TOP

Je teológia aj dnes potrebná a aktuálna?

Aké ovocie priniesol teologický kongres? Prečo práve téma o nádeji? Kde možno vidieť krízu Európy? Čo sú najväčšie súčasné výzvy pre teológiu, ako aj pre každého kresťana? Aj o týchto otázkach sme sa rozprávali s prof. ThLic. Mgr. Milošom Lichnerom, SJ, D. Th., dekanom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity a najnovšie aj prezidentom Európskej spoločnosti pre katolícku teológiu.

V Bratislave sa v dňoch 28. – 31. augusta 2019 konal teologický kongres, na ktorom sa zúčastnilo dvestoštyridsať účastníkov z vyše päťdesiatich inštitúcií z dvadsiatich piatich krajín – okrem Európy aj z Ameriky, Kanady, Afriky, Indie, Nepálu aj Austrálie. Ide o najväčšie teologické podujatie v histórii Slovenska. Ako dnes, už s odstupom času, hodnotíte toto stretnutie? Naplnilo vaše očakávania?

Môžem povedať, že naplnilo, ba dokonca do určitej miery aj prekonalo. V reakciách ľudí počas kongresu aj bezprostredne po jeho ukončení na predsedníctve za prítomnosti predsedov jednotlivých sekcií zazneli pozitívne hodnotenia, čo sa týka kvality samotného podujatia, prednášateľov, ako aj paralelných sekcií. Táto časť dopadla teda veľmi dobre. Teraz budeme kontaktovať hlavných rečníkov a moderátorov paralelných sekcií a doktorandskej konferencie, aby zaslali hodnotenia, na základe čoho budeme vyberať tie najlepšie príspevky, ktoré následne budú vydané v nemeckom vydavateľstve LIT Verlag.

 

Ktoré významné osobnosti (okrem rečníkov) sa zúčastnili kongresu?

Na úvodnom slávnostnom otvorení bol prítomný luxemburský arcibiskup Jean-Claude Hollerich, SJ, pár dní nato menovaný za kardinála. Pozdravy pre účastníkov kongresu z významných svetových židovských organizácií odovzdal po svojom príhovore ortodoxný rabbi Josh Ahrens, čo poukazuje na plodný, viac než štvorročný dialóg s ortodoxnou židovskou obcou. Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Arturo Sosa, SJ poslal videopozdrav účastníkom kongresu, čo ma osobne veľmi potešilo.

Slávnostného otvorenia kongresu sa zúčastnili aj viacerí katolícki biskupi zo Slovenska a z Malty, predstavitelia Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a židovskí rabíni, ako aj viacerí reprezentanti ministerstiev Slovenskej republiky.

 

 

Hlavnou témou bola nádej. Má to súvis s tým, že dnes je táto čnosť v kríze?

Jednoznačne. Bohužiaľ, môžeme povedať, že Európa starne, klesá pôrodnosť, rastie počet dokonaných eutanázií. Máme veľké množstvo ľudí, ktorí popierajú ideu zjednotenej Európy. Mnohým ľuďom chýba nádej, pričom ona je štrukturálnou čnosťou, charakteristikou človeka, nielen po teologickej, ale aj po prirodzenej, filozofickej stránke. Umožňuje mu upresňovať zmysel života. Podľa nádeje človek hodnotí aj svoj život, zdôvodňuje svoje životné postoje. Vidíme teda, že nádej je nesmierne dôležitá.

Spomeniem aj príklad. Keď sa človek nachádza ako pacient na onkológii a doktor mu povie, že existuje nádej, hoci veľmi malá, že sa vylieči, vidno na ňom, že ožije, načerpá nové sily. Ak mu však, naopak, doktor povie, že je beznádejne chorý, začne upadať a zomrie, dokonca skôr než sa predpokladalo. Teda akoby ho zabilo skôr slovo beznádeje než samotná choroba.

