TOP

Knihovníčka Mária Masárová: Čitateľom sa človek nerodí, čitateľom sa stáva

Mesiac marec špeciálnym spôsobom upriamuje našu pozornosť na knihu, ktorá každého viac či menej sprevádza životom. O knihovníckej práci, detskom čitateľovi, ale aj knihe ako prostriedku stretnutia s Bohom sme sa rozprávali s Máriou Masárovou, knihovníčkou z Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene, ktorá hovorí o detských knihách tak pútavo, že ich máte chuť hneď začať čítať.

Aká bola vaša cesta k čítaniu kníh ako takému?

Ani si nepamätám, či mi doma niekto čítal. Mám už svoje roky, bývali sme na dedine a tam na čítanie nezvyšoval čas. Zo začiatku, kým si naši postavili dom, sme bývali u dedka a babky v drevenici. Skôr si pamätám rozprávania po zimných večeroch, keď prichádzali známi, susedia. Prebiehali zaujímavé rozhovory, debaty, viem, že ma to veľmi upokojovalo a niekedy aj uspalo. Spomínam si na to, že mi dedko čítal a vysvetľoval písmo. Zastavil sa pri ilustráciách a ja som žasla nad nimi a jeho rozprávaním.

Keď som už vedela čítať, tak som si knižku brávala so sebou, stávala sa mojím kamarátom, verným sprievodcom, mala som radosť z knihy, keď mi ju darovali kamarátky alebo aj v škole za recitácie, prospech. Dostávala som knihu ako darček a kniha je pre mňa naozaj darom. Ďakujem za každú knihu, ktorá sa ku mne dostane.

 

Keď ste hovorili o tom, že prvý kontakt bolo rozprávanie – je kniha, ktorú si pamätáte ako prvú a ktorá vám utkvela v pamäti?

Pamätám si Manituov dar – indiánske rozprávky. Je to zvláštne, lebo o Indiánoch som ja ako dieťa nevedela, ani mi o nich nemal kto povedať, pokiaľ sme sa o nich neučili v škole. Kniha bola u nás doma a keďže nebolo nič iné na čítanie, zobrala som si ju a ona sa hlboko vpísala do môjho srdca, lebo indiánski chlapci dostávali svoje mená, ktoré vystihovali ich charakter. Je to kniha, s ktorou som sa stretla a zostala vo mne.

 

 

NA KNIHOVNÍCKEJ PRÁCI SA MI PÁČI DOTYK S KNIHOU

Aká bola vaša ďalšia cesta s knihami?

Vysoká škola mi vyšla až na druhýkrát, ale podarilo sa mi nájsť miesto v knižnici. Veľmi som sa tomu potešila, lebo knihy som mala vždy rada. Najprv som pracovala v knižnici v Košiciach a celý život pracujem ako knihovníčka, hoci som to nevyštudovala.

 

Dnes už dlhé roky pôsobíte v Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra vo Zvolene. Ak si to rozmeníme na drobné, čo obsahuje práca knihovníčky?

Keď si niekto povie, že v knižnici bude len čítať knižky a možno sa bude aj nudiť, ak sa mu nebude chcieť čítať, tak to vôbec nie. Možno by sme sa čudovali, ako málo sa ku knihe a čítaniu knihy v pracovnom čase dostanem; keď si chcem niečo prečítať, donesiem si to domov. Na knihovníckej práci sa mi páči dotyk s knihou, milujem listovanie v knihách, novú knihu, prezeranie. Na knihe je zaujímavé, že vždy niečo dá; aj keď som ju raz prečítala a po čase sa k nej vrátim, objavím niečo, čo som tam predtým nevidela.

 

Môžeme povedať, že je to niečo, čo vás na tej práci fascinuje?

Áno. A ešte ma fascinuje kontakt s deťmi.

 

Práve detské oddelenie v knižnici je vašou hlavnou doménou.

Robím na detskom oddelení a deti sú úžasné. Milujem stretnutia so skupinami detí, keď prídu, a tam je tak pekne vidieť, ako ktoré dieťa žije, ako rozmýšľa, ako cíti, ako sa chce prezentovať, čo sa deje doma, čo sa mu stalo v škole, na ulici. Deti sú otvorené, priame a úprimné.

 

Môžeme vlastne povedať, že prostredníctvom knihy sa dostávate k ich duši.

Áno.

 

 

DNEŠNÉ DETI CHCÚ ČÍTAŤ

Sú dnešné deti ochotné čítať?

Deti chcú čítať, aj keď, iste, sú aj také, ktoré nie. Sme rôzni. Niekto hlce všetko zaradom, iný si vyberá, má svoj žáner, štýl. Deti chcú čítať, ale niekedy, keď majú rodičia problém s deťmi, ktoré nechcú čítať, treba ich navigovať, usmerňovať, ukazovať a nevzdávať to. Niekedy možno zbytočne, ale treba to skúšať.

 

Čo môže najviac pomôcť deťom, ktoré nechcú čítať? Ako poradiť rodičom, aby ich vedeli v čítaní motivovať?

Mám troch synov, vláčila som domov nové knižky, bola som nimi fascinovaná, a potom som ich odnášala bez toho, aby si ich prečítali alebo si len pozreli obrázky. A ja som ich sklamaná nosila preč, a to som knihovníčka. Jeden čítal ešte aj na záchode, dvaja si pozreli a nič. Keď prídu rodičia, tak skúšame podľa toho, čo letí, čo sa deťom páči. Minule prišla jedna pani, že dieťa nechce čítať, či jej niečo poradím. Tak som vybrala tri knihy, že hádam jedna pomôže. A pani sa vrátila, že jedna zabrala, a bola to akurát taká, ktorá má sedem dielov.

