Kňaz Peter Nákačka: Nikto nemá takú dobrú duchovnú „kondičku“, aby výstup do neba zvládol sám

Kňaz Peter Nákačka: Nikto nemá takú dobrú duchovnú „kondičku“, aby výstup do neba zvládol sám
Otec Peter Nákačka je jedným zo štyroch horolezcov, ktorí prežili pád pri zostupe z vrchu Les Grandes Jorasses, nachádzajúcom sa v masíve Mont Blancu. Zaujímalo nás, ako sa dostal k lezeniu a čo pre neho znamená. Ako si spomína na chvíle tesne pred a po páde? Ako sa mu zmenil život? Ako teraz vníma svoje kňazstvo a ako vníma Boha?

Mohli by ste sa našim čitateľom v krátkosti predstaviť?

Pochádzam z Nižnej na Orave, kňazom som desať rokov. Ako kaplán som pôsobil vo farnosti Ružomberok, ako výpomocný kaplán v piatich farnostiach (Poľanovce, Sankt Pius – Frankfurt am Main, Spišská Kapitula, Svit, Černová). Ako kňaz som sa však doteraz venoval hlavne špeciálnej pastorácii. Bol som špirituálom pre študentov sociálnej práce a riaditeľom Katolíckeho biblického diela vo Svite a neskôr v Ružomberku. Potom som bol školským kaplánom na Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku a momentálne pôsobím ako školský kaplán na Cirkevnej spojenej škole a zároveň výpomocný kaplán v Poprade.

 

Ste kňaz, horolezec, ľudia vás poznajú ako usmiateho človeka. Ako ste sa vôbec dostali k lezeniu?

Neodvážil by som sa povedať, že som horolezec. Uvedomujem si, že ak chcem pri vykonávaní kňazského povolania horieť a nevyhorieť, potrebujem nielen kvalitný duchovný život, kňazské bratské spoločenstvo, ale aj vhodný relax. Ten nachádzam pri vysokohorskej turistike, skialpinizme a horolezectve, ale nerobím to ako profesionál. Podľa klasickej stupnice horolezeckých obtiažností UIAA zvládam šiesty až siedmy stupeň, čo nie je až také svetoborné.

Horolezectvo a vysokohorská turistika ma veľmi baví, ale dávam si pozor, aby sa mi tieto záľuby nestali modlou. Snažím sa ich integrovať do môjho kňazského života tak, aby ho podporovali, ale nesmú mu konkurovať. To znamená, že sa im venujem iba vo voľnom čase, ktorého až tak veľa nemám, alebo sa snažím túto svoju záľubu zužitkovať pastoračne. Napríklad vezmem do hôr mladých z farnosti.

A ako som sa k horolezectvu dostal? Vzťah k prírode som nadobudol už v detstve, v podstate som v nej vyrástol. S rodičmi a súrodencami sme veľa času trávili vonku, na poli, v záhrade, v blízkom lesíku, chodili sme do Roháčov… A keď som sa stal seminaristom, tak ma do „tajov“ horolezectva voviedol dnes už nebohý kňaz Jozef Krišanda. Otvorila sa mi tak cesta aj k technicky náročnejším výstupom.

 

LEZENIE POMÁHA ODOLAŤ NÁSTRAHÁM KONZUMNEJ SPOLOČNOSTI

Čo vás na lezení najviac láka? Niektorí horolezci cítia, že sú akoby „bližšie k Bohu”. Vidíte v tom aj vy kúsok akejsi mystiky alebo tento šport vnímate len ako záľubu?

Určite vnímam aj duchovno, mystiku, ktoré človek prežíva na vrchole končiarov. Horolezectvo a vysokohorská turistika ma vždy lákala a aj láka preto, že mi dáva nielen všetko to, čo poskytuje človeku každý šport, ale ponúka ďalšiu veľkú pridanú hodnotu. Upevňuje ma v mužskej identite, formuje vo mne srdce bojovníka, dáva mi priateľov. Asi najkrajšie vzťahy mám práve s „parťákmi“, s ktorými som podstúpil náročné výstupy, o ktorých som sa bál, keď som ich istil, s ktorými som sa delil v mraze o posledné kvapky teplého čaju, nadchýnal sa z krásnych scenérií a výhľadov či viedol dlhé večerné rozhovory pri slabom svetle vo vysokohorskej chate, v stane či kamennom bivaku. Hory spájajú.

