Katarína Jantáková: Rebrík ma naučil žasnúť, ďakovať a dôverovať Bohu

Usmieva sa rovnako ako pred takmer tridsiatimi rokmi, keď z nadšenia začínala robiť katolícky časopis na kolene. Hoci s oficiálnou žurnalistikou nemá jej vyštudovaná profesia nič spoločné, svoju prácu miluje a dodnes sa z nej (a do nej) teší. V maličkej kancelárii redakcie časopisu Rebrík sme si vzali na slovko šéfredaktorku jediného detského katolíckeho časopisu na Slovensku, Katarínu Jantákovú (52).

Spomínaš si na svoje začiatky s Rebríkom?

To sú nezabudnuteľné zážitky. Úplne presne si pamätám, že sme sa s Evženom Valovičom, ktorý založil eRko, vracali z akcie. On sa ma pýtal, či nepoznám niekoho, kto by založil časopis pre deti. Ja som povedala, že by som to skúsila. Vôbec som netušila, čo všetko za tým bude, tá námaha, ten kolotoč – nič z toho som nepoznala –, ale chcela som to vyskúšať. Pamätám si, ako sme prvé číslo tlačili na cyklostyle, v náklade 2 000 kusov. Bolo veľmi jednoduché, graficky aj ilustračne, s dnešným sa nedá porovnať – napriek tomu sa rozchytalo a museli sme robiť dotlač. A to sme netušili, aký bude ohlas – ten však bol vynikajúci!

 

Keď ste začínali, očakávania detí boli iné, ako sú teraz. Ako sa to celé posunulo?

Témy, myslím si, sú v podstate o tom istom. Tým, že je to jediný katolícky časopis na Slovensku, ktorý je určený pre deti, témy sú tým dané a snažíme sa ich držať. Samozrejme, že to podanie tém je už trošku iné: musíme ísť na jednoduchšiu formu. Asi je to preto tak, že deti majú dnes iné návyky, že sa v súčasnosti na všetko pozerá trošku rýchlejšie. Rozdiel je aj v tom, že na začiatku sme boli časopis pre deti od 7 do 15 rokov, čo je náročné – písať pre deti v rozpätí týchto vekových kategórií v jednom čísle časopisu. Preto sme neskôr začali tvoriť obsah pre deti 1. stupňa ZŠ. Články pre našich čitateľov sú naozaj rozličné: máme aj štvorstranu určenú pre predškolákov, čítať nás môžu aj prváci na ZŠ, mnohí aj po štvrtom ročníku zostanú dva, tri roky s Rebríkom. Čítajú možno iné články v Rebríku, než ich súrodenci, ale stále čítajú Rebrík. Čiže toto je taká väčšia zmena, že sme sa zamerali na mladší vek. Určite veľká zmena je v grafike – tá sa veľmi zmenila. Tlačila nás k tomu aj konkurencia, ale aj to, že chceme byť moderným časopisom, takže sa snažíme o to, aby ilustrácie boli na profesionálnej úrovni. Máme naozaj dobrého grafika, ktorý je oceňovaný, robí knižnú grafiku. No a ďalšou zmenou je to, že fungujeme aj cez web. Máme webovú stránku Rebríka, kde dopĺňame články rozličnými zaujímavosťami, videami a podobne.

 

TRI SITÁ REDAKCIE SA NÁM OSVEDČILI

Kde beriete toľko inšpirácie vymyslieť niečo nové, niečo zaujímavé, nejakú inú hru, iný pohľad na veci, možno aj na celoročnú tému?

Inšpirujeme sa deťmi a okrem toho máme okolo seba veľa ľudí, ktorí nám poradia. Celá naša práca spočíva v tom, že máme tri pracovné skupiny. Jedna je redakčná, to sú ľudia, ktorí tvoria obsah. Stretávajú sa raz za dva mesiace v sobotu. Na tomto stretnutí sa naplní obsah jednotlivých rubrík podľa tém daných čísel. Druhá skupina je skupina expertná: to sú ľudia, ktorí sa snažia riešiť, či je to, čo predostrela redakčná skupina, v poriadku. V tejto skupine sú ľudia rôznych profesií: je tam umelkyňa, pedagógovia, psychológ… Každý z nich sa vyjadruje zo svojho uhla pohľadu, aby bol časopis naozaj kvalitný. Nakoniec je tretia skupina, ktorá pozostáva z detí: sú to teraz dve detské skupiny zo škôl, ktoré dostanú od nás PDF-ká a majú povedať, či textom rozumejú, či sa im to páči. Fascinuje ma práca prvej skupiny. Tvoria ju zapálení ľudia, nie sú profesionáli, ale sú zapálení a Rebríku venujú veľa svojho voľného času. Sú veľmi šikovní a vedia krásne podať myšlienku. Často si pred stretnutím hovorím: „Čo len dáme do ďalšieho čísla?“, a potom zrazu v tú sobotu príde nával nápadov. Potom sa už ľahko vyberá, čo sa do čísla dostane.

