Jozef Bartkovjak SJ: Túžim mať cit pre pravdu, čo oslobodzuje ľudskú dušu

Prvýkrát sme sa stretli nečakane: na duchovnej obnove rodín, kde nám prišiel veľmi ochotne „hasiť“ náhle vypadnutého kňaza. O pár týždňov sme sa dozvedeli, že sme hostili čerstvého šéfa slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Jeho úsmev a ľudskosť mám stále pred očami. Jezuita Jozef Bartkovjak.

DO ROZHLASU SOM ŠIEL S ÚCTOU K PREDCHODCOM

Už šiesty rok vediete slovenské vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Pamätáte si na okamih, keď prišlo poverenie?

Do Vatikánskeho rozhlasu som sa dostával postupne. Už od roku 2006, keď som prišiel na štúdiá do Ríma, som začal spolupracovať s redakciou. Poverenie si dobre pamätám, prvé bolo v roku 2009 od pátra Jána Ďačoka, vtedy som viedol redakciu len niekoľko mesiacov. Ale od roku 2013 som tu súvisle, misiu mi dal vtedajší provinciál páter Peter Bujko. Pán si ho medzitým povolal do večnosti, vo veľmi mladom veku. Zakrátko, 3. septembra, si pripomenieme päť rokov od jeho smrti.

Zo Slovenska rovno do Ríma. Nebol to šok?

Bol aj nebol. Rím bol pre mňa trochu rušnejším mestom ako moja rodná Bratislava. Šok bol najmä ten, že som sa musel naučiť za tri mesiace po taliansky, aby som mohol začať štúdium na univerzite. Ale aj to sa vyriešilo šokovou terapiou: prežil som ten čas v čisto talianskej komunite, kde som nemal inú možnosť ako „parlare“.

Patríte k jezuitom a tí sa vraj vyznajú vo všetkom. Napriek tomu – aké skúsenosti ste mali s vysielaním, médiami, konkrétnou redakčnou prácou?

Moje pôvodné vzdelanie je elektrotechnika, konkrétne zvuková a obrazová technika. Praktické skúsenosti som získal v televíznom štúdiu LUX communication v Bratislave, kde som dva roky robil technika, strihača a inú tvorivú prácu. Ako jezuita som neskôr často pripravoval veci do médií. Je to bežnou súčasťou nášho apoštolátu. Jedno leto som strávil na stáži vo filmovej produkcii v Los Angeles. Neskôr v Ríme som si na Gregoriáne rozšíril obzor zo žurnalistického, z filozofického, teologického a zo sociologického hľadiska, aj stážami v rôznych médiách.

Bolo vaším snom stať sa niekedy „zúrivým reportérom“, čo šliape pravde na päty?

Nie som typ neodbytného reportéra, ale viem, aké je dôležité mať aj takýchto ľudí. Vyrástol som v čase neslobody médií, takže poznám, ako sa po pravde šliape. Mojím snom je mať cit pre pravdu aj v tom najhlbšom zmysle, čo oslobodzuje ľudskú dušu.

S čím, s akou nosnou myšlienkou ste vošli do pracovne vysielania Vatikánskeho rozhlasu?

S úctou k spolubratom, ktorí tu pracovali predo mnou. Napríklad taký páter Félix Litva, Štefan Senčík, alebo z tých najstarších to bol Pavol Bajan, ktorý zomrel pred štyridsiatimi rokmi ako misionár v Južnej Afrike. Z mladších povedzme páter Masár alebo Sočufka. Je to spoločné dielo jezuitov a ďalších spolupracovníkov vrátane mnohých laikov.

UČÍM SA VNÍMAŤ, AKO BOH KONÁ V ĽUĎOCH

Váš tím je maličký. Ako vás titulujú? Pán riaditeľ? Pán vedúci?

To ste uhádli. Pri práci si všetci po katolícky tykáme, ale inak som oficiálne „responsabile“, čiže zodpovedný za redakciu. Taliani ma oslovujú padre.

