TOP

Keď sa smrť dotkne našich najmenších

Na niektoré životné situácie sa vieme dopredu pripraviť. Na iné ani veľmi nie. Alebo aj keď si myslíme, že sme pripravení, realita nás zaskočí v nevídanej sile. Jednou z takých situácií je strata blízkeho. Aj pre nás – dospelých – je často ťažké vyrovnať sa so smrťou. Čo však máme robiť vtedy, ak nás doma čakajú malé bytosti, ktoré potrebujú vysvetlenie? Ako im môžeme pomôcť prejsť týmto bolestivým obdobím?
KOMUNIKÁCIA, TICHO, VLASTNÝ PRIESTOR

Ako pri väčšine vecí, aj v prípade smrti mnoho závisí od veku, ale i povahy našich ratolestí. Dôležité je aj to, o ktorú osobu vo svojom živote prišli – nakoľko im bola blízka a dôležitá. Možno budete prekvapení, ale aj úplne malé deti vnímajú zmenu, ktorú prináša stretnutie s konečnosťou tohto sveta. Ak aj nevedia priamo pomenovať, čo sa v ich vnútri deje, vedia vycítiť, že im niekto chýba, a aj naše vlastné emócie. Staršie deti a tínedžeri prežívajú smútok podobne ako dospelí. Môžu popierať, byť nahnevaní, prežívať beznádej, pocity viny, strach alebo necítiť nič. Neraz môžeme mať sami problém byť pre nich oporou. Najmä ak sami prežívame podobné pocity. Naše rodičovské skúsenosti nám však dozaista napovedia, ako najlepšie reagovať. Pomôcť nám v tom môže niekoľko tipov.

 

Rozhovory bez zbytočných slov

Naša komunikácia s deťmi niekedy nepotrebuje veľa slov. Často je dokonca lepšie byť ticho a nechať dieťa nech začne samo a povie len toľko, koľko potrebuje. Používajme jednoduché otázky, ktoré navodzujú atmosféru dôvery. „Ako sa dnes máš, cítiš? Je ti dnes lepšie ako včera?“ Najmä pri menších deťoch sa naučme nepoužívať klišé typu „babka zaspala“, „odišla na výlet“ alebo „pozerá sa na nás z nebíčka“. Nehovorme im ani nepravdy, ako napríklad „že sa z našich blízkych po smrti stali anjeli“. Odvážme sa byť k deťom úprimní. Nemusíme však zachádzať do detailov. Odpovedajme im len na to, čo sa skutočne pýtajú. No nebojme sa používať slová ako smrť či zomieranie.

 

Nechať deti „vysmútiť sa“

My dospelí máme tendenciu veci urýchľovať. S dobrým úmyslom povzbudzujeme deti, aby svoje prežívanie umelo zrýchlili. Každý človek však potrebuje iný časový úsek, aby veci strávil. Rovnako tak deti. Doprajme im preto dostatok času a priestoru. Nechajme ich vyplakať sa. Nebrzdime ich emócie vyjadreniami ako „Veď už toľko neplač… Buď statočný… Chápem ťa, ale…“ V smútení nemá priestor žiadne „ale“. Stačí, ak vyjadríme ľútosť a účasť úplne jednoducho vetou: „Je mi to ľúto“. Takisto pomôže, ak nebudeme zakrývať vlastnú bolesť. Smúťme spolu s deťmi. Pretože s najväčšou pravdepodobnosťou budú smútiť podobným spôsobom ako my. Povedzme im aj o vlastnom hneve či beznádeji. A hlavne – netvárme sa, že sa nás smrť nedotkla.

 

ČAS (NE)ZAHOJÍ VŠETKY RANY

Buďme skutočne prítomní

Je ľahké zostať dieťaťu nablízku, keď sa nás smrť priam bytostne týka? Keď prežívame stratu manžela, mamy, dieťaťa…? Vonkoncom nie. Tak, ako sa v lietadle najprv potrebujeme postarať o seba a až potom o dieťa, rovnako tak musíme myslieť v prvom rade na seba aj vo všetkých krížoch tohto sveta. Potrebujeme sa vysporiadať s vlastnými pocitmi, ale aj s praktickými záležitosťami, aby sme dokázali byť oporou pre svoje deti. Potrebujeme sami nájsť bezpečie a útechu, aby sme ju dokázali poskytnúť ostatným. Potrebujeme prežiť Božiu blízkosť, aby sme mohli byť skutočne prítomní pre našich najzraniteľnejších.

 

Upriamiť zrak na nádej

Ako kresťania máme pri stretnutiach so smrťou jednu obrovskú výhodu – nie je pre nás finálna. Áno, znamená koniec života tu na zemi, ale zároveň je pre nás prechodom do iného života. Stratu blízkeho tak môžeme využiť ako príležitosť hovoriť o večnom domove, o svätých (aj tých z našej rodiny), ktorí nás tam predišli, o Božom slove, ktoré nám o tom hovorí, ale aj o pekle a zodpovednosti za vlastné konanie. Pri tomto všetkom nezabúdajme na nádej, že všetky pozemské straty, bolesti, zúfalstvo a plač nie sú konečné. Ukotvime sa spolu s našimi deťmi v nádeji, že Ježiš je vo všetkom, čo prežívame, a že on raz a navždy zvíťazil nad smrťou. Nie čas, ale Kristus uzdraví všetky naše rany.

 

Komentáre