 

To je zaujímavé, že vlastne máte také obrovské tri sitá, v ktorých sa to všetko pekne nahromadí, preoseje a potom sa dá na tom pracovať. Čiže vybraté, a teraz redakčná zložka funguje ako?

Potom je to v podstate na mne, z tej stránky manažérskej. Redakčná skupina si podelí, kto má čo urobiť, ja napíšem zápis z tohto stretnutia, kde im už vyznačím termíny, aby vedeli, dokedy by som to tu rada mala. Niekedy niektorých musím naháňať, ale nie je to také hrozné, naozaj sú zodpovední a píšu. To skôr ja sa musím niekedy pozerať, že či som to vypýtala a či to mám všetko, v tejto oblasti to nie je až taká hrozná robota. A potom musím, samozrejme, niektoré veci redigovať, keď sa niekto rozpíše mimo určeného priestoru. Texty zadeľujem ešte ilustrátorom. Niektorí z nich chodia aj na redakčné skupiny, tak už vedia, že takáto ilustrácia ich bude čakať. Tak sa na to pripravujú a aj oni majú svoje termíny. Nakoniec dávam dokopy všetky hotové veci a odovzdávam grafikovi. On nám pošle PDF-ká, ku ktorým sa vyjadrí expertná a detská skupina.

 

Ešte nikdy som nepočula, že deti by sa samy zúčastňovali na tvorbe časopisu. Aké máš pocity z komunikácie medzi detskou skupinou a redakciou, sú tam aj nejaké dobré postrehy?

Niekedy sú to milé, až úsmevné postrehy. Napríklad: toto by mohlo byť ružové so zelenými bodkami alebo hnedé. Sú to drobnosti, na ktoré má v podstate každý iný pohľad. Deti sa v tomto aspoň nejakým spôsobom vyhrajú. Máme kontakt s učiteľkami, ktoré so skupinou pracujú a ony nám hovoria, čo sa deťom páčilo, čo nie. Často sa stane, že povedia: tomuto deti nerozumeli. Tam sa snažíme niečo prerobiť, prepísať. Niekedy deťom nesedia niektoré grafické veci, nedávajú im zmysel. Pre nás je to výzva dať nejakú časť skôr a nejakú neskôr, aby logicky súvisela. Určite je to pre nás veľká pomoc a myslím si, že aj pre deti je dobrý pocit vedieť, že aj ony pracujú na tom čísle. Verím, že aj ich to napĺňa a že sa svojou prácou posunuli niekde ďalej a že sme ich povzbudili.

 

PONÚKAME DEŤOM NOVINÁRSKY ZÁŽITOK

Pre deti ste založili Expedíciu R, rastú vám aj tam nejakí ďalší prispievatelia?

Ale áno. Po celom roku pozývame deti, ktoré najviac písali do Rebríka na tábor s názvom Expedícia R, ktorý býva jeden týždeň počas prázdnin. Je to novinársky tábor, ktorý má každý rok nejakú tému. Počas tohto tábora sa stanú deti novinármi. Tak ich aj pozývame – ako novinárov, ktorí musia vždy o niečom písať, vždy podľa danej témy. Po celý týždeň tvoria svoj vlastný časopis, každý deň jedno číslo. Vytvoria si svoju redakciu, píšu príspevky. Dokonca ich aj jednoducho zalamujú. Na tábore máme aj tlačiareň, tak tam časopis vytlačíme a hneď rozdáme deťom. Pre deti je to možnosť okúsiť si novinársku prácu a hneď mať v rukách aj jej výsledky.

 

Takže o dorast redakcie je postarané…

No dúfam. Niektorí, tí trochu starší, nám posielajú príspevky, ktoré sa už dajú použiť v Rebríku. Väčšina detských príspevkov je zaradená v rubrike Dobré správy, kde píšu o sebe, o svojich aktivitách v škole a podobne. Napríklad jeden chlapec napísal o Kalvárii v ich obci, všetko si nafotil, pozisťoval informácie. Verím teda, že sa i v budúcnosti budeme mať o koho oprieť.

 

Vy ste vlastne takí objavitelia talentov…

Uvidíme, jedny z prvých detí, čo chodievali na Expedície, nie som si istá, či sú novinári, ale sú dnes známi ako ľudia, ktorých považujem za osobnosti. Sú medzi nimi kňazi, rehoľníci, dokonca jeden politik. Z týchto detí zo začiatkov Expedície sú naozaj osobnosti. Usilujú sa vnútorne rásť a šíriť dobro. Dokonca sme už mali na táboroch deti našich detí z prvých Expedícií. A aj tie už pomaly dospievajú, tak čoskoro prídu možno ich deti. Čiže vnúčatá?

