TOP

Kristínka (21): Často sme prvými cudzincami, ktorých miestni obyvatelia vidia

V tejto rubrike s názvom Milé rozhovory ponúkame krátke nahliadnutie do života zaujímavých ľudí s láskavým príbehom či záľubou.

Usmiata Kristínka je študentkou čínštiny – a to sa podržte – priamo v Krajine draka! Jazyk ju fascinuje rovnako, ako ona, veriaca Európanka, fascinuje svoje okolie.

 

Prečo práve čínština?

Čínština nebola mojou prvou voľbou. Bola som typ študenta, ktorého zaujímajú všetky predmety. Nakoniec som sa rozhodla pre angličtinu, keďže som mala pocit, že mám na štúdium jazykov aj nejaké vopred do mňa vložené vlohy. (smiech) Sedela som s rodičmi v kuchyni s tým, že si zapíšem angličtinu na Univerzite Palackého v Olomouci, keď mi tatino vraví, či neskúsim čínštinu. Podala som si prihlášku, urobila som prijímačky a moja cesta čínštiny sa začala.

Po prvotných znechuteniach a ťažkostiach si ma ten jazyk každým mesiacom získaval viac a viac. Čím viac času mu venujem, tým viac vidím, aká je gramatika jednoduchá a aké predvídateľné sú štruktúry viet. Ako ľahko sa dostávajú znaky do hlavy, pokiaľ si k tomu sadnem každý deň, čo i len na hodinu.

Čo ma však najviac zaujalo a neustále ma fascinuje, je, aký veľmi metaforický jazyk to je. Má neskutočné množstvo idiómov, ktoré pomenúvajú bežné činnosti, bežné veci, ktoré by sa dali povedať úplne jednoducho, ale ľudia si jazyk strážia, aby v sebe zachoval tajomnosť. Čo na tom, že sami Číňania si nerozumejú, lebo pravá čínština vlastne neexistuje a v každej provincii sa rozpráva iným dialektom? (smiech)

 

 

Momentálne študuješ priamo v Číne. Ako ľudia vnímajú dievča ako ty – Európanku a k tomu kresťanku? Splývaš s davom, alebo si sa už stretla s nejakou reakciou na teba osobne?

Študujem v juhozápadnej Číne so starobylou architektúrou. Rezance a ryža sú súčasťou takmer každého jedla, ľudia nepoužívajú kúrenie, celkovo ich život je taký jednoduchší, no šťastný. Moja škola sa ako jedna z mála v Číne nenachádza vo veľkomeste, ale na úpätí hory, preto sme často prvými cudzincami, ktorých miestni obyvatelia vidia. Zo začiatku to bol zvláštny pocit – kamkoľvek sme sa pohli, ľudia pozerali, niektorí s otvorenými ústami, iní s podivným úsmevom, no takmer všetci s telefónom nachystaným zachytiť tento dôležitý moment v ich životoch. Stále je to tak – ľudia si nás fotia, či už potajme, alebo priamo prídu a robia si s nami selfie. Otázkou je, čo s tými fotkami robia, možno sme celebritami na ich sociálnych sieťach a ani o tom nevieme. (smiech)

A či splývam s davom? Všeobecne tu platí, že čím máš výraznejšie črty tváre a svetlejšie vlasy, tým si obľúbenejší. Kamkoľvek sa pohneme, ľudia nás vyhlasujú za krásnych a obdivujú našu výšku, vlnité vlasy, modré oči.

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre