TOP

Jozef Mikloško: V ten deň padal sneh na štyridsaťjeden rokov znečistenú zem

O období komunizmu, nežnej revolúcii, tajnej cirkvi a vyhrážkach ŠtB sme sa rozprávali s Jozefom Mikloškom (80). Vo svojom rozprávaní s vďakou spomína, že viera je dar, ktorý sa v jeho rodine napriek všetkému podarilo zachovať. Pretože, ako sám hovorí, to, čo sa dialo v období ich detstva, zanechalo hlboké stopy.

Nielen váš brat František, ale aj vy ste sa angažovali v politike. Ako sa začalo vaše politické pôsobenie?

Bol som podpredsedom vlády Československej federatívnej republiky (ČSFR), poslancom Slovenskej národnej rady, Federálneho zhromaždenia a Národnej rady Slovenskej republiky (FZ a NR SR). Pôsobil som ako prezidentský radca i prorektor Trnavskej univerzity v Trnave. Isté obdobie som zastával úlohu veľvyslanca v Taliansku. Okrem toho som bol vydavateľom kníh, ale i komunálnym poslancom a predsedom dvoch nadácií.

 

Mnohí vás poznajú aj z médií. Čomu sa v súčasnosti venujete?

Pôsobím v Predstavenstve Spolku slovenských spisovateľov. Napísal som osem kníh literatúry faktu. Mojou záľubou je aj blogovanie. Vystupujem v rôznych médiách a snažím sa denne komunikovať aj na sociálnych sieťach. Od roku 2007 som predseda Združenia kresťanských seniorov Slovenska.

 

 

DOSTALI SME VEĽKÝ BOŽÍ DAR – VIERU

Ovplyvnila výchova vašu vieru v Boha?

Detstvo a mladosť som prežíval v Nitre na Kalvárii, v tieni Misijného domu Matky Božej, centrálneho domu Spoločnosti Božieho Slova (SVD – verbisti). Vieru sme prežívali od malička v kostole – miništrovali sme, svätili sviatky, chodili na procesie, a najmä doma – spoločným modlením, slávením liturgických sviatkov, spevmi, divadielkami a robením oltárikov. Boli sme silno katolícka, angažovaná rodina. Mama bola redaktorka misijných časopisov, nacvičovala zborové recitácie a divadlá. Denne nás viedla k Bohu, odovzdávala nám hlbokú vieru, na celý život, bez pochybností. Otec študoval na františkánskom gymnáziu v Skalici, rok bol aj františkánskym klerikom. Nám ako deťom rodičia dávali to, čo nosili hlboko vo svojom srdci.

 

Prešli ste si aj obdobím, keď ste o viere pochybovali alebo ste ju odmietali?

Nie, my sme sa nebúrili. Kostol sme nemali ďaleko. Iba na roráty sa nám nechcelo. Bývali o šiestej ráno, a vtedy mali rodičia s nami problémy, lebo sa nám nechcelo vstávať.

Kalvária bola silno katolícka, denne sa tam hrávalo dvadsať, tridsať chalanov, ktorí tu prežívali krásne detstvo. Spolu s nimi sme športovali aj miništrovali. No mali sme výhodu, keď o sedemnástej zaznel zvonec, oni museli ísť študovať, kým my sme sa mohli hrať ďalej. Chodili sme spolu na omše, litánie, ružence a cirkevné slávnosti, ale skončilo sa to.

 

Kedy a prečo?

Bolo to štvrtého mája 1950, keď komunisti v noci zlikvidovali na štyridsať rokov aj kláštory, v ktorých pôsobili verbisti (SVD). Pri spomienke na túto udalosť si uvedomujem, aký veľký Boží dar sme dostali. Celá moja široká rodina si zachovala vieru. Často sa pýtam, ako sa nám to mohlo „podariť“, ako sme mohli vytrvať.

 

Zrejme to bol silný vplyv rodičov.

Áno, na začiatku tejto cesty bola moja mama, ktorá zomrela vo veku päťdesiattri rokov na rakovinu. Bolo to zvláštne obdobie, práve v deň jej smrti mala moja sestra svadbu.

Písal som o tom (už) s humorom o niekoľko rokov neskôr vo svojej literárnej prvotine: Prísne tajné – ako sme boli malí (1994).

To, čo sa dialo v našom detstve, v nás zanechalo hlboké stopy. Uvedomili sme si to aj tento rok v septembri, keď sme sa po šestnásty raz stretli s kamarátmi na Kalvárskej olympiáde.