 

V čom vám lezenie pomáha?

Lezenie mi pomáha odolať nástrahám súčasnej konzumnej spoločnosti. Keď sa musíte niekoľko nocí tlačiť štyria v stane s pôdorysom 300 x 400 cm, keď sa neustále budíte, lebo vás chladí sneh, do ktorého je stan zakopaný, aby ho neroztrhala vonku zúriaca víchrica alebo keď sa na smrť vysmädnutý musíte uspokojiť s troškou vody z roztopeného snehu, ktorej nepríjemnú pachuť neprehluší ani značná dávka lacnej šumienky, tak vám to pomôže neprepadnúť kultu pôžitku, luxusu a nestať sa „gaučovým kresťanom“ (výraz pápeža Františka). A napokon, táto záľuba ma formuje aj duchovne. Hory mi pomáhajú zažívať doslovne Božiu blízkosť, naozaj mi dávajú pocit, že som „bližšie k Bohu“, dokážem sa modliť srdcom a rozjímať o hlbších veciach.


Kňaz Peter Nákačka: Nikto nemá takú dobrú duchovnú „kondičku“, aby výstup do neba zvládol sám

 

BLÍZKOSŤ SMRTI ANI STRACH SOM VTEDY NECÍTIL

Boli ste jedným zo štyroch horolezcov, ktorí prežili pád spod Mont Blancu. Bolo to už akoby v „cieľovej rovinke”. Pamätáte si na posledné chvíle pred ním?

Hoci viaceré slovenské médiá informovali verejnosť, že sme spadli z Mont Blancu, nie je to celkom pravda. Spadli sme pri zostupe z vrchu Les Grandes Jorasses (4208 m. n. m.), ktorý sa nachádza v masíve Mont Blancu. Posledné chvíle pred pádom si pamätám, hoci spomienky na samotný pád a udalosti bezprostredne po ňom sa mi v dôsledku otrasu mozgu „vymazali“ z pamäte. Z vrcholu Grandes Jorasses sme sa vracali po hrebeni smerom k Bivacco Canzio. Išlo o takzvaný bivak, malú plechovú búdu pre horolezcov, kde sme chceli prenocovať. Hrebeň, ktorý bol technicky pomerne náročný a skalný masív dosť zvetraný, sme úspešne zvládli, hoci nám to trvalo dlhšie, ako sme počítali, a prišla noc. V poslednom úseku  cesty sme sa začali spúšťať na lane (zlaňovať) smerom k bivaku.

Boli sme síce veľmi unavení, ale cítili sme sa bezpečne, pretože pri zlaňovaní sa vám prakticky nemá čo stať, pokiaľ, samozrejme, máte dobré istiace stanovište, takzvaný štand, a náhodou sa vám neodrhne skala. Hoci to druhé sa zvyčajne nestáva, práve nám sa to prihodilo. Keď sa po lane začal spúšťať prvý z členov výpravy, odtrhol skalu, o ktorú sme boli všetci istení. Matne si pamätám, ako som sa snažil bleskovo jednou rukou zachyť lano a druhou sa nejako pridržať. Lano sa mi však tak prudko vytrhlo z ruky, že mi spálilo celú dlaň. Potom som ešte videl, ako zletel do priepasti druhý člen výpravy a vzápätí tretí. Uvedomil som si, že sa už ani ja neudržím a bojovať o to nemá zmysel. Rezignoval som, blízkosť smrti ani strach som v tej chvíli necítil. Viac si nepamätám. Všetko sa to zomlelo v priebehu pár sekúnd.

 

Aké boli vaše prvé myšlienky po prebudení v nemocnici?

