TOP

Krotitelia mýtov (3): Načo spoveď? Ja nemám hriech!

Takýto názor nie je ojedinelý, a to ani u ľudí, ktorí inak pravidelne šúchajú kostolné lavice. Ba nie je to záležitosť len mladých a ich nemiestnych prejavov na túto tému na diskusných fórach. Ak by si kňazi viedli štatistiku, koľkí z tých, čo sedia v nedeľu v kostole boli aj na spovedi, zrejme by to nebolo súhlasné číslo.

Prečo je to tak? Prečo v mnohých ľuďoch je zakorenená predstava, že spoveď nepotrebujú, lebo „nehrešia“?

 

Opakovanie základných pojmov

Zdá sa, že niektorí naši spolubratia bez ohľadu na vek majú značné medzery v základných pojmoch svojej viery a navyše, trošku (dosť) im prší do… dýchacieho ústroja.

Kedysi pred prvým svätým prijímaním sme sa všetci učili (no mnohí asi nedávali pozor), čo je to hriech. Hoci si pamätáme formulku, že hriech je slobodné a dobrovoľné prekročenie Božích zákonov vo vážnej veci, asi sme už dosť veľkí, aby sme sa pozreli na hriech bližšie a dôkladnejšie.

Ak veríme, že Boh nás stvoril z lásky a pre lásku, musíme uznať, že prvým povolaním a poslaním človeka je milovať – čo má byť odpoveďou na Božiu lásku, vďaka ktorej tu každý z nás je. Keďže milovať máme osobu konkrétne, máme k dispozícii Boha v jeho plnosti ako prvý a najdôležitejší objekt našej lásky, a tiež svojich blížnych všetkých rad-radom. Milovať Boha a blížneho ako seba samého je aj v Ježišových očiach podľa jeho slov v Písme prvým a najdôležitejším prikázaním – a budeme aj súdení z lásky, ktorú sme dali alebo nedali. Čo znamená milovať? Najkrajšou odpoveďou je asi výrok: Chcem, aby ti bolo pri mne dobre (aj za cenu, že mne až tak dobre nebude, že sa umenším, že sa niečoho zrieknem, obetujem sa). Milovať Boha znamená dávať mu to najlepšie, čo v sebe mám a ďakovať a chváliť ho.

Hriech je teda porušením príkazu a povolania k láske, zneužitím slobody proti plánu Boha, nedostatkom dôvery v jeho dobrotu a neposlušnosťou voči vedeniu Bohom (porovnaj KKC 386 – 398). Neverím, že Boh ma miluje, že mi chce dobre, a tak si urobím po svojom. Tento odpor sa neprejavuje potom len voči Bohu, ale aj voči tým, ktorých máme okolo seba, keďže nám Boh dal „pravidlá fungovania“, teda Desatoro – a tie sa týkajú tak jeho samého, ako aj ľudí okolo nás.

 

Hodina pravdy

Vtipov o spovedi je vagón, ale ten, čo nám tu sadne, je priam korunný: Príde babka do spovednice, kľakne si a začne: „Pán farár, ja nemám hriech!“ Pán farár sa začuduje a opýta sa: „Akože, nemáte hriech?“ „No nemám, pán farár, ja som bez hriechu. Ale tá moja suseda, to je teda pľuha, to vám poviem! Toľko zla na nej je! Jáj, keby ste vedeli, čo viem ja! Viete, čo ma stálo námahy, kriku a nadávok, kým som sa jej zbavila!?“

Povedať „nemám hriech“ je teda klamstvo, ktoré odmieta Lásku a lásku.

Je toto tvrdenie z nevedomosti alebo z pýchy a tvrdosti srdca, či kombináciou oboch? V mnohom je skôr za tým pýcha, pretože títo „pure“ a nevinní sa v zmysle toho vtipu o babke v spovednici neváhajú okamžite naviezť do toho, čo robia zle tí druhí – a hovoriť o tom všade a nahlas. Takže: rozlišovanie dobra a zla v sebe máme, hlas svedomia funguje. Len už každý z nás si musí položiť ruku na srdce, do akej miery v prvom rade pozerá na seba ako na objekt, ktorý chce Boh posvätiť, zmeniť, urobiť dokonalým a do akej miery si pripustí vinu, vyzná ju a oľutuje.

A pýtať sa denne, pri večernom spytovaní svedomia: bolo iným pri mne dobre? Dal som im pocítiť, ako ich miluje Boh cezo mňa? Cítili sa byť pri mne milovaní a povýšení nad obyčajnosť? Okúsili pri mne chuť neba bez môjho sebectva, vydierania, lenivosti, egoizmu, neochoty, odvrávania? Niekedy na to, aby sme tomu druhému ublížili a nemilovali ho, stačí aj nerobiť či nehovoriť nič – vtedy, keď to robiť máme.

Na dôkladné prezretie si svojho ja slúži dobré spovedné zrkadlo – a teraz, vo veku internetu, nájsť to pravé a presné nie je žiadny problém. Spovedné zrkadlo nám ako lakmusový papierik ukáže (pri úprimnosti a pravdivosti nás samých) presný stav našej duše, našej poslušnosti voči Bohu a jeho daru a povolaniu k láske.

 

 

Zamazané umyť

Keď je vonku blato či pľačkanica ako teraz, prísť domov dovnútra čistý je umenie. Niekedy stačí chvíľka nepozornosti a oblečenie či topánky potrebujú očistu. To isté platí aj o našej duši – aby bola funkčná, použiteľná a ďalej dobre (ba v prípade duše ešte lepšie) slúžila, potrebuje očistu. Očistiť môže len ten, kto má na to oprávnenie, „čistiaci prostriedok“ na vybielenie duše do pôvodného stavu – a tým je Boh prostredníctvom kňaza, ktorý je jeho zástupcom.

Špinavé topánky si málokto rešpektujúci poriadok vie a chce obuť na druhý deň do práce. Neumyť ich dlho znamená, že stratia nielen krásu, ale po čase aj vôňu, tvar a nakoniec aj funkčnosť. Znamená to dobrovoľne pre (ne)údržbu odsúdiť topánky na zánik. Je to s dušou inak? Ani nie. Chodiť so špinavou dušou znamená dovoliť, že o chvíľu bude na nej ďalší nános blata, cez ktorý bude ešte menej vidieť Boha, ešte menej ho rešpektovať, ešte menej milovať jeho aj ľudí. A hriech bude ťažiť, hoci sa spočiatku mnohým zdá, že život je takto jednoduchší.

Spoveď je teda v prenesenom význame dôležitým prostriedkom na údržbu duše, aby bola tým, čím od počiatku je. Kto ju teda nepotrebuje?

 

Ešte niekto bezhriešny?

Či chceme alebo nie, nesieme si daň dedičného hriechu. Nie nadarmo píše sv. Pavol Rimanom: „Veď všetci zhrešili.“ (Rim 3, 23) A práve preto prišiel Kristus, aby nás spasil, aby sme vyznali svoje hriechy a dostali odpustenie. Toto odpustenie nám veľkodušne ponúka sviatosť zmierenia – práve preto, aby sme mohli znovu a lepšie a vernejšie odpovedať na Božiu výzvu a povolanie k láske.



Komentáre