TOP

Keď ma kňaz vyhodí zo spovednice…

Tak sa vrátim oknom. Nie, žartujem, na spovednici by ste okno len ťažko hľadali. Ale nie o tom chcem hovoriť.

Nemám na mysli fyzické vyhodenie zo spovednice… ale ruku na srdce, koľkí prestali pristupovať k sviatosti zmierenia práve preto, čo im kňaz (ne)povedal, ako (ne)reagoval…? Koľkí roky nepristupujú k tejto sviatosti, pretože ich nahneval či znechutil kňaz, u ktorého sa spovedali? Koľkí sú práve preto zatrpknutí? Avšak ak žiadame milosrdenstvo pre seba, nemôžeme zabúdať mať ho aj pre kňazov. Na ľudskú stránku duchovných sa často zabúda. Vysviackou sa nestávajú superhrdinami, ale správcami Božích darov, ktoré však tiež spravujú s viac či menej ľudskými odtieňmi. A možno práve ľudskejší pohľad na nich nám pomôže menej súdiť a viac im pomáhať. Veď sa vzájomne potrebujeme.

„Kňaz je ten, kto sprostredkuje, aby sa človek mohol dotknúť Boha!“ povedal sv. Ján Zlatoústy. Nie je cieľom, ale len prostredníkom. Jeho nálada, disponovanosť, (ne)dobrosrdečnosť či vhodne zvolené slová nijako neovplyvnia veľkosť Božieho odpustenia, ktoré nám Otec skrze kňaza sprostredkúva. V spovedi môžeme počuť odpustenie od Boha. Väčší zázrak ako vzkriesenie mŕtveho. „To je Božie šialenstvo: hriešnik dáva rozhrešenie inému hriešnikovi,“ píše Daniel Ange.

Božie dvere sú stále otvorené, hovorí jedna perzská múdrosť. Otvorené sú aj na spovednici, keď pristupujeme k sviatosti zmierenia. Boh čakajúci s otvoreným náručím. Prítomný v kňazovi. Kristus ako Kňaz stojí za kňazom. Je v ňom a pôsobí skrze neho. Nejdeme ku spovedníkovi namiesto toho, aby sme išli ku Kristovi. Ale ideme k spovedníkovi, aby nám umožnil stretnúť sa s Kristom. Len ústa kňaza však môžu vysloviť slovo, ktoré má silu výbušniny trhajúcej skalu. A napriek tomu sa u žiadnej zo siedmich sviatostí nestretávame s takou karikatúrou a nepochopením sviatosti ako práve pri spovedi.

Sviatosť zmierenia nie je magickým úkonom či nejakou zastaranou formulkou. Je stretnutím. A pokiaľ pre mňa nebude stretnutím, bude pre mňa vždy len ťarchou, ktorej sa radšej vyhnem, alebo si ju rýchlo a nedbalo „odbavím“, aby som mal/a pokoj a uchlácholil/a si svoje svedomie. Ale o tom to nie je. „Spoveď nie je súdnym tribunálom, ale skúsenosťou odpustenia a milosrdenstva,“ opakuje často pápež František.

„Čo mu poviem? Čo si bude o mne myslieť? Nezmení na mňa názor, ak ma pozná?“ Takéto otázky nám neraz napadnú pri príprave na spoveď. Uspokojujúcu odpoveď na to dáva Daniel Ange vo svojej knihe Odpuštění – Pramen uzdravení: „Kňaz na teba hľadí Ježišovým pohľadom. Je absolútne neschopný ťa súdiť. A dokonca,videné ľudským pohľadom, je ďaleko od toho, abysi ťa prestal vážiť (ak ťa pozná), ale práve naopak, táto úcta rastie, pretože obdivuje tvoju pokoru a dôveru, ktorú k nemu máš.“

 

 

SPOVEDÁM SA… ALE KOMU?

