mňa oná žena z nedeľnej školy. Nádejou. Záchranným lanom. Niekým, kto chápe, a je dosť odvážny, aby to priznal. A potom budem na rade, aby som sa ja podelila o svoje boje a aby som sa modlila.

Autor: Lori Freeland



Komentáre