Preto vidíme, že nádej je nutná pre človeka, a v histórii ľudstva prichádza občas chvíľa, keď sa musíme pozastaviť a znova si zadefinovať pojmy. V tomto kontexte si myslím, že práve téma nádeje je tu a teraz kľúčová pre Európu.

 

Hovoríte, že „naša nádej je eschatologická, nie utopická“. Dá sa takúto nádej odovzdať aj neveriacemu človeku? Ako môžeme budovať nádej v lepšiu budúcnosť v spolupráci s neveriacimi?

V prvom rade my ako veriaci musíme mať silnú nádej. To znamená nádej, ktorá vychádza z nášho osobného živého vzťahu s Kristom a ktorá je eschatologická, pripomína nám, že raz budeme stáť pred živým Bohom, budeme sa mu zodpovedať za náš život, za to, čo sme spravili s talentmi, ako to pripomína svätý evanjelista Matúš v dvadsiatej piatej kapitole.

Toto je naša nádej – živý Kristus, čo následne formuje naše životné postoje. Práve tu môžeme nájsť veľa prienikov aj s nekresťanmi alebo nie veriacimi ľuďmi, ktorí, samozrejme, majú vlastný koncept nádeje, no predsa je veľa spoločných bodov, ktoré s ľuďmi dobrej vôle môžeme objaviť. Je dôležité, aby sme nádej budovali s ľuďmi, ktorí majú úprimné a čisté srdce.

 

V pozvánke na kongres ste povedali: „Človeku lepšie porozumieme, keď odkryjeme moment nádeje v dynamike jeho motivácie.“ Čo máte na mysli?

Nádej ovplyvňuje našu motiváciu. Keď sa, napríklad, nádejam, že skončím školu, alebo keď sa športovec motivuje, aby vyhral preteky. Tak je dôležité, aby sme sa s bežným človekom rozprávali o tom, aká je jeho nádej, jeho motivácia, aký je jeho zmysel života. Otázkami mu potom tieto veci môžeme pomôcť prehĺbiť a aj lepšie koncepčne uchopiť.

 

 

Medzi hlavnými témami stretnutia zazneli okrem iného aj filozofický či biblický základ pre nádej, židovsko-kresťanský a medzináboženský dialóg, ako aj nádej pre Európu. Ktorú z tém považujete za najdôležitejšiu a ktorá vás osobne najviac obohatila?

Mňa osobne obohatili všetky prednášky, čítal som si ich už pred začiatkom kongresu a k viacerým sa chcem opätovne vrátiť. Je náročné stanoviť jednu – najviac obohacujúcu, pretože z každej prednášky som si niečo vzal k srdcu a určite budem ešte mnohé z nich hlbšie študovať a nanovo ich reflektovať.

 

Čo pre vás osobne znamená nádej?

Nádej je pre mňa živý Kristus, ktorý kráča so mnou mojím životom. Je to zmysel môjho života, pod ktorého pohľadom sa snažím prijímať denné rozhodnutia. Pochopiteľne, my veriaci sme ovplyvnení predovšetkým svojou živou vierou a nádej definujeme v tomto svetle. Ako teológ môžem povedať, že v konkrétnosti ide najmä o nádej v dialóg – nielen so židmi či kresťanmi iných denominácií, ale tiež s ľuďmi dobrej vôle, s neveriacimi –, ktorá je veľmi dôležitá, aby sa nevytvárali paralelné svety, ale aby sme spoločne hľadali styčné body a snažili sa spolupracovať v dobrom.

 

Tesne pred stretnutím ste povedali, že snahou kongresu bude zistiť, aká je nádej pre starnúcu Európu s rastúcimi dôvodmi pre eutanáziu, pre migrantov, ktorí sem prichádzajú, či pre mladých v Cirkvi. Našli ste odpovede na tieto životne dôležité a veľmi aktuálne otázky?

