TOP

Keby existoval Boh, nebolo by toľko utrpenia!

Bolesť a tma. Odkiaľ sa vzali? Môžu jestvovať vo svete, ktorý vzišiel z Božích rúk?

Očividne jestvujú, len málokto by o tom pochyboval. Dívame sa na ne v zrkadle, vypadnú nám zo skrine alebo na nás číhajú za rohom ulice. Denne nám mrazivo dýchajú na krk, vlečú sa s nami ako nechcený tieň. Natierame si ich na chlieb, dýchame ich spolu so vzduchom, líhajú si s nami do postele. Utrpenie je našou každodennou súčasťou. Je tu. Je s nami. Ťaživo sa uhniezdilo v nás. Ako holá veta, holý fakt. A ak si práve niekam na chvíľu odskočilo, za najbližšou zákrutou čakajú na nás jeho ďalší piati kolegovia. Je priam nemožné vyhnúť sa utrpeniu.

No ako ho spojiť s dobrým Bohom? Prečo ho Boh jednoducho nezmetie zo stola? Prečo nepripraví preň definitívnu šibenicu? Prečo ho toleruje? Ako sa môže dívať na to, že hynieme? Prečo ho vôbec dopustil? Kadiaľ sa vkradlo do ním stvoreného sveta? Azda je prislabý na to, aby ho zastavil? Príliš nezaujatý na to, aby mu čelil? Alebo mu na nás nezáleží? Je chladný a krutý? Alebo ani nie je?

 

Môže byť Boh dobrý, keď sa ľuďom dejú zlé veci?

Veríme? Naozaj veríme tomu, že Boh je skutočne dobrý? Že mu na nás záleží? Veríme tomu i vo chvíli, keď sa nečakane zastrie obloha nad našimi hlavami? Keď nás zloba zaskočí až príliš veľkou krutosťou? Keď nám Boh znenazdajky zoberie našu obľúbenú hračku, odpije nám z pohára niekoľko dúškov šťastia alebo keď sa ocitneme tvárou v tvár zdrvujúcej tragédii?

Miluje nás Boh, aj keď nám niečo berie? Miluje matku, stojacu nad rakvou malej dcérky, ktorej telíčko spálil neľútostný požiar? Miluje starenku, ktorú práve tlupa mladých neokrôchancov obrala o posledné peniaze na chlieb? Muža, ktorému diagnostikovali pokročilé štádium rakoviny a doma ho čakajú tri malé deti? Talentované dievča, ktoré si v zašpinenej garáži práve pichá heroín? Aj hŕstku mocných, ktorí zdierajú, okrádajú a žijú na úkor tých, ktorým mali slúžiť?

Miluje tých, ktorí sa stali obeťou ľudskej krutosti? Miluje tých, čo zahynuli pod paľbou teroristov, ktorí boli podrezaní pre svoju vieru, i tých, ktorí boli nespravodlivo odsúdení? Miluje znásilnené ženy? Hladujúce deti? Dlhodobo nezamestnaných? Tých, čo nemajú strechu nad hlavou alebo si režú žily, pretože zúfalo túžia po objatí, ktoré im nik nedáva?

Miluje Boh teroristov, násilníkov, chamtivcov, zlodejov a podvodníkov? Toleruje bezprávie, hurikány, cunami, ohováranie a klebety? Kde si, Bože? Sme na to všetko skutočne sami? Ako sa obhájiš pred našou spurnou pýchou, ktorá vidí za všetkou zlobou, krutosťou, hladom a katastrofami tvoju neprítomnosť?

Viníme ťa z toho, že nie si. Že nie si s nami. Že nie si dosť dobrý Otec. Že sa nestaráš. Nemiluješ dosť. Nemiluješ vôbec. Hneváme sa na teba pomaly za každý kamienok, ktorý nás omína v topánke. No sme voči tebe spravodliví? Naozaj tomu rozumieme správne?