Pamätám si na jednu zo svojich spovedí, ktorá veľa zmenila v mojom vnímaní tohto veľkonočného daru. Prežívala som ťažké obdobie plné zdravotných problémov a bola som taká vyčerpaná, že som nebola schopná formulovať jasne svoje hriechy. Povedzme, tak bežne sa vyspovedať. Bola som znechutená už aj z toho, že nie som schopná sa ani normálne vyspovedať. A odrazu som len tak – podľa mňa absolútne nesviatostne – začala hovoriť Ježišovi nahlas o tom, čo je medzi mnou a ním. Čo ma ťaží tak, že nevládzem. Čo ma bolí, čo je ťažké. Čo je múrom medzi nami. Čo je múrom medzi mnou a druhými. A že už vážne nevládzem, neviem, ako ďalej. Skončila som s tvárou v dlaniach a očami plnými sĺz. Vtom mi kňaz vložil ruky na hlavu a začal vyslovovať slová rozhrešenia.

Hoci som sa spočiatku tomu bránila, veď som sa ani nespovedala tak zvyčajne, akoby to malo byť… No napokon bola táto skúsenosť pre mňa vzácnym poukázaním na to, o čo vlastne v sviatosti zmierenia ide – Boh chce odo mňa počuť, čo škrípe v našom vzťahu, čo je medzi mnou a ním, čo nezvládam, v čom zlyhávam. Chce to počuť odo mňa. A prikryť slovami rozhrešenia, ktoré ja ako človek potrebujem konkrétne počuť. Preto spoveď potrebujem(e).

Pre mnohých je sviatosť zmierenia spojená s niečím nepríjemným a povinným. Niečo, čo akosi pretrpia, raz či dvakrát do roka, v tom lepšom prípade pri príležitosti prvých piatkov. Čím to je?

Možno tým, že sa táto sviatosť často ohraničene vníma len ako spoveď. Teda vyznanie. Avšak to je len jedna jej časť. Ak ju vnímame len z tohto hľadiska, je pochopiteľné, že sa pre nás stáva ťarchou.Alebo jej kvalitu hodnotíme podľa toho, čo nám kňaz (ne)povie. Ako sa k nám bude správať. Či ako bude vyzerať alebo sa tváriť, aké nám dá pokánie… Tomu ale vôbec netreba prikladať toľkú vážnosť, ako sme zvyknutí. Je na škodu, že aj spoveď zvykneme hodnotiť podľa našich pocitov. Cítiť. Všetko chceme cítiť. Ježiš však nepovedal, že ten, kto to tak bude cítiť, bude spasený. Povedal: „Kto uverí, bude spasený“ (porov. Mk 16, 16). Hodnotu spovede nemožno odvodzovať od dobrého či zlého pocitu. A na to často zabúdame.

V spovednici je najdôležitejší Ježiš – nie moje hriechy, nie ja, nie spovedník. Spoveď nie je o mojich slovách, ale o stretnutí s Ježišom. Nie je o stretnutí s kňazom, vlastnou hriešnosťou… ale s Ježišom. A predsa sa nám s ním v spovedi mnohokrát stretáva tak ťažko! Scott Hann, konvertita a spisovateľ, píše vo svojej knihe Bože, buď milostivý, venovanej svätej spovedi, tieto slová: „Čím viac hrešíme, tým menej túžime hovoriť o svojich hriechoch. Čím väčšmi potrebujeme spoveď, tým menej po nej túžime.“

A napokon – u nás kňaz iste nie je jediným široko-ďaleko (teda, vďaka Bohu, ešte to tak nie je). A máme nárok na výber spovedníka. Nemusíme sa nechať znechutiť jedným sklamaním, ale treba ísť ďalej. Klopať na ďalšie dvere.

 

„Slová rozhrešenia nie sú len nejakou recitáciou kňaza.
Sú to slová Boha, ktoré s mocou vyslovuje nad nami –
tak ako s mocou hovoril nad vodami pri stvorení sveta,
tak ako s mocou hovorí nad chlebom,
keď ho nazýva svojím telom.
Božie slovo je stvoriteľské a účinné.
Takáto je aj moc, ktorú používa vo sviatosti zmierenia.
Stvoriť znamená utvoriť niečo z ničoho.
Boh nás slovami rozhrešenia obnovuje,
akoby nás nanovo stvoril.“
(S. Hann: Bože, buď milostivý)



Komentáre