Úlohou kongresu nie je podať definitívne odpovede. Niektoré odpovede boli podané, ale tieto priniesli znova ďalšie otázky. Ide teda skôr o isté prehĺbenie vnímania nádeje a ja osobne sa teším, že teológovia, ktorí sa zúčastnili z viac ako päťdesiatich inštitúcií, budú tieto myšlienky nádeje, ktoré v prednáškach konceptualizovali, vnášať do svojich filozofických alebo teologických prejavov.

Mnohé veci sa objasnili, ako napríklad počas prednášky Petra Dubovského o štyroch konceptoch nádeje v Starom zákone, z čoho vidno, že každá generácia si s pohľadom upretým na Boha nanovo utvára odpoveď o nádeji. Ale i tak nedokážeme všetko plne uchopiť, pretože našou nádejou je Boh – a Boha nemôžeme uchopiť, inak (parafrázujúc Augustína) by už prestal byť Bohom. Teológia je veda, s ktorej pomocou nanovo a nanovo spoznávame Boha, ale pre jedinečnosť predmetu jej bádania nikdy nebudeme poznať všetko.

 

Bude k dispozícii nejaký výstup z kongresu? Môže sa ešte bežný človek dostať k záverom a predsavzatiam?

Hlavné prednášky sa nahrávali v spolupráci s TV Lux a radi by sme ich spolu s prekladom sprístupnili verejnosti. Určite majú istú intelektuálnu obtiažnosť, ale v zásade, poviem takto, veľký profesor dokáže komplikované veci povedať prijateľným spôsobom aj pre bežného človeka.

Čo sa týka ostatných výstupov z paralelných sekcií, teda doktorandskej a postdoktorandskej časti kongresu – budú prísne hodnotené a spracované, najlepšie z nich budú vydané v anglickom jazyku v nemeckom vydavateľstve LIT Verlag.

 

 

Aké ovocie prináša Európska spoločnosť pre katolícku teológiu (ESCT), ktorá organizovala aj tento kongres, vo svete?

Ako príklad môžem spomenúť našich bratov jezuitov, ktorí už päťdesiat rokov pôsobia v Nepále. Máme tu asi desať základných a stredných škôl, ako aj univerzitu v Káthmandu. Pritom je tu 99,8 % nekresťanov. Ale predsa sa radi vzdelávajú v našich inštitúciách a domáci budhisti i hinduisti majú veľký rešpekt voči Cirkvi vďaka kvalitnému vzdelávaniu. Počet detí v našich školách stále rastie, až tak, že na jedno voľné miesto sa hlásia tri-štyri deti.

 

Ako môže bežný občan Slovenskej republiky prispieť k prehĺbeniu nádeje v lepšiu budúcnosť?

Myslím si, že často sme v Európe i na Slovensku plní strachu, akoby sme strácali nádej a báli sa všetkého, čo pred nami stojí. Poznáme svoje chyby, ktoré často spomíname v homíliách či bežných rozhovoroch. Je potrebné, aby v prvom rade človek konal dobro na svojom mieste, tam, kde žije a pracuje. Ako aj píše apoštol Pavol: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“ (Gal 6, 10)

Je veľmi dôležité, ako aj profesor Garanzini spomínal v prednáške, utvárať malé skupiny mladých, v ktorých sa prežíva a odovzdáva živá viera. Vytvoriť akési základné bunky, ktoré podobne fungovali aj za komunizmu. Takisto treba podotknúť, že viera (a s ňou aj nádej) sa odovzdáva v rodinách. Preto veľkú nádej vkladám do rodín: že budú odovzdávať živú vieru i správne postoje, ako napríklad ochranu života.

Ale nielen ochranu života pred narodením, ale tiež po narodení, aby život všetkých ľudí bol zmysluplný – aby mladý človek mal možnosť vzdelávať sa, mať dostatočné zdravotné ošetrenie, aby mladí ľudia mali možnosť založiť si rodinu a jej jednotliví členovia si mohli nájsť prácu, aby mladí ľudia neutekali za lepšími podmienkami do zahraničia, aby starí ľudia v dôstojných podmienkach mohli dožiť svoj život (pretože počet eutanázií stúpa aj pre vysoký počet ľudí, ktorí stratili zmysel života neraz pre zlé životné podmienky alebo neprítomnosť blízkych ľudí). Preto je na nás, kresťanoch, starať sa, aby každý človek mal život a mal ho v plnosti. Je to snaha o ochranu celostného života.