Stojíte na pulze informácií rovno z dvier a pier Svätého Otca a Vatikánu ako celku. Aké to je, vidieť viac za oponu toho diania?

Je niekedy fascinujúce priniesť prvú informáciu o niečom, čo sa možno stane historickým. Alebo počuť z prvej ruky o pozadí veci a porovnať si to s tým, čo si „všimnú“ svetové médiá. Cvičí sa tým vnímanie zmyslu udalostí. To, ako Boh koná v ľuďoch a aj to, ako sa neraz diabol snaží kaliť vodu.

Iste je množstvo informácií, ktoré sa k vám dostanú. Ako selektujete, ktoré posuniete ďalej a ktoré ostanú nezverejnené?

Poznať to, čo je pre danú krajinu cirkevne, spravodajsky, duchovne a kultúrne relevantné je dôvod, prečo má Vatikánsky rozhlas štyridsať redakcií, ktoré pracujú relatívne samostatne. Je nevyhnutné dobre poznať našich adresátov a kontext Slovenska. Niektoré priority sú dané inštrukciou zhora, ale väčšina rozhodnutí je na vedúcom redakcie.

Málokto tuší, ako vyzerá bežný deň redakcie slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu? Trebárs ten váš?

Hlavná práca sa koncentruje do popoludňajších hodín, keďže viaceré správy dňa sa objavujú až na obed. Na náš portál Vatican News ich dávame priebežne, tak ako sa nám ich podarí spracovať, a okolo štvrtej, piatej načítame pripravený scenár, aby sme ho stihli postrihať. Keď má Svätý Otec nejakú akciu večer, robíme na vysielaní až do poslednej chvíle pred vysielacím termínom o 19.45.

FASCINUJE MA POKORA A SVÄTOSŤ PÁPEŽA FRANTIŠKA

Ako často ste pracovne na mieste činu – tam, kde hovorí pápež, resp. členovia vatikánskej diplomacie?

Máme aj tieto príležitosti, ale nie je to až také časté. Na to máme vyslaných redaktorov veľkých redakcií, napríklad talianskej, ktorí chodia so Svätým Otcom na apoštolské cesty, alebo aj na omše do Domu sv. Marty a podobne. My ideme zväčša vtedy, ak ide o akciu priamo sa týkajúcu Slovenska.

Určite je pre vás jednoduchšie dostať sa do blízkosti Svätého Otca. Je jeho obraz a vystupovanie rovnaké na verejnosti, pred kamerami a mikrofónmi, aj „mimo dohľadu“ médií?

Je. Pápež František sa pre médiá neštylizuje. Robí gestá, ale tie by robil aj bez prítomnosti kamier. Ba niekedy až ignoruje médiá, keď napríklad audienciu na Námestí sv. Petra začína v predstihu pred vysielacím termínom priamych prenosov a podobne. Pre neho to nie je prenos, ale stretnutie so živými ľuďmi, čo tam na neho čakajú. Napríklad keď sa schyľuje na dážď, príde skôr, aby menej zmokli.

 

 

Čo vás ako novinára a aj ako človeka fascinuje na pápežovi Františkovi?

Pokora. Svätosť, ako niečo veľmi prirodzené, ako priateľskosť a prajnosť. Odvaha. Duchovné hodnotenie reality cez vstrebané Sväté písmo a duchovné cvičenia. Majstrovstvo komunikácie ako objavovanie toho, čo je v druhom človeku ukryté, priblížením sa mu v tom, čo spája. A tiež ostražitosť na jasné rozlišovanie dobra a zla.

Sú ľudia a situácie, ktoré sa z mysle a srdca novinára nikdy nevymažú. Máte aj vy také momentky?

