TOP

Jozef Krišanda – Do kelu aj s celibátom! (alebo…)

“Do kelu aj s celibátom!” Napadla ma raz táto vtieravá myšlienka, keď som kľačal nadránom pred záchodovou misou a retrospektívne som si obzeral svoj jedálny lístok v šalátovom vydaní. Oči som mal zaliate slzami, ako už býva zvykom pri podobných napínavých akciách a predstavoval som si, ako by mi dobre padla šálka horkého čaju. Och ja neskúsený; nechal som rýchlo schladiť sáčkovú polievku a na druhý deň som ju skonzumoval. Toto bol jeden z mála záchvevov duše, keď som pociťoval potrebu pri sebe niekoho mať, kto by mi podal aspoň sódu bikarbónu v mojej opustenosti, keď mi bolo zle. Pred vstupom do kňazského seminára som bol rozhodnutý, že chcem žiť sám, ale vo vzťahu k iným spolubratom som zdieľal názor, že celibát by mal byť dobrovoľný. Teraz už tento názor nezdieľam, lebo som pochopil, že je to dar a veľká hodnota, ktorá je niekedy spojená s bolesťou a obetou.

V žalme sa však píše: „Zhromaždite mi mojich svätých, čo zmluvu so mnou spečatili obetou.“ /Ž 50, 5/. Zmluva s Bohom sa spečaťuje obetou podobne ako zmluva medzi manželmi. Cirkev sa vraj otriasa v základoch kvôli celibátu. Ja osobne mám pocit, že to asi slabne distribúcia niektorých periodík a preto potrebujú aj štipľavejšie články, ktoré zvýšia ich predajaschopnosť. Ako kňaz sa pozerám s väčším pochopením a bez suverénneho pohŕdania na poklesky mojich spolubratov v tejto oblasti ak je za tým kríza a nie egocentrizmus, ktorý ublíži iným. To však neznamená, že to schvaľujem, ale cítim rešpekt vo vzťahu k svojmu kňazstvu. Viem si veľmi dobre predstaviť čo sú to pre kňaza pocity opustenosti, pocity zbytočnosti a predstavy, že v tej zlatej klietke/ v manželstve/ ma nebude čakať studená fara, nepripravená večera a neumytý riad. Viem si dobre predstaviť, aké to je, keď odchádzajú príbuzní do večnosti a kňaz – človek zostane niekedy opustený aj medzi ľuďmi.

// Čítajte celý text //



Komentáre