 

Na záver kongresu ste sa stali prezidentom ESCT, ktorá tohto roku oslavuje svoje tridsiate narodeniny. Vnímate svoje zvolenie v tomto jubilejnom roku ako prorocké?

Bolo by asi príliš odvážne niečo také tvrdiť. Predsa však je to prvýkrát, čo je prezidentom niekto z východného bloku, teda ide o určitý prejav dôvery zo strany Západu. Určite je to aj dôsledok toho, že v minulosti nám niektoré cirkevné organizácie pomohli, aby sme mohli študovať na Západe – ja osobne som takto študoval po dobu piatich rokov. A myslím, že aj týmto kongresom sme im ukázali, že to boli dobre investované peniaze a že vieme pripraviť kvalitný kongres, napísať akademicky kvalitné príspevky a viesť kvalitnú diskusiu.

 

 

Je dnes ESCT a celkovo teológia stále potrebná? Kde vidíte jej najväčší prínos?

Teológia je veľmi dôležitá. Popri živote podľa našej viery sme pozvaní ju aj neustále intelektuálne prehlbovať. Príkladom je otec kardinál Ján Chryzostom Korec, SJ, ktorý počas svojho života napísal desiatky diel. Dnes pred nami stoja nové otázky, v ktorých sa potrebujeme oprieť o živú tradíciu Cirkvi, ale tiež intelektuálne podchytiť mnohé veci, aby naša viera bola živá i rozumná. Aby v nej bol racionálny i duchovno-emocionálny charakter. Preto potrebujeme ľudí, ktorí sú intelektuálne zdatní zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3, 15). Teda je potrebné, aby sa teoretická teológia prepájala s konkrétnym životom.

 

Čo je úlohou prezidenta ESCT, ktorá sa skladá z viac ako osemsto členov?

Teraz predovšetkým ide o podporu kvalitného teologického výskumu, slobody teologického bádania, prepájanie rozličných inštitúcií, sieťovanie, pomoc mladým začínajúcim teológom, utváranie dôležitých tém. Aj najnovšia téma nádeje bude rezonovať ďalšie dva roky až do ďalšieho kongresu a bude sa rozpracovávať v jednotlivých inštitúciách. Je dôležité, aby téma nezostala iba na kongrese, ale vtelila sa do skutočnosti.

Úlohou samotného prezidenta je klasická agenda, návšteva a podpora lokálnych sekcií jednotlivých krajín, udržiavanie vzťahov a pravidelné dvojročné návštevy Vatikánu a jednotlivých kongregácií, s ktorými sa vedú rozhovory.

 

Čomu vďačíme, že práve Slovák zastáva takú významnú funkciu a stojí na čele tejto spoločnosti?

To by som aj ja rád vedel. (úsmev) Už od roku 2007 som aktívny v tejto spoločnosti, keď sme zakladali Slovenskú spoločnosť pre katolícku teológiu, ktorá je zároveň sekciou ESCT. Dlhé roky som pracoval ako sekretár tejto našej sekcie. Môže ísť preto aj o veľký prejav dôvery zo strany ľudí, ktorí poznajú mňa a moje výsledky, ako aj o určitú výzvu. Hneď po kongrese som sa dozvedel o najbližších udalostiach, prednáškach a konferenciách, ktoré musím navštíviť. Teda s týmto vyznačením prišlo aj dosť veľa nových povinností.

 

Svoju funkciu budete zastávať po dobu dvoch rokov. Aké sú vaše plány? Čo považujete za vklad, ktorý by ste ESCT mohli ponúknuť?

