TOP

Konečne ťa vidím, mami!

Už tvoja prítomnosť zo mňa sňala ťarchu a mohla som sa opäť nadýchnuť. Prečo všetko zrazu vyzerá tak bezpečne, keď si pri mne?

Zavolala som ti, aby si dnes prišla, pretože som to už nezvládala. Ani na chvíľu si nezaváhala, jasné, prídeš hneď, ako naložíš pračku. A prišla si k nám, aby si sa naobedovala so mnou a mojimi chlapcami.

Mám tridsaťjeden rokov a stále mám pocit, že chcem k tebe utekať. Vždy vieš, čo mi povedať, aby som sa cítila lepšie. Si jediná, kto počuje, čo nepoviem, a vidí, čo sa snažím ukryť.

Cítim, že konečne viem, aké to je, byť v tvojich topánkach. V tých najťažších chvíľach si uvedomujem, čo si pre mňa urobila. Niekedy mám pocit, že ma nikto nepočuje. Nikto ma nevidí. Niekedy mám pocit, že len dávam a dávam a chcú, aby som dávala ešte viac. A nikto si to nevšíma. Môj manžel mi nevedomky naznačuje, že to, čo robím, nemá cenu… a že to, čo robí on, cenu má, pretože ja na konci dňa nemôžem ukázať, čo všetko som stihla. V dome je neporiadok. Drez je opäť plný. Dlážku v kúpeľni pokrýva voda a mokré uteráky a ja si už ani nepamätám, čo sa počas dňa odohralo.

Niekedy cítim, že ty si jediná, kto si naozaj všíma, čo robím. Si jediná, kto chápe, koľko zo seba dávam a koľko milujem.

Keď toho dávam najviac, spomínam si na momenty, keď si sa ty dávala mne. Hrozno, ktoré si nedám, aby si mohli na ňom pochutnať moji chlapci, pretože viem, ako ho ľúbia. Pamätám si, že doma som vždy mávala hrozno. Neviem, či ti chutilo, alebo nie, ale myslela som si, že nie, pretože si sa ním nikdy neponúkla. Aj teraz ma ponúkaš zo svojho a vravíš: „Len si daj, ak máš chuť, ja to aj tak nezjem.“ Vždy som ti verila, kým som sa sama nestala matkou. Teraz už viem, že mi všetko dávaš, hoci po tom sama túžiš, pretože uprednostňuješ svoje dieťa.

Počas momentov, v ktorých som sa najviac obetovala, mi došlo, ako sa ty ešte stále obetúvaš pre mňa. Celý deň počúvam príbehy iných, ich úžasné novinky a to, čo sa im podarilo dosiahnuť. Pozerám na hrady z kociek, na zoskoky zo schodov, na karate výkopy do vzduchu a stromy, ktoré zdolávajú. Chcú, aby som sledovala a počúvala, čo robia ostatní, a keď všetci zaspia, mám odrobinku času na to, aby som si spomenula sama na seba.

Niekedy mám pocit, že ja robím to isté tebe. Volám ťa a ani nedokážem dosť rýchlo vychrliť slová, všetko to, čo ti chcem povedať o svojom živote. Si jediná, kto pozorne načúva každému môjmu slovu a cíti so mnou tak ako nikto iný. Alebo aspoň odvádzaš skvelú prácu, keď mi dávaš taký pocit. Keď skladám telefón, často si uvedomím, že ja som sa ťa ani nespýtala, ako sa máš.

Si moje bezpečné miesto. Si pre mňa matkou aj vo chvíľach, keď si to neuvedomujem. Dávaš mi pocit, že som výnimočná, že je ma počuť, a ja som si to nikdy nevážila, kým som v živote nezačala byť tak často poslednou zo všetkých. Kým som si neuvedomila, aké to je, byť na druhej strane, byť bezpečným miestom pre niekoho iného.

Kedysi som si myslela, že ťa musím prestať potrebovať, že sa chystám na nové cesty, ktorými si ty nikdy nekráčala. A ty si mi dala priestor veriť tomu. Ale aj tak si ma vždy sprevádzala, kráčajúc po mojom boku, len mimo dohľadu, a vždy si mi pomohla, keď som spadla, ako si to robievala, keď som bola malým dievčatkom.

Slovo „ďakujem“ sa ani zďaleka nepribližuje vyjadreniu toho, ako sa cítim, ale chcem, aby si vedela, že už ťa vidím. Vidím ťa celý deň, v mojich najtemnejších hodinách a v mojich najpožehnanejších momentoch, pozerajúc do tvárí svojich detí. Vidím, koľko si sa obetovala a koľko si milovala. Už ťa konečne vidím, mami!

Autor: Jessica Dimas

Komentáre