TOP

Koľko detí majú mať kresťanskí manželia?

Manželský sľub obsahuje v sebe všelijaké slovíčka, ktoré by sme možno radšej z textu sľubu vylúčili. Zdajú sa pre mnohých náročné a ešte aj zásahom do intimity a slobody manželov, čo aj veriacich. Patrí k nim aj veta o prijatí dieťaťa ako Božieho daru.

Keď mnohí snúbenci vyslovujú tieto slová o prijatí potomstva, ktovie, nakoľko si uvedomujú vážnosť a dôležitosť toho, čo hovoria. Pretože demografická situácia v tejto krajine, ktorá si rada hovorí nielen kvôli štatistikám katolícka, svedčí o inom.

Jednoducho povedané: ak by každé veriace manželstvo bolo otvorené životu, existoval by takýto demografický problém? Pravdou je, že nie každé manželstvo môže prijať osem a viac detí (nakoniec to nie je ani potrebou či cieľom), ale vo svedomí a v stíšení: sme pravdiví v tom, koľko detí sme prijali či chceme prijať? Skúsenosť hovorí často iné…

 

Skutočný Boží dar

Hoci na svadobnej hostine (či už pred alebo aj po nej) dostane mladý pár množstvo drahých či jednoduchších, originálnych či trápnych darov, ten najväčší – mimo osoby manžela a Boha v manželstve – je skutočne ukrytý v príchode novej bytosti, ktorá neuveriteľným spôsobom spája dvoch do viditeľného jedného tela. Boh dáva tým manželom nesmiernu dôveru a poctu: stávajú sa spoluúčastnými na novom stvorení, dokonca im ho Boh vkladá do rúk, aby ho spoluvytvárali na obraz čo najbližší dokonalosti.

Dieťa, ktoré má dušu vdýchnutú Bohom, no črty a mnohé povahové či telesné znaky zdedené po rodičoch, je originálnym „výtvorom“ manželského trojuholníka muž – žena – Boh. Ak sú do takéhoto projektu manželia pozvaní, nie je to trest ani nič, pred čím by bolo treba mať strach – pretože láska je charakteristická tým, že sa s nadšením dáva a plodí nové veci, je otvorená životu a rastu, ako aj službe pre druhých.

Je dieťa v ponímaní mnohých kresťanských manželov oštara? Je príliš nákladné a náročné? Je ich láska natoľko vypočítavá (ak sa dá nazvať láskou), že existujú kalkulácie, koľko detí a kedy mať, aby sme sa príliš „nespotili“? (Teda, aby sme si mohli to a ono dovoliť, ísť na dovolenku a hlavne, netrčať na materskej do smrti…) Dá sa ešte vtedy hovoriť o prijatí daru od Boha?

 

 

Plánovať, ale nie kalkulovať

Samozrejme: aj pápeži a mnohé ich dokumenty hovoria o tom, aby kresťanskí manželia používali rozum pri plánovaní počtu detí vo svojej rodine, aby zvážili sily a možnosti, ktoré môžu deťom dať. Jednoducho povedané: kresťania nemajú byť králiky, ktoré sa bez ohľadu na zdravotný stav (zväčša mamy), financie či bytové podmienky budú množiť do nemoty. (Aj keď ten prvotný zážitok „množenia“ je taký príjemný.) Zodpovednosť voči deťom, ktoré treba vychovať (teda vložiť do nich maximum dobra a naučiť ich kráčať životom) a tiež sa o ne postarať aj z materiálnej stránky, hovorí niečo iné. Nedá sa použiť pre všetky páry stojace pred oltárom a prisahajúce si vernosť jednotná tabuľka, na ktorej základe (vypočítajúc si príjem, vzdelanie, zdravotný stav) vyskočí toľko detí, koľko by mali ako správni katolíci mať.

 

Deti treba plánovať, pravdivo sa o nich rozprávať ešte pred manželstvom, mať otvorené dvere pre Boží plán (ktorý je často iný ako ten náš, ale oveľa lepší!) – ale rozhodne je nepravdivé s deťmi kalkulovať. V čom? V zbytočnom odkladaní ich príchodu – lebo vždy sa nájdu dôvody. Mnohí z tých, ktorí odvážne vykročili v ústrety rodičovstvu napriek náročným podmienkam bývania či počas dokončovania štúdia, sú vďační za tento čas, keď ich príchod dieťaťa ešte väčšmi stmelil ako rodinu – a paradoxne sa im dostalo viac požehnania, jednoty, lásky ako iným, ktorí počatie vytrvalo odkladali. Rovnako to platí aj o rozstupoch medzi deťmi: najlepšie sú tie prirodzené, tak dvojročné, kedy deti spontánne prichádzajú a vytvárajú napriek náročnosti prvých rokov pevnú grupu, ktorá drží pohromade a je plná energie. Ak sa dokonca špekuluje nad „vyvoleným“ pohlavím alebo sú obavy z prijatia „iného“ dieťaťa, je na pováženie, či láska, ktorú manželia majú, nie je len majetnícky cit, ktorý si oprávňuje prijať len dokonalý produkt z hľadiska ľudí.

 

 

Aj tak je nad všetkým On

Nech už svoje plány o deťoch a plodnosť žijú veriaci manželia otvorene, v rozhovore s Bohom, alebo potmehúdsky, po svojom, Boh je aj tak nad všetkým. On vie, prečo jedným dáva „až“ sedem (napriek menším plánom), niektorým len dve (napriek odvahe prijať päť) a niektorým žiadne – hoci túžba je veľká.

Ani tí, ktorí si myslia, že statočne brnkajú Bohu o nos obchádzaním prirodzenosti plodenia a majú pocit, že rozhodovanie o tom, či, kedy, koľko a aké deti budú mať, majú pevne v rukách, bývajú časom (aj keď dlhým) veľmi sklamaní.

Požehnanie neprichádza… pocit naplnenia a darovania sa, únava z dennej dobre investovanej lásky, z budovania budúcnosti vo svojich deťoch, prijatých také, aké sú, nie je. Nie sú unavení, majú všetko, majú čas, dobrý post, neušiel im vlak v povolaní a kariére… nik neruší ich voľno a koníčky… a predsa to divné prázdno.

Boh vie, prečo dáva deti tak, ako dáva a také, aké dáva. Vie, prečo sú práve také deti a práve toľko práve v tomto manželstve. Pretože my všetci sa presne v tejto zostave máme posväcovať. Nedovidíme do jeho plánov – a nevieme ich urobiť lepšie, hoci si to niekedy myslíme.

Prijať dieťa a prijať ich všetky vo svojom čase, toľko, koľko nám ich Boh dá v poznaní pravdy a síl, je odpoveďou viery manželov Tvorcovi: ty vieš, čo je pre nás najlepšie. Dôverujeme ti. Aj keď to nie je celkom podľa našich predstáv a plánov, urobil si to a robíš to lepšie ako my.

Pretože Boh chce pre nás len to najlepšie: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo… (Dt 30, 19).

Prijať dieťa je o živote – tu i vo večnosti, s Bohom i s mojím manželom. Stojíme o to?



Komentáre