V prvom rade treba povedať, že tento post budem zastávať popri všetkých povinnostiach, ktoré som mal doteraz, a preto by som rád čitateľov poprosil o modlitbu. Na prvom mieste by som rád na medzinárodnom fóre spracoval našu skúsenosť z čias komunizmu. Chcel by som, aby sme spracovali skúsenosť s Cirkvou, ktorá bola počas komunizmu viac-menej pozitívna, ako locus theologicus, teda jeden z prameňov teologickej práce. Veď mnohí ľudia sú ovplyvnení v dobrom aj zlom vo vzťahu k Cirkvi. To následne ovplyvňuje aj prácu teológa.

Je nevyhnutne potrebné, aby bol teológ konzistentný a nielen akademicky zdatný. Aby žil hlboký duchovný život. Toto by som chcel zdôrazňovať. Aby sme sa vyhýbali obom extrémom. Na jednej strane, aby človek nebol extrémne výkonný napríklad v písaní článkov, a pritom žil iný život, než o akom píše. Na druhej strane, aby nežil iba emotívne silnú vieru, a pritom ju nedokázal uchopiť a rozumovo odovzdať.

Rád by som tu spomenul osobnosť, ktorá vynikajúcim spôsobom spojila intelektuálnu a duchovnú stránku: nestor slovenskej katolíckej teológie, páter Emil Krapka, SJ. Je pre mňa vzorom práce teológa, ktorý poctivo premýšľal vo vernosti Tradícii a učeniu Cirkvi – prísne a rigorózne –, ale zároveň mal aj veľmi hlboký duchovný život. A tieto dve veci sú pre mňa kľúčové.

Podobne by sme radi ponúkli ostatným členom ESCT spracované výstupy novej edície na našej Teologickej fakulte Trnavskej univerzity – edíciu Svedkovia viery, v ktorej ponúkame teologické práce našich jezuitov z čias komunizmu. Ide o veľmi hlboké diela.

 

 

Nemáte pocit, že dnes prežívame v Cirkvi krízu osobností, akou bol napríklad aj páter Krapka?

Kríza bola vždy. Nikdy nebolo zlaté obdobie. Keď človek pozná trochu (cirkevnú) históriu, vidíme, že už v prvotnej Cirkvi svätý Pavol musel riešiť veľké škandály, napríklad v korintskej cirkvi. Už dvetisíc rokov žijeme ruka v ruke s krízou, pretože Cirkev tvoria ľudia. Cirkev je preto ako ruža, ktorá neexistuje ani bez tŕňov, ani bez kvetu. Boh vždy, aj v tých najťažších situáciách, zosielal Cirkvi významné osobnosti, ktoré pomohli Cirkev posunúť cez náročné obdobie.

Ako príklad môžeme uviesť aj svätého Gregora Veľkého. Ariánski Lombarďania obsadili celý sever Talianska, kaličili kňazov. Rím zasiahla morová epidémia a mnohé iné vážne veci. Tento pápež to však ustál. Na jeho príklade a príklade mnohých iných vidíme, že Boh sa stará o svoju Cirkev, že kráča dejinami a v najťažších krízach následne prichádzajú najväčšie a najdôležitejšie reformy. Boh vždy bude dávať Cirkvi svätých teológov.

 

V čom vidíte najväčšiu výzvu pre slovenskú teológiu na najbližšie roky? Ktorým smerom by mala vykročiť, posunúť sa?

Na Slovensku publikujeme v súčasnosti dve veľké vedecké série. Na jednej strane stojí celoslovenský tím biblistov, ktorí publikujú obsiahle komentáre k Svätému písmu – teraz pracujeme na komentári ku Knihe žalmov. Takéto dielo sa tvorí s víziou minimálne päťdesiatich rokov. Na druhej strane je Starokresťanská knižnica, kde ponúkame preklady s komentárom vybraných diel Cirkevných otcov. Na nich môže vzniknúť obnovená, intelektuálne živá a duchovne silná teológia. Je dôležité udržať štandard našej slovenskej teológie.

