TOP

Kristus, svetlo sveta! Akú symboliku ukrývajú horiace sviece?

Svetlo zažatej sviečky malo kedysi omnoho väčší význam ako dnes. V čase, kedy nebola elektrika, bol plamienok sviečky po zotmení jediným zdrojom svetla. Dnes už sú rôzne vonné a okrasné sviece skôr záležitosťou potešenia a relaxu, no tak ako v minulosti, aj v liturgii je obraz svetla niečím viac – je vzácnym a má svoju hlbokú symboliku…

Sviece. Nájdeme ich v každom kostole, a to hneď niekoľko. Sviece na oltári, veľkonočný paškál, sviece na rôznych umeleckých svietnikoch pri obrazoch či sochách… Sviece majú svoju dôležitú úlohu aj v niekoľkých liturgických obradoch a sviatostiach – zažíname ich pri krste, prvom svätom prijímaní a birmovke, svoju úlohu zohrávajú aj pri niektorých slávnostiach počas liturgického roka. Možno sa práve mnohým z vás vybavila krása krstnej sviece, mohutný paškál, ktorý počas omše neraz upúta náš pohľad, alebo takzvaná hromničná svieca, ktorú ste si priniesli domov zo sviatku Obetovania Pána, aby vám v ťažkých časoch sprítomňovala Božiu ochranu. Ak sa nad tým zamyslíme, celý život každého kresťana je sprevádzaný svetlom sviec. Prečo je to tak?

 

JA SOM SVETLO SVETA

Symbolika svetla, ktorá je sprítomnená v liturgii vo forme sviec, sa ukrýva i v Božom slove, a to v Starom i Novom zákone. Vedeli by ste uhádnuť, ako znejú prvé Božie slová, ktorými sa nám prihovára prostredníctvom svätopiscov v Biblii? Kniha Genezis začína opisom sveta a prvé Božie slová sú: „Buď svetlo!“ V súvislosti so svetlom by sa dalo z Písma vypísať mnoho citátov, napríklad citát opisujúci Ježišovo narodenie: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal.“ (Jn 1, 9 – 10) Alebo citát, v ktorom Ježiš sám seba označuje ako svetlo sveta: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12) Svetlo, to je Ježiš. Alebo Ježiš, to je svetlo.

Hoci v minulosti mali sviece najmä svoj praktický význam, neumenšuje to ich symboliku. Pri vysluhovaní sviatostí a slávení svätej omše, ktorá by sa bez horiacich sviec nemala slúžiť, sú sviece znakom prítomnosti Krista. Svojím svetlom a teplom symbolizujú Ježiša a zároveň tým, ako sa pomaličky svieca stráca, pripomína sebaobetovanie Krista, ktorý vydal svoj život za nás. Podobne aj my by sme sa mali spaľovať v horlivosti modlitieb a službe Bohu.

 

KRSTOM SA STÁVAME DEŤMI SVETLA

„Prijmite svetlo Kristovo.“, tieto slová hovorí kňaz pri krste, pričom podáva rodičom krstnú sviecu dieťaťa, ktorá je odpálená z horiaceho paškálu. Hneď potom nasledujú vety: „Milí rodičia a krstní rodičia, vám sa zveruje toto svetlo. Dbajte o to, aby vaše dieťa kráčalo vždy vo svetle Kristovom ako dieťa svetla a vytrvalo vo viere až do konca.“ Ak si dobre všimnete, nejde tu iba o to, že naše životy sú obklopené svetlom, ale od okamihu krstu, kedy sa začleňujeme do rodiny veriacich, sa stávame deťmi svetla. Každý z nás by mal byť nositeľom a zdrojom svetla. Odovzdaním krstnej sviece kňaz symbolicky podáva rodičom Krista a prosí ich, aby svetlo jeho prítomnosti v ich rodine nikdy nezhaslo.

Výraz „deti svetla“ nás privádza k veľkonočnej liturgii, v ktorej do tmy hlasno znie: Kristus, svetlo sveta! Ako deťom tohto svetla by nám malo byť jasné, kto je náš Otec a odkiaľ máme čerpať svetlo v čase, kedy sa nám zdá, že v nás zhasína…

 

OBRAD SVETLA VO VEĽKONOČNEJ VIGÍLII

Prví kresťania slávili Veľkonočnú vigíliu celonočným bdením, pričom sa modlili až do svitania a očakávali tak slávne Ježišovo zmŕtvychvstanie. Neskôr, v stredoveku, bolo zvykom nechať v domácnosti vyhasnúť všetok oheň. Po sobotňajších obradoch si ľudia doniesli do svojich príbytkov veľkonočné svetlo, aby tak aj vo svojich domovoch zažali nový život. Dnes slávime Veľkonočnú vigíliu ako veľmi bohatú a krásnu liturgiu, pozostávajúcu z niekoľkých častí.

Začína sa obradom svetla zvyčajne po zotmení, čím sa zdôrazňuje kontrast medzi svetlom a tmou. Požehnaný oheň, od ktorého sa zapaľuje paškál, symbolizuje Božie svetlo, ktoré je darom od Otca. Úlohou ohňa nie je iba prakticky priniesť svetlo, má byť najmä pripomienkou, že Kristus neumrel, ba naopak, žije novým, večným životom a svojím víťazstvom zažiaril pre celý svet a porazil tak každú tmu – hriech a smrť.