 

ROBIŤ VECI PROFESIONÁLNE, NO PRITOM VERNE

Rebrík žije svoj život 29 rokov. Čo sa zmenilo na redakcii za ten čas?

V redakcii ako takej sa toho nezmenilo veľa. Od začiatku je tu Evka Nocarová ako ilustrátorka a ja. Keď som bola na materskej, na chvíľku ma zastupovala Maťka Grochálová a Grétka Binderová. Medzitým bolo treba niekoho na distribúciu. Istý čas sme vydávali Rebrík cez LÚČ, čiže oni zabezpečovali distribúciu, no neskôr to bolo na našich pleciach. Stávalo sa, že ľudia končili prácu na eRku a aby sa to zvládlo, šli baliť balíky. Potrebovali sme teda mať niekoho pre distribúciu časopisu a to má na starosti Brigitka Janovičová, ktorá je s nami pätnásť rokov. Brigitka je manažér vydavateľskej činnosti. Má na starosti distribúciu Rebríka a komunikáciu vo veci objednávok. Zároveň má okrem Rebríka pridelenú aj starostlivosť o publikácie, ktoré vydávame. Museli sme totiž nájsť spôsob, ako zohnať ďalšie financie, aby Rebrík mohol fungovať. Nedalo by sa to utiahnuť iba z tlače a predaja Rebríka, okrem grantov teda vydávame rôzne publikácie, ktoré nám pomáhajú trošku dotovať aj Rebrík.

 

 

Keď robíme tento rozhovor, už je známe, že končí kresťanský časopis pre ženy Miriam, v decembri vydávajú svoje posledné číslo. Rovnako skončil dávnejšie mládežnícky časopis AHA, vydávaný saleziánmi. Ako to, že vy ste tu?

Ťažko povedať, my sme sa to tiež museli naučiť a nie všetko je stále O.K. Boli také obdobia, keď sme začiatkom leta nevedeli povedať, či v septembri číslo ešte vyjde. Boli aj také roky, keď sme si mysleli, že končíme. Hľadali sme nejaké riešenia, či by nás niekto iný nevzal pod patronát. Ale táto cesta bola neschodná. Myslím si, že to, čo nám naozaj veľmi pomohlo, bola pani Sofie Janusch z nemeckej organizácie CAMECO, ktorá nám pomohla vytvoriť vnútornú štruktúru fungovania redakcie a nájsť spôsoby, ako zohnať na seba peniaze a ako zaujať, aby bol o časopis záujem. Prvým krokom bolo, že sme zvýšili cenu časopisu. Mali sme obavy z toho kroku, no prežili sme to. Jej myšlienkou boli aj obsahové zmeny v časopise – vytvorenie témy pre každé číslo, zavedenie postavičiek Reba a Riky, s ktorými sa čitatelia veľmi rýchlo stotožnili. Ona nám navrhla, aby sme vytvorili tri redakčné skupiny. Ja som si najprv hovorila, že chcem písať a nie robiť kontakt medzi skupinami. Ale veľmi nám to pomohlo. Sama teraz vidím, že tieto reformy zlepšili obsah, ktorý je pestrý a urobený ľuďmi, o ktorých by človek povedal, že to nie sú spisovatelia, a predsa to robia úžasne. Poradila nám veľa dobrých vecí, aj ďalší zdroj financií cez publikácie, ktoré vydávame. Hoci musíme do nich chystať obsah a zaberie nám to nejaký čas, ale prináša aj nejaké peniažky. Veľké jadro mojej a Brigitkinej práce je, že musíme hľadať granty. Bez toho by to nešlo, čiže niekedy píšem viac projekty ako vlastný časopis. Momentálne sme vďační za podporu v rámci grantov FPÚ i mediálnych grantov KBS.

 

Ako inak si ešte Rebrík na seba zarába?

Inak nie. Nemáme v ňom nijaké reklamy. Nemáme niečo také klasické komerčné ako lego či jogurty. Jediné, čo mávame, je odporúčanie nejakých kníh a potom za to dostaneme knihy, ktoré dávame ako odmenu. To je celkom fajn, lebo ak ľuďom lezie na nervy, že zo všetkých strán na nich svietia bilbordy, tak na deti z nášho časopisu nie.

 

Ty ako šéfredaktorka musíš sledovať aj ponuku ostatných časopisov z tejto kategórie. Aký je rozdiel medzi Rebríkom a bežnými detskými časopismi?

