TOP

Kňaz a vysokoškolský pedagóg Juraj Sedláček: Muž má dnes problém prevziať zodpovednosť

Čo muž potrebuje zažívať počas života, aby sa stal zrelou osobnosťou? O mužskej duši, strachu i výzvach dneška, o potrebe sebadarovania, ceste uzdravenia, ale i o aktivitách pre mužov na Slovensku rozpráva univerzitný kaplán doc. ThDr. Juraj Sedláček, PhD., DiS.

Veľa sa dnes rozpráva o ženskej sebahodnote a identite. No zdá sa, že sú to aj mužské témy, že sa meníme navzájom. Čo sa v spoločnosti deje?  

Je to asi spôsobené kultúrou, v ktorej žijeme. To znamená, že muž opustil pôdu, statok, to, čo ho kedysi charakterizovalo, a sústredí sa teraz viac na volanty, notebooky, mobily, úvery… Sila a schopnosť viesť, ktorá mužovi prilieha, je dnes veľakrát determinovaná médiami, koncernami, firemnými spoločnosťami, kde muž je len súčasťou nejakého väčšieho kolosu. Je to určite dôležitá zmena.

A potom tam je ďalšia vec – bytie byť dospelým (píšem o tom v knihe Otcovské rany). „Že na svete je veľa chlapcov a dievčat, ale málo mužov a žien.“ A z toho teraz vyplýva, že mnohí muži dnes nedozrejú vôbec. Podľahnú nástrahám, nemajú pevnú vôľu.

 

 

V médiách, v zahraničných reklamách sú muži vo veku nad tridsať rokov prezentovaní s vlastnosťami tínedžerov

Ak sa zastavíme pri konkrétnych viditeľných zmenách v správaní muža, aké zmeny vnímame?

Jednou zo zmien je, že muž má problém prebrať zodpovednosť. Na trhu je všetko. Mladý dospelý muž je ešte „hravý“, chce cestovať, zmerať si sily, skúšať veci. Keď si našetrí na výstup na Mont Blanc, môže ísť. Môže skúšať rôzne adrenalínové zážitky. Problém s prijatím zodpovednosti zároveň môže svedčiť o vlastnom strachu opustiť komfortnú zónu. Je to jeden zo súčasných prejavov mužského strachu. A zotrvávanie vo feminínom princípe.

Ďalším dôvodom môže byť disfunkčnosť vzťahu otca a matky. Hneď ako je rodina disfunkčná, človek verí viac médiám. Ja to volám „tabletové deti demokracie“. Ich hodnoty sú tie, ktoré sú ponúkané médiami, sociálnymi sieťami. Väčšiu mienkotvornú silu majú média u tých mladých, ktorí nezažili pevnú oporu v oboch vzťahových osobách otca a matky a bezpodmienečnú lásku i prijatie. A potom jedno ťahá druhé. V médiách, v zahraničných reklamách sú muži vo veku nad tridsať rokov, ktorí za normálnych okolností majú rodiny a deti, prezentovaní s vlastnosťami tínedžerov. A to ponúka podprahovo skreslený obraz reality.

 

Čo by malo charakterizovať muža, ktorý je zrelý fyzicky aj emocionálne?

„Realita je často taká, že muži si neveria, sú úzkostliví, ľahostajní a závislí. Počiatkom mnohých negatív a nedostatkov je možno to, že ich otec nemohol alebo nechcel správne a dostatočne viesť. Aký má byť skutočný muž, sa muži učili v prostredí iných mužov, v ktorom získali mnohé nesprávne predstavy: že skutoční muži sú tvrdí a neplačú, nedajú si do ničoho hovoriť, sú lepší ako ženy.

Pravý muž je mužom vzťahov. Je autoritou, ktorá dvíha a povzbudzuje druhého, neponižuje. Je prítomný a žije prítomnosť. Vie, kam smeruje, vie rozlišovať, zároveň dokáže improvizovať, byť spontánny. Prijíma výzvy, pracuje na sebe. Je pokorný, ale nenechá sa ponižovať. Preberá zodpovednosť za všetky svoje činy bez výhovoriek. Rád vypočuje a zaujíma sa o iných, ale dokáže i povedať NIE a nebojí sa byť iný.“ (z knihy Juraj Sedláček, Mužský strach)

 

S akými najväčšími výzvami sa muži v súčasnosti stretávajú?

Prvou výzvou je, aby muž dokázal rozlišovať, „čo vlastní mňa a čo vlastním ja“.