Z Vatikánu mi určite zostane v pamäti chvíľa v blízkosti Svätého Otca Františka, pár minút voľného času s ním. Vtedy mi okrem iného pochválil môj jezuitský talár, že „to je ten náš“, keď jeden monsignor poznamenal, že na ňom nie sú gombíky. Bolo to v deň návštevy slovenského prezidenta vo Vatikáne. Za nádherné považujem osobné, až rodinné stretnutia pri nahrávaniach u otca Cyrila Vasiľa a kardinála Jozefa Tomka.

Ale veľmi si cením aj iné stretnutia v redakcii s mnohými nádhernými ľuďmi, čo boli ochotní sa podeliť aj na mikrofón, rozhovory s hosťami v štúdiu. Aj mládež, koledníci z eRka, chlapci z cyklistickej púte. Chvíle, keď vyšli na povrch ozajstné poklady duše, svedectvá. Ale pre mňa je hrejivý aj denný pocit, že sme spolu s kolegyňami v redakcii odviedli kus dobrej práce pre tých, čo z toho duchovne načerpajú. Hoci je to niekedy priam šibeničná drina.

MOJA PRÁCA JE „DIAKONIOU SLOVA“

Každá práca má svoje výzvy. Má ich aj vaša redakcia?

Samozrejme, že máme otázniky i problémy. Niektoré sú takpovediac prirodzené. Napríklad vedieť sa vyrovnať s hektikou, keďže trend komunikácie tlačí na znásobenie rýchlosti, je stále viac kanálov a multimediálnych foriem. Nechceme to robiť na úkor kvality. Treba si uvedomiť, že vo Vatikánskom rozhlase náš trojčlenný slovenský tím v dosť veľkej miere závisí od celkového systému inštitúcie. Ide o riadiace, administratívne a technické zabezpečenie, spoločné celej veľkej inštitúcii, ktoré nemôžeme obísť.

Vatikánsky rozhlas si rokmi vybudoval fungujúci systém infraštruktúry, riadenia a internej komunikácie. Ten za posledné tri roky dosť utrpel. Toto bolo pre nás hlavným limitujúcim faktorom výkonnosti. Neraz sme museli podávať výkony na pokraji heroizmu, aby sme odpublikovali dôležité správy a odvysielali dennú pätnásťminútovku.

Mám nádej, že pred mesiacom vymenované vedenie dikastéria zmení veci k lepšiemu, aby to pocítili aj jednotlivé jazykové sekcie. Aj tie maličké, ako je tá naša.

Čo by ste chceli ešte zmeniť?

Rád by som bol, keby redaktori neboli vystavovaní stresom z čisto organizačných príčin. A samozrejme zvyšovať odbornú a žurnalistickú kvalitu. Tá závisí od členov redaktorského tímu, ale aj od pracovných podmienok a fungovania infraštruktúry.

Z organizačno-technických zlepšení by sa žiadalo vytvoriť prepojenie nového portálu Vatican News na ten predchádzajúci Radio Vaticana, aby sme mali opäť prístupný archív denného pápežského učenia v slovenskom preklade. Nový portál vaticannews.va/sk, na ktorý sme prešli na jar, je technicky výkonnejší, ale má zatiaľ ešte oklieštené niektoré funkcie, napríklad používanie tagov, čiže logické prepájanie článkov. Tiež automatická distribúcia na odoberanie nových správ a pod.

Donedávna sme rozosielali emailom hypertextové Listy z Vatikánu. Situácia zmeny infraštruktúry nám neumožnila v tom pokračovať, takže uvidíme ako ďalej, lebo mnohí mali o týždenný prehľad z Vatikánu záujem. Teraz však máme vylepšený denný emailový „Newsletter“. Naše vysielania spoľahlivo šíri Rádio Lumen a v nedeľu aj RTVS, k čomu sa len nedávno pridalo aj Rádio Mária, ktoré nás aj reprízuje viac ráz za deň. Spoluprácu s TV LUX máme veľmi úzku a tešíme sa jej. Považujem to za príklad synergie katolíckych médií.