Väčšinou tie rozdiely porovnávame spolu s učiteľmi, lebo chceme, aby Rebrík bol použiteľný na školách. Vrabček je napríklad určený pre prvákov až druhákov, čiže má tú výhodu, že je ešte pre užšiu vekovú skupinu a môže sa venovať veciam práve pre túto vekovú skupinu. Väčšina časopisov sa vydáva s tým zameraním, aby sa dali použiť v škole. Tento zámer máme aj my. Lenže to nie je náš jediný zámer a ani cieľ, pre ktorý časopis vydávame. Našou veľkou výhodou je, že sme jediný katolícky časopis. Je jasné, že tí, ktorí nie sú tohto zamerania, si Rebrík nekúpia. Ale tí, ktorí chcú dať svojim deťom niečo s hodnotným obsahom, niečo, čo podporí vieru ich detí, tak je potom jasné, že kúpia Rebrík. Rebrík hovorí o veciach viery a to nenásilnou formou. Usilujeme sa ponúknuť deťom taký obsah, aby neostali len obyčajnými prijímateľmi. Mnohé rubriky vedú deti k interakcii, aby niečo urobili, aby sa do niečoho zapojili, aby urobili niečo pre druhých ľudí. Je tam veľa interaktívnych úloh a zadaní, ktoré vedú čitateľov k aktivite. Mnohí pisatelia odpovedí sú potom vyžrebovaní a dostanú peknú odmenu.

 

CHÝBA NÁM POKRAČOVANIE PRE DETI ODCHOVANÉ NA REBRÍKU

Vy ste vlastne pri tom dieťati na prvom stupni ZŠ, formujete ho, pomáhate rásť a čo ďalej?

Toto sa často pýtajú rodičia či starí rodičia, ktorí si predplatili Rebrík na 4 – 5 rokov. Čo im vieme ďalej odporučiť? Žiaľ, už nie je nijaké pokračovanie – časopis pre staršie deti, dievčatá či chlapcov – na Slovensku nejestvuje. I keď tí starší už menej čítajú a možno by mal väčšiu šancu nejaký internetový časopis. Odporúčame im české časopisy. Napríklad Tarzícius pre chlapcov, alebo In pre dievčatá. Je to veľká škoda, že pokračovanie na Slovensku nemáme.

 

Nestálo by za to znovu otvoriť diskusiu na túto tému?

Je veľmi ťažké začať teraz vydávať časopis, treba na to skutočne veľké investície a dobrý rozpočet. Je to úplne iná situácia, ako sme mali my na začiatku, keď sme o investíciách a rozpočte nevedeli nič. Bol iba zápal a obrovská chuť. Ešte náročnejšie je to v prípade, keď redakcia musela skončiť, hoci sa určite usilovali prežiť. Napriek tomu by určite stálo za to skúsiť znovu hovoriť o nejakej možnosti časopisu pre mládež, možno prostredníctvom internetu.

 

Rebrík je časopis eRka, ktoré zahŕňa mnoho zaujímavých projektov, ako je „Dobrá novina“ či „Vypni telku, zapni seba“. Aké sú ohlasy čitateľov Rebríka na takéto akcie, ktoré eRko robí?

Je dobré, že eRko zastrešuje tieto rozličné aktivity a zastrešuje aj Rebrík, ktorý o nich môže písať. Vďaka tomu sa potom do našich kampaní zapájajú aj ľudia a čitatelia mimo eRka, čo je dobré.

 

Máš tri teraz už veľké deti. Robili ti cenzorov a poradcov v práci?

Áno, ten čas bol úžasný. Syn už je mimo diania vydávania Rebríka. Ale doteraz mi vypomáhajú dcéry, hlavne ako animátorky na Expedícii R, jedna z nich občas vypomôže ilustrovaním nejakých rubrík. Iba manžel občas podotkne, že mám prepnúť, lebo nie som už v práci.

 

Vyštudovala si geológiu. Neľutuješ niekedy?

Niekedy príde aj takáto chvíľka, pretože môj muž je vyštudovaný geológ a moja dcéra vyštudovala hydrológiu, čo je presne môj odbor, takže som v kontakte s ich prácou a rada by som sa ňou aj hlbšie zaoberala. No na druhej strane vidím, že robím niečo, čo ma baví, čo má zmysel pre druhých.

 

Pracuješ v redakcii detského katolíckeho časopisu. Čo to urobilo s tebou, ako ťa čas strávený tvorbou pre deti a ich rast vo viere menil?

Zachoval mi oči dieťaťa a naučil ma neprestať žasnúť, ďakovať a dôverovať. To sú dary, za ktoré som veľmi vďačná a ktoré som použila tak v redakcii, ako aj doma či sama pre seba.