 

Ale môžeme vlastne povedať, že rodičia nemusia byť nešťastní z toho, ak deti nechcú čítať, lebo k tomu naozaj nemusia mať blízko, skôr inklinujú napríklad k športu a nie je cieľom ich k tomu tlačiť.

Nie, ak dieťa veľmi nechce. Takisto ako som ja odnášala knižky domov, ale prijala som to. Človek sa k čítaniu dostane tak či tak – napríklad cez nejaký manuál, návod. Máme čitateľov, ktorí prečítajú ročne stoštyridsať až stošesťdesiat kníh, ale zase sú takí, ktorí prečítajú, lebo musia, no s veľkým sebazaprením, lebo pani učiteľka to chcela.

 

 

S ČÍTANÍM TREBA ZAČAŤ UŽ V PRENATÁLNOM VEKU

Akým spôsobom je potrebné sprevádzať dieťa pri osvojovaní si procesu čítania?

Dôležité je, že čitateľom sa človek nerodí, čitateľom sa stáva. Treba dieťaťu ponúknuť knihu a čítať s ním. Niekoľko rokov dozadu k nám chodili do knižnice dojčiace mamičky, učili sa viazať šatky, dojčiť dieťa a učili sa aj čítať knižku, už aj v prenatálnom veku. Tak ako mama spieva dieťatku v brušku, tak je dôležité, aby aj čítala knižku; to všetko sa naň prenáša. Už v prenatálnom veku treba začať s čítaním. Treba pozerať aj obrázky, lebo dieťa vníma cez hlas, pokoj. Keď k nám chodia škôlkari, pýtam sa ich, kto im číta a či sú rady, že im čítajú, alebo radšej pozerajú rozprávku.

 

Čo odpovedajú?

Jasné, že vyhráva, keď im mama rozpráva rozprávku. Lebo dieťa počuje mamin hlas. Keď sa dieťa bojí, chytí mamu za ruku, môže sa s ňou poobjímať. Mama alebo otec sú pritom veľmi dôležití, keď dieťa zaspáva. Aj veľa otcov či celé rodiny chodia k nám do knižnice, kedysi to tak nebolo.

 

Keby ste mohli vybrať niekoľko zaujímavých kníh pre detského čitateľa, ktoré by to boli? Niečo, čo by naozaj nemalo chýbať v kategórii detského čitateľa.

Inú knihu potrebuje prvák, piatak, ten, ktorý zo školy vychádza, ale sú aj knihy, ktoré môže čítať celá rodina. Malý princ, to sa dá čítať všade, vždy. Veľa pracujem s knihou Kvap a Čľup sú kamaráti. Deti majú rady knižky o zvieratkách, tu je neskutočné priateľstvo Kvapa a Čľupa. Alebo knižka František Sláčik. Na prednes pri Hviezdoslavovom Kubíne je dobrá napríklad kniha od Daniela Heviera Päťka z nudy.

 

 

STRETNUTIE S BOHOM NACHÁDZAM V KAŽDEJ KNIHE

Stala sa vám niekedy kniha prostriedkom k stretnutiu s Bohom?

Každá kniha. Aj v knihách, o ktorých by človek povedal, že nemajú nič spoločné s duchovnom, ja ho tam nachádzam. Duchovno nachádzam v detských knihách, možno si to spisovateľ neuvedomuje, ale dáva tam stretnutie s Bohom, s hĺbkou, ktorá je v človeku.

 

Môžeme povedať, že praktizujete také kontemplatívne čítanie, lebo vidíte Boha vo všetkom.

(Smiech) Áno, lebo je všade.

 

Máte nejakú knihu, ktorá vám pomohla vo vašom vzťahu s Bohom?

Mám jedného autora, ktorého mnohí možno nepoznajú – Karol Makoň. Stretla som sa s ním v Českých Budějoviciach. Je to niečo, k čomu sa vraciam, čítam si Písmo na jednotlivé nedele, on ho vysvetľuje tak, ako ho vidí a čo mu to hovorí. A mne to pasuje v mojom živote. Napríklad jeho Výklad svätého Jána alebo Blahoslavenstvá, alebo o rozprávkach, v ktorých je zašifrovaný skrytý odkaz.

 

Keby ste si mali zobrať na opustený ostrov niekoľko kníh, ktoré by to boli?

Určite Sväté písmo, a to je už vlastne sedemdesiattri kníh. Alebo Putovanie ruského pútnika – Ježišova modlitba. Rada mám aj C. S. Lewisa – Kroniky Narnie či Rady skúseného diabla, to je základná kniha, alebo Kým nemáme tvár. Alebo napríklad knižka Neopísateľný. Tiež odporúčam knihu Kto chce žiť, nech sa kýve od psychológa Ivana Štúra. Veľa hovorí o čítaní: „Čítaním môžeš prežiť viac životov, nielen svoj.“ Ale aj o Bohu.

 

Napríklad?

Veľmi ma zaujal tento citát z knihy, nedávno som ju čítala: „Mnohí veriaci si myslia, že len Boh rozhoduje, alebo niekedy hovoria: Nechám to na Boha, on to zariadi. Také zmýšľanie zbavuje zodpovednosti. Niekde som čítal, že keby sa človeku zjavil Boh, tak aj tak rozhodne on, či ho prijme alebo nie. Ešte aj v takej situácii rozhodujem ja.“ A to je silné.

Fotky: archív respondentky, archív Krajskej knižnice Ľudovíta Štúra vo Zvolene, archív Lesníckych dní vo Zvolene

 



Komentáre