 

 

Boh, my a zabuchnuté dvere

Kto komu zabuchol dvere pred nosom? Kto koho vymkol zo svojho sveta? Bol to Boh, ktorý sa nám obrátil chrbtom? Alebo sme to boli my, čo sme opustili jeho? Pre odpoveď sa treba vrátiť pár tisíc rokov dozadu, úplne na začiatok, keď Boh maľoval svojím štetcom svet, maľoval svetlo, oceány, vône i nás. Všetko, čo vytvoril, bolo odrazom i obrazom jeho lásky a my sme boli obrazom jeho samotného. Svet bez tieňov, poloprávd a krívd, bez zrád, podrazov, úderov a rán. Človek nevedel, čo sú slzy zármutku, čo je prázdno, ako chutí zomieranie. Bol iba život a bol to život v plnosti. Boh otvoril svoje srdce ako mech plný šťastia a rozdával, rozdával, rozdával. Nešetril.

A človek? Bral, bral, bral, až sa jedného dňa rozhodol, že sa vyberie svojou cestou. Zabudol na lásku, na Srdce, ktoré ho milovalo, odhodil dary, prestal dôverovať, zahodil nevinnosť. V tej chvíli sa stal z harmónie chaos, zo sýtosti neuhasiteľný hlad a smäd, ubudlo svetla pre naše dni, z kvitnúceho raja nám zostala púšť, radostný smiech nahradila večná nespokojnosť, nepokoj a únava. Našu dušu otrávil hriech. Boh sa nám stal cudzincom, hoci sa od nás nevzdialil ani na krok. To my sme svojím srdcom odstúpili. Voľným pádom sme sa vrhli do pazúrov zla, ktoré si odvtedy robí na nás nárok.

 

Prečo Boh dovolil, aby sme sa stratili?

Všetci poznáme ten príbeh o zakázanom strome, neodolateľnej túžbe po jeho ovocí a hadovi. Boh vystríhal, had naviedol, žena ochutnala, podala aj mužovi, jedli a odvtedy sú nahí. Stratili všetko, čím ich Boh zaodel. Ale odkiaľ sa zobral v Božej záhrade života strom s ovocím, ktoré mohlo spôsobiť smrť? Ako sa tam dostal had, ktorý nedoprial ľuďom šťastie? Kde bola tá trhlina, ktorou sa zlo prešmyklo Bohu pomedzi prsty do nášho sveta, aby vbodlo do nás svoj trpký osteň?

Niečo ti, Pane, uniklo? Nevšimol si si, že do tvojej dokonalej záhrady sa vkradol podozrivý tieň? Že v nej zapustilo korene pokušenie? Alebo si to azda tak chcel? Bola to tvoja vôľa? Tvoja tvrdá skúška, aby si sa nám mohol škodoradostne zasmiať do tváre, keď neuspejeme? NIE! Boh nechcel zlo, nechcel tmu, nechcel, aby sme trpeli, zápasili so slabosťou, treli núdzu, nechcel ani našu smrť! Avšak nechcel ani mať z nás otrokov.

 

Kameňom úrazu sa stala naša sloboda!

Nekonečný dar, ktorým nás Boh zahrnul. Bez neho by sme neboli schopní lásky, ale tancovali by sme na motúzkoch poťahovaných cudzou rukou ako bábky, ktoré samy od seba nemôžu rozhodnúť o sebe, o svojom najbližšom kroku, dokonca ani úsmev nedokážu venovať od srdca, bez toho, aby bábkar potiahol motúzom. Zrodili sme sa z nekonečnej Božej lásky ako tí, ktorí sú k láske volaní a jedine v nej môžu nájsť zmysel.

K láske však nemožno nikoho donútiť. Preto nás stvoril tak, že sme sa mohli rozhodnúť. Bola to sloboda, z ktorej vyklíčil strom poznania dobra a zla, ktorá umožnila hadovi potĺkať sa v raji, sloboda, v ktorej sme vyslovili zlu svoje áno. Boh ponechal človekovi možnosť voľby, možnosť otočiť sa mu chrbtom, odmietnuť jeho dary. Chcel, aby sme žili lásku, preto nám ponechal v rukách i možnosť nemilovať.