Obradom svetla si tiež pripomíname vyvedenie Izraelitov z Egypta, o čom čítame aj počas liturgie slova. Pán svoj ľud zázračne sprevádzal a viedol svojím ohnivým stĺpom. Oheň a svetlo nájdeme v Biblii vo viacerých súvislostiach, vždy ako symbol víťazstva, života či samotného Pána.

Keď kňaz zapaľuje od požehnaného ohňa paškál, hovorí slová: „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí.“ Následne vstupuje celá procesia do kostola, ktorý je zahalený do tmy. Svetlo veľkonočnej sviece vyniká hlasným zvolaním: „Kristus, svetlo sveta!“ (aspoň tak sme boli doteraz zvyknutí, tento rok však po prvý raz budeme namiesto týchto slov počuť slová „Svetlo Kristovo!“ podľa nového prekladu misála), na čo veriaci odpovedajú: „Bohu vďaka.“

 

 

PAŠKÁL

Viditeľným znamením veľkonočnej radosti je mohutná svieca – paškál (z latinského slova Paschalis, z gréckeho Pascha a z hebrejského Pesah, čo znamená prechod). Každý rok sa počas veľkonočnej vigílie požehnáva nová svieca, ktorá je následne umiestnená v kostole zvyčajne vedľa krstiteľnice alebo kazateľnice, miesta, odkiaľ sa ohlasuje Božie slovo.

Paškál predstavuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý vyvádza ľud z otroctva hriechu a vovádza ho do prisľúbeného večného života. Nesie sa na čele veľkonočného sprievodu a postupne si z neho odpaľujú svetlo všetci veriaci.

Paškál nie je obyčajnou sviecou, nesmie byť umelý, ale má to byť svieca veľkých rozmerov, hrubá a vysoká, podľa možnosti zo včelieho vosku a má svoje presné pravidlá zdobenia. Dominuje na nej kríž, pripomínajúci Ježišovu smrť, v niektorých prípadoch sviecu zdobí aj strom života alebo baranček. Na kríži je päť otvorov, do ktorých je vsadených päť hrudiek tymianu. Tie sú symbolom piatich Kristových rán. Pri obrade svetla ich kňaz vsádza do paškálu a hovorí pri tom slová: „Pre svoje sväté a oslávené rany nech nás ochraňuje a zachováva Kristus, náš Pán.“

Ďalej si môžeme všimnúť čísla letopočtu ako symbol toho, že Kristus vládne dejinám, a grécke písmená alfa a omega ako symbol toho, že Kristus je začiatok i koniec. Pri týchto symboloch v obrade svetla zaznieva z úst kňaza: „Kristus je ten istý včera i dnes. On je počiatok a koniec, Alfa i Omega, Pán času i večnosti. Jemu patrí sláva i moc po všetky veky vekov.“

 

VEĽKONOČNÝ CHVÁLOSPEV

Obrad svetla sa končí nádherným chválospevom zvaným Exsultet. Jeho dnešná podoba vznikla v 7. storočí ako prejav vďaky za dar spásy. Na svätej omši sa nám málokedy podarí zachytiť každé slovo danej liturgie. Preto som sa rozhodla vybrať aspoň niekoľko viet chválospevu, s odporúčaním vyhľadať si ho celý a pomaly prejsť slovo po slove. Jeho text určite stojí za pozornosť.

„Zaraduj sa, zem, zaplavená toľkým jasom,

lebo svetlo večného Kráľa vymanilo ťa z moci temnôt.

Raduj sa aj ty, Matka Cirkev, ozdobená žiarou Pánovej slávy…

Toto je noc, o ktorej Písmo hovorí: noc bude jasná ako deň, noc ma obklopí ako žiarivé svetlo.

Posvätné tajomstvo tejto noci premáha zlobu, zmýva viny, hriešnikom vracia nevinnosť a radosť zarmúteným: odvracia nenávisť, zjednocuje srdcia a pokoruje pýchu mocných.

Tento chrám nech zaznie spevom na oslavu víťazného Krista.

Veď už vieme, čo znamená táto svieca, ktorú sme na tvoju česť rozožali z plápolajúceho ohňa.

Hoci jej plameň rozožal sviece dookola, predsa neubudlo na jeho jase, lebo sa živí roztopeným voskom, ktorý na túto vzácnu sviecu pripravila usilovná včela.

Naozaj požehnaná noc, ktorá spája nebo so zemou a človeka s Bohom.“

 

Inšpirujúce knihy o Pôste a Veľkej noci nájdete aj na našom eshope: https://www.nakupujemplus.sk/post-a-velka-noc/

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2017

Vyštudovala sociálnu prácu a katolícku teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Obľubu v písaní našla cez denníčky, slohové práce a dlhoročné prispievanie do farského časopisu ŽiTo. Každú svoju doterajšiu prácu považuje za veľké požehnanie, či už to bola osobná asistencia chlapcovi pripútanému na vozík počas vysokej školy, práca lektorky v galérii a neskôr redaktorky Slovo+.

Jej srdce ožíva pri obdivovaní krásy, ktorú okrem umenia nachádza aj v nenápadných a všedných veciach či okolnostiach. Je manželkou a mamou troch dcér. Má rada mesto, v ktorom žije, bosé nohy a rozprávanie cez oči.