Zároveň sa netreba báť vstupovať do dialógu s ľuďmi, ktorí zmýšľajú inak. Nebojme sa argumentovať. Pre mňa osobne je dôležité, aby sme ako teológovia, ako kňazi a rehoľníci dokázali odovzdávať intelektuálne silnú, živú vieru – toto je najväčšia výzva.

Následne stoja pred nami aj iné výzvy – pomáhať kresťanom, hovoriť s politikmi, ako zabezpečiť, aby ľudia nemuseli utekať z našej krajiny alebo z iných krajín. Musíme seriózne hovoriť aj o ekológii, pretože toto vôbec nie je liberálna téma. Veď aj sám Svätý Otec o tom hovorí – a človek, ktorý navštívi krajiny tretieho sveta, môže vidieť závažné negatívne dôsledky nášho konzumného spôsobu života na planétu, ktorú nám Boh zveril do opatery. Napríklad pre lacné súčiastky našich smartfónov je v týchto krajinách detská práca a vykorisťovanie. A kto iný ako kresťan by mal na prvom mieste povedať: „Toto nie je správne!“?

Ďalej pred nami stojí aj korupcia, ale tá vyviera z korupcie ľudského srdca, keď sa stráca živá viera v Krista. Všetci sme tým zasiahnutí ako dôsledkom dedičného hriechu. Pálčivá je aj otázka migrantov. Iste, na prvom mieste politici majú povedať, koľko migrantov a za akých podmienok môže daná krajina prijať. Avšak pre nás, kresťanov, je základným smerovníkom text Svätého písma. To nám ponúka na jednej strane v Lukášovom evanjeliu podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, kde Kristus pred nás kladie imperatív byť blížnym druhému človeku. K tomu sa pripája obraz o poslednom súde z Matúšovho evanjelia, kde sa jasne píše, že čokoľvek sme urobili jednému z najmenších bratov, samému Kristovi sme urobili. Ako kresťania predsa nemôžeme zostať ľahostajní, ak ľudia zomierajú!

Poviem to takto: Je dôležité, aby nám tieto témy „neuchytil“ sekulárny svet. Sociálne otázky majú byť veľmi aktuálne v Katolíckej cirkvi. Kto zakladal prvé odbory? Katolícka cirkev. Veď aj v Starom zákone, napríklad v Knihe proroka Amosa, je sociálna téma dôležitá. Často sa spomínajú siroty a vdovy, o ktoré sa treba postarať…

Veľmi dôležité v dnešnej dobe je aj vzdelávanie mladých. Potrebujeme vzdelávať mladú generáciu, učiť mladých premýšľať a kriticky myslieť, pretože vzdelaný človek nie je tak ľahko manipulovateľný. Aby sa nenechali stiahnuť populistickými rečami tých, ktorí zneužívajú kresťanské symboly a hodnoty. Takisto budovať v mladých ľuďoch otvorenosť pre dialóg a úctu voči názoru iných. Učiť sa pýtať samých seba a iných, klásť logické argumenty.

 

Možno dnes viac než inokedy potrebujeme novodobých Sokratov, ktorí by skrze maieutiku (kladenie správnych otázok) viedli druhých k pravde…

Filozofia je veľmi dôležitá pre našu vieru. Neviem o iných náboženských systémoch, že by kládli povinné štúdium filozofie pred teológiu, tak ako je to v Katolíckej cirkvi. Filozofia a logické uvažovanie boli vždy základom katolíckej teológie. Bohu vďaka, dnes máme veľké množstvo cirkevných škôl, vysokoškolské vzdelávanie, ako aj univerzity tretieho veku pre ľudí nad štyridsať rokov.

Prežívame zaujímavý fenomén, že rastie množstvo dospelých ľudí, ktorí po tridsiatke, ukončení jednej vysokej školy a už nadobudnutom zamestnaní prichádzajú na teologickú fakultu a prehlbujú svoju vieru aj po intelektuálnej stránke. Z toho sa veľmi teším.

zdroj fotiek



Komentáre