Keď ma priviezli do nemocnice, bol som už pri vedomí. Prebudil som sa totiž už v bivaku, kde sme čakali na záchranársky vrtuľník. Práve sa brieždilo. Najprv som si myslel, že sme sem prišli normálne. Bola mi veľká zima a cítil som vodu v topánkach. Chcel som si ich vyzuť, no keď som sa pokúsil sadnúť si, pocítil som prudkú bolesť v hrudníku. Vnímal som, že aj čelo mám mokré. Keď som si ho utrel rukou, zistil som, že nejde o vodu ale krv. Ničomu som nerozumel. Jeden z „parťákov“, ktorý bol na tom lepšie ako ja a pomohol nám po páde dostať sa do bivaku, si všimol, že som sa prebral. Oznámil mi: „Spadli sme. O chvíľu príde po nás vrtuľník.“ Stále som nechápal, čo sa deje, až postupne som si začal uvedomovať, čo sa stalo a čo všetko sa mohlo stať, ale nestalo, pretože Pán nás chránil.


OSOBNOSTNÉ A DUCHOVNÉ ZRENIE, V KTOROM HORY POMÁHAJÚ, STOJÍ ZA TO RIZIKO

Zmenil sa vám od tej chvíle pohľad na život? Na Boha,  kňazstvo…?

Áno, zmenil. To, že sme všetci zázračne prežili päťdesiatmetrový pád s relatívne ľahkými zraneniami mi pomohlo uvedomiť si, že okrem priateľov, s ktorými sa vzájomne istíme v náročnom teréne, ma sprevádza, istí a chráni ešte priateľ s veľkým „P“. Táto skúsenosť mala pre môj vzťah s Bohom, pre môj duchovný výstup zásadný význam. Teraz už úplne inak vnímam slová 91. žalmu, ktorý sa my kňazi modlievame v nedeľu pred spaním: „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň. K tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, lebo tvojím útočišťom je Pán, za ochrancu si si zvolil Najvyššieho.“ (porov. Ž 91,9-12)

 

Určite ste sa stretli aj s nepochopením či výčitkami typu: „Načo tam vôbec šli…?!” Akú odpoveď by ste dali týmto ľuďom?

Chcem ich najskôr ubezpečiť, že si veľmi dobre uvedomujem, že môj život je darom od Pána Boha a snažím sa chrániť si ho a nehazardovať s ním. Nejdem do terénov, o ktorých viem, že presahujú moje fyzické sily, skúsenosti a zručnosti. Keď sa niekde vyberieme, používame kvalitnú istiacu techniku. Samozrejme, vždy existuje isté riziko. Ak by sa človek mal vyhnúť akémukoľvek riziku, nemohol by napríklad nasadnúť ani do auta či lietadla. Myslím, že osobnostné a duchovné zrenie, v ktorom mi hory pomáhajú, stojí za to riziko.

 

Zo zranení po páde ste sa pomerne rýchlo zotavili. Nezanevreli ste na hory? Plánujete sa k lezeniu vrátiť a chcete ešte vyliezť na nejaký vysnívaný vrchol?

Na hory som nezanevrel a k horolezectvu som sa už čiastočne vrátil. Krásnych vrchov, o ktorých tak trochu snívam, je veľa. Láka ma napríklad gruzínsky vrch Užba, ktorý je označovaná ako „kaukazský Matterhorn“. Či sa naň dakedy dostanem, alebo ostane len pri sne, to neviem…

 

Ako vnímate cestu človeka do neba? Je pre vás tiež istým spôsobom „horolezectvom”? Čo by ste v tomto zmysle zdôraznili?

Samozrejme, vidím veľa styčných bodov medzi horolezeckým výstupom a výstupom na ten najvyšší končiar – nebo. Pán Ježiš hovorí, že cesta života je ťažká (porov. Mt 7,14), hrozia na nej pády. Požiadavky evanjelia nie sú pre pohodlných ľudí. Svätý Ján Pavol II. hovoril o Ježišovi ako o náročnom priateľovi… No treba spomenúť jednu podstatnú skutočnosť. Nikto nemá takú dobrú duchovnú „kondičku“, aby výstup do neba zvládol sám. Na prvom mieste sa musíme otvoriť Božej sile, milosti. Naša námaha, aj keď je dôležitá, je až na druhom mieste.

Snímky: archív respondenta

 

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00