Mladých napríklad vlastní internet. Sem patria napríklad adolescenti, dospievajúci chlapci. Starších môže vlastniť práca a zlozvyky. Masmediálnou kultúrou je prikrytý zdravý sedliacky rozum. Ďalšou výzvou – a v istom zmysle aj dejinnou zmenou – je, že hoci sa muž snaží ukázať svoju mužskú silu žene, tá to prehliada a nevšimne si to. Môže byť totiž zaujatá vlastnou silou a bojí sa, alebo nechce byť vo vzťahu k mužovi zraniteľnou. Ženy sa dnes dorovnávajú mužom a muži nie sú na to pripravení.

 

 

Máme veľké množstvo ľudí, ktorí nezvládajú sami seba

Ktoré faktory vplývajú na osobnosť muža? Na jeho rozhodovanie a konanie?

Určite to, či je akceptovaný a prijatý. Či necíti takú inzultáciu, stres, ohrozenie, nebezpečenstvo, ktoré by mu bránili ísť ďalej. Ako bol akceptovaný, keď rástol. Či dozrel do svojej identity muža. Či zostal ustráchané dieťa, alebo ho nejaký muž inicioval, potvrdil. Toto je asi prvá vec. Ako malé deti hľadáme bezpečie a keď vstupujeme do puberty, hľadáme význam. Veľký dôraz sa kladie práve na obdobie dospievania. Keď muž nezažíva v tomto období v rodinnom prostredí, že má význam, tak odchádza do partie alebo – ešte horšie – do gangu, alebo uniká do virtuálneho sveta. Rovnako je dôležité, akým spôsobom je akceptovaný a prijatý komunitou iných mužov a akým spôsobom zvláda sám seba. Či objaví radosť zo sebadarovania. Či dospeje, či objaví svoju vlastnú maskulinitu a svoju hodnotu.

 

Určite tu zohráva podstatnú úlohu osobná zrelosť.

Áno. Zrelosť je beh na dlhé trate. Možno by som spomenul „Hymnus na lásku“, ktorý napísal svätý Pavol. Najskôr si povedzme, že to hovorí muž, ktorý v prvej polovici života prenasledoval kresťanov a potom, postupne sa stáva apoštolom národov. To znamená, že musel akceptovať tú prvú „zlú“ polovicu života a ešte nejaké obdobie potom trvá jeho premena srdca, tieň zlozvykov, ktoré opustil. Domnievam sa, že i to je dôvod, prečo svätý Pavol píše, že láska je trpezlivá. A veľmi silným momentom, pozvaním dozrieť, opustiť to detské, je práve verš:

„Keď som bol ako dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ (1 Kor 13, 11)

 

Kedy, v akom období sa otvára proces mužského dozrievania?

Starší školský vek a potom adolescencia, čo sa týka chlapcov, je to obdobie zhruba od ôsmej, deviatej triedy základnej školy a potom úvod strednej školy. V rámci celosvetových výskumov je toto obdobie pokladané za najzraniteľnejšie obdobie muža. Takto zraniteľný už muž, ako je tomu v tomto období, už vo svojom mužskom živote nikdy nebude.

Predtým je to ešte vek od tretieho do piateho veku života. Vo svojom dospelom živote je muž tiež zraniteľný, no nedáva to tak najavo. Je veľmi dobré mať staršieho alebo dobrého priateľa, kde sa môže muž do hĺbky úprimne zdieľať, mať dobrého spovedníka, pred ktorým môže byť zraniteľný, pred ktorým môže vyjaviť svoje strachy, bolesti, kde je neistý, kde je osamelý, kde si neverí, aby posilnený po takomto stretnutí mohol zase nejaké obdobie normálne fungovať.

 

 

Chlapcami sa rodíme, mužmi sa stávame

Dôležitú úlohu v procese dozrievania muža majú rodičia. Aké správanie, výchova tento proces rozvíja a, naopak, brzdí?

Na chlapca sa nesmie tlačiť. Teda od začiatku ho pozývať, uisťovať, že je akceptovaný, prijímaný, milovaný. Dávať mu výzvy, nie ho nejak lacno ľutovať, uisťovať ho, že mu verím. Netlačiť. Aj my muži máme city. Stupeň záťaže je mu dobré dávať taký, aby vyrástol na niečo silnejšie. Pomôcť mu budovať víziu. Ženský princíp je tu a teraz, teraz mi je dobre. Muž sa musí naučiť, že „teraz“ je nejaký krátkodobý diskomfort, teraz je čas zaťať zuby, študovať a pracovať, možno menej spať. Začať budovať niečo, čo je dlhodobejšie. Že to nie je len stratený čas. Kým sa muž stane sociálnou osobnosťou ako dvadsaťpäťročný, dovtedy akékoľvek obdobie, ktoré premrhá, nie je len premrhaným časom, ale aj časovým úsekom, v ktorom mal budovať piliere svojho života.

