TOP

Jozef – muž, ktorý stojí na strane slabších

Biblista G. Ricciotti píše: „Traja utečenci z Betlehema sa dostali na púšť. Šli s osliatkom, volili menej užívané cesty karaván, obhliadajúc sa občas späť, či nie sú prenasledovaní vojakmi. Vzďaľovali sa viac a viac od ľudských obydlí a tak prežili v samote aspoň týždeň; asi tak dlho trvala cesta. V roku 55 pred Kristom merali tú istú cestu rímski dôstojníci Gabiniovi, ktorí boli na namáhavé pochodovanie zvyknutí. A predsa sa jej báli viac, než samotnej vojny, ktorá ich čakala v Egypte (Plutarch, Antonius 3). Jozef s rodinou sa musel vo dne namáhavo vliecť po pohyblivom piesku v úmornom teple, noc museli tráviť na holej zemi a uspokojiť sa iba s trochou vody a pokrmu, ktorý si niesli so sebou; to trvalo minimálne celý týždeň. Išlo o útek – so všetkým, čo k nemu patrí –, ktorý bol okrem fyzického utrpenia plný strachu z toho, že budú kedykoľvek dolapení vojakmi. Až keď prišli do Rhinocoluri, na hraniciach Palestíny s Egyptom, boli trochu pokojnejší. Nebezpečenstvo od Herodesa im tam už nehrozilo. Hoci cesta do Pelucia bola o niečo pokojnejšia, stále bola ťažká. V Peluciu, kadiaľ sa do Egypta prechádzalo, sa už stretli s ľuďmi a ľahším životom. Tu im, lepšie ako inokedy, poslúžilo zlato darované mudrcmi. Svätá rodina žila niekoľko mesiacov v Egypte, keď sa tam doniesla správa o Herodesovej smrti.“ (G. Ricciotti: Vita di Gesù Cristo, Rizzoli-RCS Libri, Genova 1941)

Pre muža je vždy dôležité vnímať Božiu veľkosť oveľa viac, ako jeho blízkosť. Boh môže byť pre nás mužov niekedy v istom zmysle súperom, s ktorým zápasíme. Podobne prebiehal zápas v Jozefovej mysli, keď sa rozhodoval, čo v ťažkej, na prvý pohľad patovej situácii urobí.

Duchovný život tiež môže mať formu zápasu a možno v ňom aj prehrať. Čím viac sa u nás mužov vytráca rozmer skutočného boja, tým významnejší sa pre nás môže stať boj vo forme intrigánstva, ktoré je od evanjelia veľmi vzdialené. Ak človek urobí niečo hodnotné, viac si váži svoje vynaložené úsilie. Základným akcentom silnej vôle je nevzdávať sa, prekonať únavu, bolesť, pot, nepohodlie a stále ísť vpred. Nevzdávať sa, keď dochádzajú možnosti. Boh je silnejší ako my. A má veci v rukách… Nevešať hlavu, ak človek niečo rieši, vyčerpá všetky alternatívy a prestáva sa mu dariť. Boh je jeho ochrancom, aby on mohol byť ochrancom druhých. Pamätať napriek hustej hmle alebo tme, že v lepších ako Božích rukách to už nemôže byť…

Dôležitou charakteristikou mužskej viery je rytierstvo. Rytier je muž, ktorý sa nezrieka boja, ale bojuje podľa jasných pravidiel, bojuje čestne a je ochotný stáť na strane slabšieho. Presne to je jadrom Jozefovho rozhodnutia – zostať stáť na strane slabšieho. Rozhodol sa, že Máriu s Dieťaťom neopustí, že bude ich ochrancom. Vďaka tomu sa pre neho stala Mária nielen Ježišovou matkou, ale tiež Madonou – „Mia donna“ znamená moja pani, žena, pre ktorú stojí za to zápasiť.

 

 

ZODPOVEDNOSŤ OCHRANCU

Zodpovednosť za druhých je v živote muža dôležitým a potrebným atribútom. Paradoxne sa však mnohí muži mylne domnievajú, že až toto im dáva ich česť a hodnotu. Prvým krokom mužskej zodpovednosti je však zodpovednosť voči sebe a bytie v kontakte so sebou samým. Zodpovednosť začína zistením, o čo v skutočnosti ide, čo je obsahom? Čo sú dopady? Aké mám povinnosti? Akú nesiem zodpovednosť? Vo všeobecnosti sa očakáva, že muž je ten, ktorý by mal rázne povedať, rozhodnúť v mnohých zásadných veciach, ale aj čo sa týka viery: chrániť Krista v sebe, aj vo svojej rodine.

Mužská zodpovednosť má nevyhnutne dve dimenzie a skôr, ako sa pohne k zodpovednosti za druhých, nutne musí spoznať a vyvodiť zodpovednosť voči sebe. Znamená to, že muž si vytvorí vzťah sám k sebe a prestane pred sebou unikať, že bude mať k sebe úctu, ale aj prirodzenú askézu. Na tom, aby vedel a zistil, kým v skutočnosti naozaj je, musí trpezlivo pracovať.

Vo formácii mužovho vnútra a vo vlastnej reflexii je dôležité rozlíšiť, čo je skutočne „moje“ a čo je nutným spoločenským statusom, ktorý každý muž v spoločnosti zastáva a musí „hrať.“ To osobné a vlastné spoločnosť často neprijme, tak, ako to neprijala u Krista. Naozaj, Ježiš Kristus a jeho „ja“ sa nerozplynulo v tom, čo robil. Inšpiráciou a výzvou pre muža je teda hľadať podstatu seba samého, čo je vlastne duchovnosť vložená do každodenného života. Rozdelenie na to čo je a čo nie je moje, je kľúčové. Ak nič nemám, neviem, kto som. V psychológii a psychoterapii poznáme prípady, ako sa konkrétny človek dlho nevie nájsť. Alebo ak svoju hodnotu odvodzuje od práce, alebo vzťahov…

Cestou k potrebnému sebauvedomeniu môže byť pravidelné vytváranie času pre seba (bez únikov k mobilu a internetu), pevné miesto na stíšenie sa a uvažovanie (stolička, vlastná izba, kostol) a zachytenie chaosu, ktorý mi v hlave krúži. Kde sa ja v tomto chaose nachádzam? Čoho sa bojím? Čo je mojím pevným bodom v tejto situácii? Prečo som sa zachoval tak, ako som sa zachoval?

V sebauvedomení vlastnej zodpovednosti môže byť aktívnym hľadaním otázka: čo je mojou skutočnou zodpovednosťou? Čo je územie, ktoré mi bolo zverené? Práve v tejto mojej prvej línii som zodpovedný sám za seba a voči sebe. Nemecký ekvivalent „verantwortlich“ môžeme voľne preložiť: preferujem odpovede k sebe, preferujem zodpovedanie otázok k sebe samému. Až potom sa stanem skutočným ochrancom.

Svätý Jozef, starostlivý ochranca Kristov, oroduj za nás!

 

Autor: Doc. ThDr. Juraj Sedláček, PhD., DiS. univerzitný kaplán v Trenčíne, duchovný správca UPC Trenčín a vysokoškolský učiteľ. Autor kníh Otcovské rany, Otcovstvo: problém alebo výzva?, The male identity crisis. V r. 2019 mu v edícii Inšpirujúci vyšla kniha rozhovorov Kňaz Juraj Sedláček: Prítomný otec je darom. K Roku sv. Jozefa mu vyjde jeho tretí slovenský knižný titul Mužský strach.

 



Komentáre