 

Ako ste vtedy vnímali prenasledovanie kresťanov, ktorého ste boli svedkom?

Komunisti sa celých  štyridsať rokov snažili o všetkom rozhodovať. Pomáhala im v tom Štátna bezpečnosť, takzvané ŠtB. Akási republika v republike. Boli medzi nimi ľudia, ktorí vyslovene chceli zlo. Nezniesli, ak im niekto protirečil. Prenasledovali kresťanov, zatvárali vydavateľstvá, semináre a cirkevné školy. V politických procesoch uväznili sedemdesiattisíc ľudí a z nich sa tisícdvesto nevrátilo na slobodu. Buď zomreli vo väzení, v táboroch, alebo na hraniciach. Tieto zločiny neboli nikdy potrestané.

 

Aj vaša rodina mala osobné skúsenosti s ŠtB?

Veru mala a nebolo to ľahké. ŠtB sledovala mojich rodičov. Neraz ich aj vyšetrovali a vyhrážali sa im. Mama z toho všetkého ochorela. Pamätám si, že mala doma stále pripravený takzvaný poplachový balíček, ak by po ňu prišli a vzali ju.

Ale otec, myslím si, bol na tom ešte horšie. Vyhrážali sa mu, aj keď sa on, športový funkcionár a futbalový rozhodca, mohol skôr presadiť.

Pamätám sa napríklad na domovú prehliadku. Bolo to vo februári 1960. Príslušníci ŠtB vtrhli k nám a hľadali spisy z trestnej činnosti kňaza Košíka a spol. Mám z toho aj zápisnicu.

 

Ako tieto udalosti ovplyvnili vašu rodinu?

Boli sme opatrnejší, ale moja mama sa nevzdala svojich aktivít. Aj vtedy u nás často bývali misionári a ich študenti. Aj po likvidácii reholí navštevovala misionárov a posielala im balíky.

Keď som bol na vojne, písala mi zašifrované listy. Bolo to v čase, keď prebiehali procesy s kňazmi a odsúdili ich na roky väzenia.

Zaujímavé je, že sa o všetkom u nás otvorene hovorilo. Vedeli sme, že to nemôžeme nikomu prezradiť. Jednoducho sme si dôverovali.

 

 

REVOLÚCIA PREBEHLA KULTÚRNE A BEZ KRVI

Čakali ste, že sa komunizmus skončí a príde „nežná revolúcia“?

Myslel som si, ako väčšina ľudí, že komunizmus a ŠtB bude u nás dlho vládnuť. V roku 1968 sme sa pokúsili prejaviť odpor, ale následne sme „pykali“ dvadsaťjeden rokov, v období takzvanej „normalizácie“ Aj tak si myslím, že to stálo za to. Komunisti spozorneli, keď v roku 1985 prišlo na púť na Velehrad dvestotisíc ľudí. Začínali sa zbierať podpisy. Veľkým šokom pre nich bolo, keď päťstotisíc Slovákov i Čechov žiadalo náboženskú slobodu. No nebol to posledný šok. V roku 1988 nasledovala Sviečková demonštrácia a z tej sa socializmus už nespamätal.

 

Boli ste zapojený aj do činnosti podzemnej cirkvi?

Áno. Bola to „tajná podzemná cirkev“. Môžem povedať, že aj jediná organizovaná sila proti režimu. Robila to, čo nemohla robiť verejná cirkev, pretože Pacem in terris vyhlasovalo, že máme náboženskú slobodu a že je všetko v poriadku.

 

Čo bolo konkrétnou náplňou podzemnej cirkvi?

Vydávali sme samizdaty. Organizovali sa stretnutia detí, mládeže i rodín. Náboženstvo sa vyučovalo mimo školy. Pašovalo sa zo zahraničia veľké množstvo kníh, ktoré sa následne distribuovali. A mnoho iného.

 

Aj vy ste sa dostali na zoznam disidentov?

Nie. V tom čase som bol vedec. Viedol som tím matematikov, v ktorom bolo viacero aktívnych katolíkov. Písal som do samizdatov. Snažil som sa urobiť všetko preto, aby aj deti dostali náboženskú výchovu. Organizoval som výlety a stretnutia pre mládež. A samozrejme som šíril náboženské knihy zo zahraničia. Ak sa mi podarilo ako vedcovi vycestovať na Západ, vždy som niesol kopu správ Antonovi Hlinkovi do Mníchova.

