TOP

Neonatológ Marek Gajdoš: Je neskutočné vidieť ich prvé kroky

Keď sa mi v roku 2010 predčasne a za dramatických okolností narodila dcéra, staral sa o ňu práve Marek. Vysoký lekár s príjemným hlasom, večným rúškom na ústach a obrovskou láskou k svojim miniatúrnym pacientom nás, vystrašených rodičov, vždy s trpezlivosťou informoval, povzbudzoval či len ľudsky vypočul. A bábätkám – tým počas služby spieval pesničky.

Kedy a prečo si sa rozhodol venovať sa ako lekár deťom?

Na konci štúdia bola otázka, čo by som rád robil a bez toho, aby som to dokázal nejako vysvetliť, som vedel, že chcem byť pediater.

 

Možno si mal od malička v sebe túžbu pomáhať tým najmenším…

Túžbu pomáhať som mal v sebe odmala. Možno som chcel prekračovať hranice… aj tie svoje. Ale úprimne som nevedel, čo ma bude čakať.

 

Akými oddeleniami si prešiel, kým si zakotvil u predčasniatok?

Môj začiatok bol priamo na novorodeneckom oddelení. A ako som sa tam dostal? Ako minorita. (úsmev) Profesorka Benedeková mi povedala: „Potrebujem ťa na novorodenecké, lebo sú tam samé ženy.“ (úsmev)

 

 

Predčasniatka – to môže byť pre niekoho neznámy termín. Vysvetli nám ho, prosím.

Predčasne narodený novorodenec je dieťa narodené pred normálnym termínom narodenia. Normálne tehotenstvo trvá 40 +- 2 týždne. Ako aj ty sama vieš, skrýva sa teda pod tento pojem množstvo rozličných detí. Je veľký rozdiel, ak sa dieťa narodí v 24. alebo 35. týždni.

 

Od ktorého týždňa je medicína schopná dieťa zachrániť?

Na to nie je ľahká odpoveď, čo však potrebujeme, sú pľúca, a tie musia byť v štádiu, keď dokážeme zabezpečiť, aby sme – jednoducho povedané – do tela dostali dostatok kyslíka. Ale aby som odpovedal aj v číslach, dnes už sú centrá, ktoré sa po dohode s rodičmi pokúšajú zachrániť deti narodené v 22. týždni.

 

Aké najmenšie dieťatko si ty osobne držal v náručí?

Ľudí, samozrejme, fascinuje to, koľko vážia, ale sú deti, ktoré sú zrelšie, čiže narodené vo vyššom týždni, ale nerástli dostatočne, a tak sú malé. Pre mňa je fascinujúcejšie to, ako sú zrelé. To najnezrelšie bolo dieťa narodené v 22.+3 týždni a hmotnosť malo 450g. Najmenšie, čo sa týka hmotnosti, bolo dieťa s 280g narodené v 23.+5 týždni.

 

Určite si spomínaš na viacero momentov, pre ktoré si si povedal: som šťastný, že robím túto prácu.

Tie momenty sa opakujú, vďakabohu, a sú tým, čo mi pomáha robiť túto prácu ďalej. Je na nezaplatenie vidieť, že deti, ktorým sme pomohli, robia prvé kroky, idú do školy, smejú sa, radujú sa, žijú… To je niečo neskutočné. A potom sú tu momenty, keď napriek všetkému príde koniec a my môžeme len byť sprievodcami na druhú stranu. Vtedy príde smútok, čo je prirodzené, ale mnoho rodičov sa poďakovalo za to, že sme ich v tom procese sprevádzali a že sme boli oporou a to je naozaj neopísateľný pocit. Smútok a šťastie, slzy a radosť…

 

 

Svoje skúsenosti s predčasniatkami, plné nehy a pochopenia, si v minulosti niekoľkokrát pretavil do krátkych blogov.

Môj blog, och, to je už tak dávno. (úsmev) Myslím si, že to bolo moje vyrovnávanie sa a čiastočne aj snaha podeliť sa s ostatnými, čo my zažívame skoro denne.

V telefóne sa mu láme hlas, počuť, ako ťažko skladá vety a pýta sa, či môže prísť. Chlap ako hora, keď mi zovrie ruku, ešte niekoľko minút ju cítim. Obliekam ho do plášťa, masku, čiapku… Vediem ho k jednému z inkubátorov. Umýva si ruky, dezinfikuje. Robí to s takou precíznosťou, až mám strach, že si stiahne kožu. Môže sa malej dotknúť. Cítiť jej srdiečko na hrudníku, jej teplo. Chcel by ju zobrať a bežať. Odniesť ju niekde, kde by sa o ňu postaral a nik by jej nemohol ublížiť. Keby mohol, dá jej svoje pľúca, aby za ňu dýchali… Keby mohol, dá jej všetko, čo je na tomto svete… Bezmocnosť je skľučujúca. Môže sa len pozerať a dotknúť sa. Po líci mu tečú všetky jeho nahromadené pocity. Má dcéru, je úžasná. Jej malá ruka chytá jeho palec a zovrie ho silou svojho malého života. Odvraciam sa, aby mal svoje súkromie. Počujem, ako vraví: „Som ako ženská…Revem…“ „Tak ako každý správny chlap na vašom mieste…“ je moja odpoveď. (úryvok z blogu s názvom Správam sa ako ženská)

 

Ja sama som mamou dcérky narodenej v 29. týždni tehotenstva. Mala som šťastie, že si mi na ňu dával pozor na klinike a ona mala šťastie, že si jej počas služieb spieval pesničky priamo do miniuška. Si spevavý človek či si skrátka vyhodnotil, že bábätká v inkubátoroch pookrejú pri počúvaní piesní?

(smiech) Spievam rád, ale som hrozný spevák. (úsmev) To celé je akýsi druh relaxu – keď je pokojne na oddelení a môžem deti nakŕmiť alebo okúpať so sestrami, alebo ich len tak nosiť, keď sa im nechce spať.

 

 

Ktorú pieseň im spievaš najradšej?

(smiech) Jana Kirschner: Sama, sama samučičká.

 

Dnes už pracuješ na neonatologickom oddelení v Nemecku. Myslíš si, že je mentálny rozdiel medzi rodičmi tam a u nás alebo je rodičovstvo týchto krehkých detí momentom, ktorý spája všetkých rodičov v akejkoľvek krajine?

Myslím si, že v tom nie je rozdiel. V momente, keď sa rodičia nachádzajú v šoku z toho, čo sa stalo, správajú sa pudovo. Je to asi zvláštne slovo, ale tak nejako to je. Snažia sa pochopiť, čo sa stalo, sú zúfalí a reagujú tak, že chcú svoje dieťa zachrániť.

 

Máš skúsenosť s tými najhúževnatejšími bojovníkmi a bojovníčkami. Chceš odkázať niečo tým, ktorí tvrdia, že peniaze a námaha investované do starostlivosti o predčasne narodené deti sú investované správne?

Na to dokážeš ty odpovedať lepšie ako ja, keď vidíš tvoju dcéru. Myslím si, že slovo „investícia“ je priam nevhodné v tomto kontexte. O ľudský život sa oplatí bojovať vždy, ako aj akceptovať naše hranice, kedy ho nechať ísť…



Komentáre