Dôležité je viesť chlapca, mladého muža k sebauvedomeniu. Každý muž by sa mal v živote snažiť o „4S“: sebauvedomenie, sebapoznanie, sebavlastnenie a sebadarovanie. Bez týchto štyroch postojov muž nie je slobodným.

„Tvoj život nie je iba o tebe. Ty si pozvaný pozdvihnúť iných; tak ako Boh poslal Ježiša Krista, svojho Syna, aby nás pozdvihol.“ Tým, že zomrel na kríži, pozdvihol celé padnuté ľudstvo. Každý muž by mal nejakým spôsobom pozdvihovať. Otec pozdvihuje svoju rodinu. Od čias dieťatka v kolíske neskôr pozdvihuje syna, ktorý si začína veriť.

Keď sa muži boja otcovstva, tu ide presne o fakt: ako sa „dieťa“ môže stať otcom? Chlapcami sa rodíme, mužmi sa stávame. A aby bol niekto dobrý otec, musí byť zrelý muž.

 

Ak by sme sa mali z detstva späť vrátiť do súčasnosti, pozrieť sa na prítomný strach muža, aké najčastejšie kompenzácie strachov vnímate?

Nachádzame tu strach zo straty opustiť komfortnú zónu v tom, čo poznám a čomu verím. Takýto muž zabúda však na to, že práve v tom neznámom prostredí môže dozrieť a stretnúť sa sám so sebou, lepšie spoznať sám seba, kým naozaj je, lebo sa konfrontuje s novou, neznámou realitou. Tam môže dokonca objaviť nové dary a talenty.

Ďalej je to strach z poníženia, zlyhania, z opakovaného neúspechu, z toho, že druhí budú šikovnejší a silnejší. Strach, že si nepresadí pravdu, napríklad pred manželkou, pred otcom. Mnohí muži naozaj nevedia, „ako to povedať“, ako dobre naformulovať veci; muž si to musí premyslieť.

 

Svoju poslednú knihu ste nazvali Mužský strach. Čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?

Na obálke je snímka magnetickej rezonancie lebky mladého muža, je tam zobrazené centrum strachu – amygdala. Takže cieľ bol pozrieť sa na veci tak, ako sú. Aj analytickým, aj vysvetľujúcim spôsobom, ale aj aj cez prizmu Božieho plánu. Pomenovať niektoré veci. Čiže túto knihu možno vnímať ako službu mužom a určite i ženám, lebo muž nedokáže vždy veci pomenovať. Je to služba pravde o mužskej duši.

 

 

Život každého z nás sa môže zázračne zmeniť, ak prijmeme to, čo nám ukazuje evanjelium.

Aké východiská má muž v dospelosti, keď zažíva neistotu, prežíva svoje strachy, čo mu môže priniesť svetlo? Dokáže požiadať o pomoc alebo ju hľadať?

Muž väčšinou cíti, že nejde dobre, len má obavu si to priznať, pomenovať. Otázka je tiež, či mu okolie tú zmenu dovolí. To je ďalšia veľká téma. Lebo on je možno i otvorený, skúša. Možno potrebuje naviesť. Je potrebné sa pozrieť aj na prostredie, kde rástol alebo sa aktuálne nachádza. Či mu priateľka, manželka tú zmenu umožnia. Samozrejme, neospravedlňujem ho, muž má zodpovednosť byť silný.

Vzor možno hľadať v svätom Jozefovi. Cez neho spoznávať sebauvedomenie ochrancu. Svätý Otec František v apoštolskom liste Patris corde napísal: „Musíme odložiť hnev a sklamanie a bez akejkoľvek svetskej rezignácie, no s nádejou a odvahou prijať aj to, čo sme si nezvolili, no predsa to existuje. Takéto prijatie života nás otvorí pre jeho skrytý význam.“ Áno, v živote každého z nás je ukrytý akýsi skrytý význam. Na to, aby bol objavený, je potrebná trpezlivosť. Tento význam sa neodkryje hneď. Dovtedy však určite treba žiť askézu a sebadarovanie a zároveň prežívať vnútornú radosť, že som na ceste. Že kráčam po ceste, že neunikám sám pred sebou, že nekompenzujem strach. Že som k sebe úprimný.

Mužská viera, to nie je „byť náboženský“, ale uvedomiť si Krista v sebe. Lebo keď sa chlap rozhodne a „basta“, môžu nasledovať ďalšie pekné kroky. Ako napríklad obrátenie svätého Pavla. Presne rovnako, ako keď Jozef počul „Neboj sa“ a prijal situáciu, podobne i muž by sa mal rozhodnúť odložiť sklamanie bez svetskej rezignácie a s nádejou a odvahou prijať i to, čo si nevybral. Život každého z nás sa môže zázračne zmeniť, ak prijmeme to, čo nám ukazuje evanjelium.

