TOP

Klopanie

Mnohé klopania vnímam teraz inak. A rozumiem im inak. Toľko jemnosti, pozornosti, úcty… v nich! Toľko vynachádzavosti a pozvania! Otváram dvere, závora na srdci ide dolu. Som tu. Chcem ťa prijať.

Kým sme ešte prednedávnom nemali dvere a zárubne, neužila som si to. Klopanie na sadrokartón či na záves bolo nijaké a, pravdupovediac, deti sa z toho niekedy aj ulievali.

Ale teraz, keď už dva mesiace stláčame na každej izbe a miestnosti najprv kľučku, si vychutnávam zvuk prstov, prosiacich o vstup tam, kde nie je ich privátny priestor. (A robím to aj ja.)

Keď to prišlo prvýkrát, prekvapilo ma to. V dobrom. A tak som si znovu prešla celý symbol prerušovaného zvuku dreva dverí do hĺbky.

Niekto túži prísť. Veľmi. Má na to vážny dôvod a nechce prísť ako zlodej. Ako ten, čo ruší. Vchádzanie ku mne má byť aktom úcty, dôstojnosti, mojej aj jeho slobody, lásky a očakávania.

Niekomu záleží na tom, aby jeho príchod ku mne bol obojstranným darom. Aby sa jeho túžba stretla s mojou. Jeho očakávanie po prijatí s mojím objatím srdca.

Zvuk klopania je viac ako len slušnosť. Je to najhlbší akt lásky, ktorá vyzdvihuje osobu a robí ju vzácnou. Stojíš mi za to, aby som sa ti ohlásil. Možno o tom ani neviem, ale klopem, lebo nie si hocikto. Pre mňa.

Odvtedy klopanie hľadám.

Vnímam ho inak. Nielen ako zvuk. Nielen to, ktoré zaznie po dotyku prstov na dvere našej spálne alebo na vchodové dvere nášho domu.

Klopania je veľa.

Napríklad, keď ráno naša staršia sedí mlčky pri stole, odhodlane a zodpovedne, no ešte rozospato a vidno, že aj unaveno. Čaká ju toho veľa pred skúškami. Celé dni trávi nad skriptami a učivom. Jej mlčanie je iné ako inokedy. Klope na mňa intenzívne s jasným signálom: „Objím ma!“

Ako často som bola doteraz hluchá a slepá.

Klope náš násťročný, zakliaty nad tlačidlami, nakrivo skrútený na Tuli vaku. Nepočuť ho. Ani klopanie podobné tomu na dvere. A aj tak klope: „Všimni si ma, strať so mnou slovo!“

Koľkokrát som si myslela, že nerobí zle, mám „svätý pokoj“.

Klope aj ten, kto do môjho mobilu pošle čudnú správu. Pýtam sa: „Čo tým chce povedať? Mne?“ Kým som nedokázala dešifrovať klopanie, znervózňovali ma tie „zaručené“ správy extrémistického ladenia. Ale teraz viem, že je to klopanie: „Nerozumiem svetu. Nerozumiem správam. Chopím sa aj tohto, ale… kde je sever? Kde je smer?“

A potom tie iné klopania. Každé ráno klopanie slnečných lúčov na okno, na moju tvár. Na rám bicykla, keď uháňam do obchodu po čerstvý chlieb.

Klopanie rastúceho kvásku v ošatke, keď dcéra zamiesi.

Klopanie nádherne rozžiareného tulipánu a vône orgovánu, aj keď z nej neskutočne kýcham.

Klopanie našej drozdice Fany, keď za mnou skoro ráno poskakuje po hriadkach, včera vypletých, aby v nich našla čosi do zobáka.

Klopanie vetra, ktorý na dvore ohýba konáre našej vŕby.

Klopanie cez pohľad môjho manžela, keď sa hneď ráno topím v modrom mori jeho očí a neviem sa toho nabažiť.

Mnohé klopania vnímam teraz inak. A rozumiem im inak. Toľko jemnosti, pozornosti, úcty… v nich! Toľko vynachádzavosti a pozvania!

Otváram dvere, závora na srdci ide dolu. Som tu. Chcem ťa prijať.

Až potom som schopná počuť… vidieť… vnímať… cez tvoju blízkosť to najkrajšie, čo niekedy netreba ani povedať.

Som milovaná a vzácna.

Svojím Bohom. Tým, ktorý stále klope.



Komentáre