 

Ako ste vnímali začiatky nežnej revolúcie?

„Nežná“ sa v Bratislave začala 16. novembra 1989 pochodom študentov a ich debatou s vedúcimi Komunistickej strany Slovenska (KSS). Komunizmus bol ako obor na hlinených nohách. A to, že sa skončil, považujem za fatimský zázrak. Pamätám sa, ako v ten deň padal sneh na štyridsaťjeden rokov znečistenú zem. Boli to najkrajšie chvíle môjho života. Revolúcia prebehla kultúrne a bez krvi, rovnako ako neskoršie delenie republiky.

Až neskôr som však porozumel tomu, na čo myslel koncom roka 1989 kňaz Anton Hlinka, keď počas jednej kázne povedal: „Čo bude ďalej, keď opadne nadšenie, prejavia sa pokušenia slobody, a Hosana sa zmení na Ukrižuj ho?“

 

KOSTOLY BOLI PLNÉ

Čo sa dialo po nežnej revolúcii?

Na scénu vstúpili politické hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) a Občianske fórum (OF). Nechceli sa odplácať komunistom za ich „prešľapy“, ktoré zakúsila zrejme každá slušná rodina. Občianske fórum vzalo bývalých členov komunistickej strany pod svoje krídla.

 

A vtedy začali ľudia „obracať kabáty“?

Áno, bol to nový prvok. Bol som nadšený z toho, čo sa dialo, tak som sa tomu tešil. Veď aj v kostole počúvame o tých, „ktorých viera je iba tebe (Bohu) známa“. Dnes to je inak. Obracanie kabátov je na dennom poriadku. Ľudia sa otáčajú k „slnku“, skáču zo strán do strán, ktorých je vyše stopäťdesiat. Podľa mňa to nie je normálne. Vtedy ma prekvapili skôr tribúny ako kostoly. Aj keď dav špičkových komunistov na tribúnu nepustil, vo vládach a v parlamentoch bolo veľa exkomunistov. Pribudli však aj noví politici, medzi nimi aj ja.

 

Zmenila sa atmosféra v kostoloch?

Kostoly boli plné. Nad miliónom ľudí vo Vajnoroch pri návšteve pápeža visela aura radosti. Veď aj svätý Pavol padol z koňa a radikálne sa zmenil. Boli sme naivní nadšenci a odvážni amatéri.

 

Kto obsadil politické miesta?

Zaujímavé je, že do funkcií nebola tlačenica. Iniciatívy sa chopili herci, študenti a vedci. Bolo to nádherné, nedá sa to zabudnúť, ani keby ste chceli.

 

Ako vnímate ľudí, ktorí sa hrdia tým, že už „30 rokov žijú v slobode“, a pritom čakajú, že sa o nich spoločnosť postará?

Mali by sa postarať sami o seba a prestať čakať. Práce je dosť, veď sedemdesiattisíc miest je obsadených zahraničnými pracovníkmi. Nemožno mať hneď vysoké požiadavky, chcieť naraz všetko, brať si pôžičky, na ktorých splácanie nemáme síl. Aj deti majú povinnosť pomôcť svojim rodičom, tak ako oni pomáhali predtým im.

 

 

O PRAVDU A SLOBODU TREBA STÁLE BOJOVAŤ

Ako môžeme definovať pravú slobodu?

Jednoducho. Človek si nemôže robiť čo chce. Rámec jeho činnosti určujú Božie prikázania, zákony a aj svedomie. Katolíci si spytujú svedomie zo svojich myšlienok, slov a skutkov, zo zanedbávania dobrého a nechápania súvislostí. Svojou slobodou nesmieme ohrozovať slobodu iných.

 

Myslíte si, že o slobodu treba stále bojovať?

Áno, rovnako ako o hľadanie pravdy. Ak sa niekto spolieha len na médiá, zomrie v tridsiatke a pochovajú ho v osemdesiatke. Je to normálne, že máme problémy. V celej histórii prebieha boj dobra so zlom. Môžeme si však svoj život zariadiť podľa seba. Môžeme slobodne hovoriť, písať, publikovať, podnikať, ale aj cestovať. Uvedomme si, že naša Ústava nám dáva širokú škálu slobôd, ktoré do roku 1989 neexistovali. Využime to.