 

Aké sú oporné body pre už dospelého muža, aby dokázal budovať stabilitu a zažil vnútorné uzdravenie?

K nemenným mužským pilierom patrí modlitba, práca, vzor. Modlitba v zmysle pozvať Krista, Boha do všetkých dimenzií svojho bytia. Do svojich citov, túžob, rozumu, svojej pamäte, plánov. Neostať len pri modlitbe. Boh nesúdi, nekritizuje, Boh je tu pre nás, prichádza mocou svojej krvi, mocou svojho Ducha. Byť teda spojený s Otcom ako Kristus za každých okolností. Potom askéza, práca na sebe, aby mohol byť oporou. Aby život nebol iba o ňom. Muž po tridsiatke by už nemal žiť iba sám pre seba. Ak nie je ženatý, nech sa ožení, ak žije „nadivoko“, tak by mal prevziať zodpovednosť, prípadne existuje i tretí sektor, kde môže naplno žiť ako športovec, umelec či ktokoľvek, kto začne žiť aj sebadarovanie. A čím skôr to spraví, najmä kým je ešte ohýbateľný, tým ďalej sa môže v živote dostať. Musí to, samozrejme, sám chcieť, musí vedieť, prečo a pre koho to robí.

Ak tie veci ovládam ja, tak ony neovládajú mňa

Máme na Slovensku aktivity, stretnutia, kam by sme mohli našich mužov pozvať, aby našli povzbudenie, pochopenie a možno cestu pre seba, ako sa v živote ukotviť?

Možno uviedol by som jeden citát: „I za čiernymi mrakmi svieti slnko.“ Pekne to vidieť na letisku. Aj keď je dole sychravo, stačí vyletieť nad oblaky – a tam to žiari. Slnko je najväčší objekt, tvorí 99,8 % hmotnosti celej slnečnej sústavy. A práve veľkonočná liturgia prirovnáva to vychádzajúce slnko ku Kristovi. Ježiš sa na kríži stáva Kristom a stal sa stredom univerza.

Vždy sa treba utiekať k nemu. A ísť cestou: „Ak tie veci ovládam ja, tak ony neovládajú mňa.“

Okrem modlitby, práce a dobrého chlapského vzoru je tu askéza. A práve o túto askézu ide aj v projekte Exodus 90. Tu muži naozaj zakusujú vec, že sú krehkí, slabí, že to „nedávajú“, ale tiež, že chcú ísť napriek tomu ďalej. Tieto výzvy bez modlitby nie sú jednoducho schopní naplniť. Získavajú zážitok vlastnej krehkosti. A aby to nebolo len o tom, že vydržal som to, pod tým je ukrytý i hlboký zmysel, duchovný asketický význam, ktorý preniká moju mužskú dušu, a zároveň je tam obrovské penzum sebapoznania.

Ďalej máme na Slovensku projekt chlapskevikendovky.sk, určený pre mužov od 18 do 30 rokov. Na lokálnej úrovni je to akékoľvek spoločenstvo mužov, modlitbové, adventné alebo pôstne stretnutia, program pre otcov a synov. My napríklad na Skalke pri Trenčíne máme cez Centrum pre rodinu Trenčín zážitkové stretnutia pre otcov a ich dospievajúcich synov vo veku 14 – 16 rokov.

Ďalej sú to púte mužov, duchovné obnovy pre mužov (prerodiny.sk), ale aj akékoľvek malé skupinky otcov, ktoré zoberú svojich synov a idú von (otcasy.sk), aby bolo obsiahnuté aj to športové, zážitkové, ale aj duchovné a spirituálne. Každé takéto spoločenstvo povzbudzuje muža, že nie je v tomto sám a mnohé veci už dávno bojovali muži predo ním – že tie veci sú už vybojované.

 

Knižný rozhovor s kňazom Jurajom Sedláčekom Prítomný otec je darom vyšiel aj v našej sérii Inšpirujúci: https://www.nakupujemplus.sk/knihy/knaz-juraj-sedlacek–pritomny-otec-je-darom-3/

 

Snímky: Juraj Sedláček

 

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2020 Študovala na Žilinskej univerzite v Žiline sociálnu pedagogiku a zaujíma sa o oblasť psychológie a osobnostného rozvoja. Pozerá sa na život z nadhľadu, ale rada sa ponára i do jeho hĺbok. Do hĺbok ľudskej duše, vzťahov, hľadania identity, obzvlášť tej ženskej. Venuje sa témam duševného i duchovného rastu a aktívne hľadá spôsoby, ako prepájať vieru s obyčajnou každodennosťou. Má rada tanec, staré fotky, cestovanie vlakom a veľmi si želá, aby medzi ľuďmi vládli úcta a rešpekt.