Vysielanie má jednu nevýhodu: hovoríte a nevidíte, čo to robí s ľuďmi. Máte spätnú väzbu?

V rozhlase musíme mať pomerne jasnú predstavu, „čo to s ľuďmi robí“. My si doslova musíme poslucháča predstaviť, keď mu chceme podať nejakú tému. Neraz volíme iné vyjadrenia pre textovú správu a iné pre audiosprávu a vysielanie. Je to vec jednak empatie, ale aj skúsenosti, empirického pozorovania a vyhodnocovania.

Spätnú väzbu máme kvantitatívnu aj kvalitatívnu. Sledujeme návštevnosť portálu, zaujímame sa o počúvanosť. Na tom pracujú naši analytici. Oni sa však k samému obsahu nevyjadrujú, sú to Taliani, ktorí nevedia po slovensky. Preto si zisťujeme pri rozličných príležitostiach kvalifikované názory ľudí, ktorí nás vedia posúdiť. Pomáha nám, keď nám niekto napíše aj bezprostrednú reakciu na jednotlivý článok či vysielanie, prípadne upozorní z dlhodobejšieho hľadiska, čo by privítal alebo na čo si dať pozor.

Špecifikom našej slovenskej sekcie je to, že k nám prichádzajú na návštevu skupiny pútnikov, s ktorými môžeme prehodiť zopár slov. Takto poslucháči sami prídu za nami.

Čím je pre vás táto práca?

Je to hobby a zároveň aj zodpovedná misia budovania Cirkvi, ako hlas Svätého Otca znejúci v slovenčine. Je to moja kňazská služba. Páter František Sočufka nazval službu Vatikánskeho rozhlasu „diakonia slova“.

EVANJELIZÁCIA JE VECOU PRAVDY, KTORÁ PRIŤAHUJE

Svätý Otec František fandí médiám. Patrí tento čas iba im, má byť prioritný pri „zvestovaní“?

Médiá sú len pomocný prostriedok. On ich veľmi účinne využíva, hoci paradoxne niekedy viac využíva tie z „periférií“. Viera sa koniec koncov komunikuje v prvom rade osobným a priamym svedectvom. A svedectvo sa niekedy ešte znásobí tým, keď ho prinesie médium, ktoré nie je „cirkevné“. Napríklad vždy ma poteší, keď sa niečo pekné tohto typu objaví v časopise Šport a podobne.

Ustáť si správnu hranicu medzi čistou informáciou a tým, aby sme okrem nej podali aj dobrú zvesť je značné umenie. Máte na to nejaký „grif“?

Pravda je absolútna požiadavka informovania. Aj evanjelizácia je vecou pravdy, ktorá priťahuje, nie je to vec presviedčania. Boh tu pracuje, nie my. Naším poslaním je len udrieť ten mediálny klinec správne po hlavičke, aby sme ho nekrivili. Moja zásada je: zbytočne ľudí nezahlcovať. Stručne, jasne, pravdivo, zaujímavo a inteligentne. Aby svedectvo zostalo svedectvom, hovorilo samo za seba.

Novinári sú takí zahltení faktami a informáciami, že im často hrozí vyhorenie, zatrpknutie, znechutenie. Vy ste stále usmiaty a pohodový… Čo vás drží nad „vodou“?

Šport, kontakt s Božími vecami, Sväté písmo, Eucharistia, duchovné cvičenia, akceptovanie vlastných limitov, nezanedbávanie vlastnej duše intelektuálne, zázemie v jezuitskej komunite. Nájdem si každý rok osem dní v tichu na duchovné cvičenia. A potom aspoň raz za mesiac vytiahnem päty z Ríma, aspoň na pol dňa. V lete k moru, v zime na lyže. Výlety sú príležitosťou na vytváranie komunitných vzťahov so spolubratmi jezuitmi. Ale aj ako redakcia chodievame z času na čas na výlet či púť. Teraz v auguste sme napríklad boli spoločne v Assisi.