 

Niektorí ľudia si však myslia, že za komunizmu sa mali lepšie.

Štyridsať rokov sme žili v „zamknutej klietke“. Nepršalo tam a dostali sme najesť. Žili sme dva rôzne životy – doma a na verejnosti. Žilo sa aj podľa hesla „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Ak si naozaj niekto myslí, že za komunistov bolo lepšie, tak má možnosť vycestovať do krajín, kde vládnu komunisti. Nebude na to potrebovať ani vycestovaciu doložku. Nech sa páči, nech to skúsi.

 

Je veľa mladých, ktorí uviazli vo „väzení“ verejnej mienky. Viera a vzťah k Bohu sú im vzdialené. Ako im pomôcť?

Viera závisí od rodičov, školy, prostredia a priateľov. Je to aj milosť a dar od Boha. Možno ho napríklad vymodliť, ako urobila sv. Monika. Ale je to aj otázka náboženského vzdelania. Myslíte si, že na to, aby sme spoznali Boha, nám stačí pár rokov náboženstva v škole a občasné kázne v kostole?

A potom pozor na verejnú mienku. Je zmanipulovaná médiami. Z ľudí srší to, čo počuli v televízii a čo čítali v novinách. Treba si držať svoje presvedčenie, ale keď získame vážne protiargumenty, treba svoj postoj zmeniť. Denne vidíme, ako sa často mýlime. Ani náš postoj k viere nepokladajme za konečný.

 

Sú pre človeka dôležité aj krízy?

Samozrejme. Práve ony zapríčiňujú návrat k viere. Môžu to byť pády, nešťastia, smrť blízkych, choroby alebo staroba. Nikomu to neprajem, ale každý sa s tým raz stretne a treba byť na to pripravený. Najmä po katastrofách a vojnách bolo vždy badať návraty k viere. Nie je dobré, ak ľudia počúvajú len televíziu, ak čítajú len noviny a veria všetkému, čo je na internete.

 

Je niečo pre vás v živote ťažko uchopiteľné či pochopiteľné?

Je. Nechápem ľudí, ktorí sa ani na smrteľnej posteli nechcú zmieriť s Bohom. Kňazi, ktorí sú k nim volaní, s tým majú skúsenosť. Títo ľudia majú smrť na jazyku, ale povedia „nie“. Čo má s nimi robiť Boh?

 

Napriek všetkým krízam, je dosť ľudí, ktorí chodia do kostola. V čom je podľa vás ukrytá ich vytrvalosť?

Už v tele matky nasávame jej myšlienky a názory. Výchova v detstve, najmä do tretieho roka, je veľmi dôležitá. Vtedy sa vraj mozog zabetónuje. Čím je človek starší, tým viac vie, ale aj chápe a zmieri sa s tým, že mnohým veciam nerozumie a nebude nikdy rozumieť. Aj keď chodenie do kostola nie je nutnou ani postačujúcou podmienkou spásy, Boh vidí do ľudských sŕdc, pozná úmysly ľudí, a teda určite každého človeka raz zhodnotí milosrdne, ale spravodlivo.

Dobrý príklad je často viac ako veľa rečí. Najdôležitejšia je podľa mňa rodina, potom Cirkev a škola. Brány pekelné Cirkev nepremôžu, aj keď sa o to mnohí snažia. Na druhej strane, Cirkev musí viac používať nové spôsoby pastorácie s podstatne väčšou spoluprácou s laikmi, ktorá je slabá.

 

Čo by mal podľa vás vedieť každý človek?

Že Boh nás má rád. Vymyslel si nás a má s nami veľké plány. Každý deň nám dáva šancu na nový začiatok. Každý deň sa môžeme zmeniť k lepšiemu. Každý deň môžeme urobiť niečo dobré v prospech iných.

„Kto je kresťanský, musí byť aj politický,“ tak to hovorí pápež František. Treba sa vrátiť  k ideálom Novembra a k morálke, nie je to fráza. Solženicyn napísal v roku 1974 svoju legendárnu výzvu, ktorá platí aj teraz: „Nespolupracujte s lžou, nehovorte to, čo neveríte, nevychovávajte svoje deti v duchu lži, opustite filmové predstavenia, keď tam počúvate lži, nekupujte noviny, ktoré prekrúcajú skutočnosti, zostaňte verní pravde, i keď to prináša ťažkosti, nebuďte stádovitými zbabelcami a pätolizačmi…“

 



Komentáre