A tam, kde nie je láska, rodí sa utrpenie. Pretože ak nedávame lásku, rozmnožujeme bolesť, tmu, prázdno, zlobu a blúdenie, na ktorého konci nás čaká smrť. Boha neraz obviňujeme za krivdu, bezprávie a bolesť vo svete i v našich životoch a pritom sme to MY SAMI, ktorí sa denne rozhodujú pre zlo a dávajú mu MOC ŠKODIŤ nám i iným.

 

 

Ponechal nás Boh topiť sa vo vlastnom bahne?

Naša sloboda vystavala múry, ktoré Boh síce dokáže rozdrviť, ale nechce to robiť násilím. Vo chvíľach trápenia i pri pohľade na krutosť ľudí sa nám môže zdať, že Boh sa stiahol z nášho sveta. Ale je to naozaj tak? O čom rozpráva drevo z jasličiek a drevo z kríža? Boh sa nikam neschoval, nehovie si vo svojej nebeskej blaženosti pod hodvábnymi baldachýnmi na svojom tróne, ďaleko od našich problémov. Práve naopak!

Boh opustil svoj majestát, vzdal sa svojej slávy a obul si naše topánky. Stal sa úplne maličkým, bezmocným, bezbranným, aby sme ho mohli znovu nájsť. Vložil sa nám do rúk najskôr ako dieťa, potom ako Baránok na zabitie, ako chlieb, ktorý sa pre nás láme a ktorý môžeme jesť. Dal nám svoju krv, ktorou zaplatil za naše duše. Zobral na seba všetky naše trápenia, naše neresti a hriech. Nechal sa roztrhať zlobou na márne kúsky, aby nik z nás nezahynul naveky. Dal svoj život miesto nás! A zvíťazil! Pretože miluje. Pretože odpúšťa. Všetkým. Lebo všetci sme zradili. Všetci sme priložili ruku k dielu temnoty, všetci paktujeme so zlom, všetci spôsobujeme rany.

Nepýtajme sa preto: „Kde si, Bože?“, ale skôr: „Kde som ja? Komu sa klaniam? Komu dôverujem? Nezachutil mi priveľmi hriech? Kto je mojím Pánom? Komu a čomu robím priestor vo svojom srdci?“ Božiu prítomnosť medzi nami budeme zakusovať natoľko, nakoľko mu dovolíme, aby mohol k nám pristúpiť, aby sa nás mohol dotknúť, liečiť naše zranenia a pôsobiť v našom srdci. Ak sa nám zdá, že Boh nie je vo svete, je to aj preto, že nie je dostatočne v nás. Vytlačili sme ho zo svojich domácností, štátov, zložili sme ho s krížmi zo stien, nie je preňho miesto v našej práci, v našich starostiach, v našich plánoch, dokonca často ani v našich modlitbách.

 

Kde je Boh, keď to bolí?

Kde je teda Boh, keď sa pácha zlo? Keď trpia nevinní? Keď stojíme tvárou v tvár utrpeniu, ktorému nerozumieme? JE V NÁS. Je v trpiacich. Je v slabých, ponížených, chudobných, odsúdených, ukrivdených, odmietnutých, biednych, stratených, chorých, blúdiacich. A trpí spolu s nami. Boh sa spája v bolesti s nami, skrze ňu si nachádza cestu k nášmu srdcu. Nezatvára si oči pred krížom, no ani nám ho neberie z pliec, ale nesie ho s nami. Boh dokáže premeniť zlo na dobro. A s naším utrpením má svoj plán. Tam, kde je Boh, je nebo – a to dokonca i na kríži!

Ak padneš do tieňov noci, hlboko do svojej bolesti, do vyhnanstva samoty a bezmoci, nikdy nebudeš tam dolu sám. V najväčšej temnote totiž objavíš príbytok Boha. Stretneš tam lásku, ktorá ustavične bdie a dáva svoj život za tých, ktorí ešte nevedia milovať. Nie, Boh nebýva vo svetle, hoci on sám je svetlom. Nebýva v pokoji a šťastí, hoci on sám je tým najväčším šťastím. Ale vyčkáva na dne priepasti, aby mohol zachrániť každého. Nehľadaj preto Boha tam, kde nie je. Nepozeraj príliš vysoko. Skloň sa do svojej biedy a biedy celého sveta, tam ho objavíš.



Komentáre