TOP

Krotitelia mýtov (6): Cirkev sa nemá miešať do politiky

Aby sme sa mohli vyjadriť k tomu, či sa Cirkev má, alebo nemá miešať do politiky, najprv si musíme objasniť, čo to politika vlastne je.

Politika (z gréckeho slova politiké – umenie správy štátu (z gréckeho pólis – mesto, občianstvo)) je proces a metóda záväzného rozhodovania určitej skupiny ľudí smerujúceho k dosiahnutiu určitého cieľa. V užšom zmysle slova sa pojem politika vzťahuje na kolektívne rozhodovanie zamerané na dosiahnutie alebo udržanie štátnej alebo obecnej moci.

Politiku možno charakterizovať aj ako umenie – umenie spravovať veci verejné, umenie riadiť štát, umenie vyjednávať medzi štátmi navzájom.

Z toho možno vyvodiť, že politik je svojím spôsobom umelec so zameraním na veci verejné. Z filozofie a estetiky sa dozvedáme, že umenie by sa malo zameriavať na šírenie dobra, pravdy a krásy (čo sú zároveň tri atribúty Boha), a logicky teda vyplýva, že aj politik – umelec by sa mal orientovať týmto smerom.

Otázka, či sa má Cirkev miešať do politiky, úzko súvisí s tým, či sa má sám kresťan ako člen Cirkvi miešať do politiky.

V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC) sa v paragrafe 2245 dočítame, že „Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom, je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby“. Cirkev „rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov“. Takže už tu niet pochýb, že Cirkev vyzýva k účasti na verejnom živote.

Podobné výzvy nájdeme napríklad aj v živote niektorých svätcov. Už don Bosco píše vo svojom preventívnom systéme o tom, že chce z chlapcov vychovať statočných občanov a dobrých kresťanov. Dôraz sa kladie teda práve na to, že na prvom mieste hovorí o statočnom občanovi – o človeku, ktorý si statočne plní svoje povinnosti voči štátu. Pri téme kresťan a politika sa často cituje aj Markovo evanjelium, kde Ježiš hovorí: „Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mk 12, 17). Sám Ježiš teda vyzýva kresťanov, aby im veci verejné neboli ľahostajné.

 

BOL JEŽIŠ POLITIK?

Pri evanjeliu ešte chvíľu ostaneme. Vo viacerých situáciách sledujeme Ježiša, keď vykonáva zázraky (t. j. venuje sa aj verejnému dobru), no žiada uzdravených, aby mlčali o tom, čo im urobil. Prezentuje sa v skrytosti, nechváli sa svojimi skutkami. Hoci by sa zdalo, že tu možno ťažko hľadať paralelu so súčasnými politikmi, nie je to tak. Ježiš si uvedomoval, že popularita, ktorú postupne naberal, by stúpla závratnou rýchlosťou, ak by mal ešte aj „dobré PR“, a ľudia by ho vyhľadávali zo zištných dôvodov – stal by sa senzáciou. Trendom medzi dnešnými politikmi je skôr prezentovať všetko dobré, čo za svoje pôsobenie vykonali, ako to skrývať – no mnoho z nich koná oveľa viac v skrytosti – práve preto, aby sa vyhli tomu, že ich budú ľudia voliť či vyhľadávať zo zištných dôvodov.

V Evanjeliu podľa Jána nachádzame v siedmej kapitole zaujímavú situáciu. Ježišovi bratia mu hovoria: „Odíď odtiaľto a choď do Judey, aby aj tvoji učeníci videli, aké skutky konáš! Veď nik nerobí nič v skrytosti, ak sa chce stať verejne známym. Keď robíš takéto veci, ukáž sa svetu!“ (Jn 7, 3-4).

Tí, ktorí chodia s Ježišom, vidia, ako koná veľké dobro, a chcú ho verejne prezentovať. Mnohí z dnešných politikov sa dostali do verejného priestoru práve takto – niekto ich povzbudil: Robíš dobre, choď do politiky! A majú pravdu – robiť verejne dobro nie je vôbec zlé.

Ježiš si však aj na toto vyberá správny čas, keď im v kontexte odpovedá: „Môj čas ešte nenadišiel, ale váš čas je stále tu. Vás nemôže svet nenávidieť, mňa však nenávidí, lebo ja o ňom svedčím, že jeho skutky sú zlé“ (Jn 7, 6-7).

Ak sa teda kresťan rozhodne vstúpiť do politiky, mal by si aj v tomto brať príklad z Ježiša – byť pripravený na väčšiu mieru kritiky, byť pripravený robiť dobro aj v skrytosti bez nároku na odmenu a verejnú oslavu a byť pripravený poukázať na zlo, ktoré sa deje okolo nás.

Ježiš bol diplomat. V mnohých situáciách dokázal dostať farizejov či predstavených židovského národa do úzkych. Dokonale poznal zákon – až do svojich tridsiatich rokov pracoval, študoval Tóru a Talmud ako všetci židovskí muži, zbieral skúsenosti, ktoré neskôr využil pri svojom verejnom pôsobení.

Politik by mal teda poznať zákon a ústavu svojej krajiny, nemal by sa nechať zaskočiť a mal by mať určité skúsenosti, z ktorých môže čerpať vo verejnej službe.

 

 

AKÝ POSTOJ MÁ VŠAK K POLITIKE CIRKEV AKO INŠTITÚCIA?

Počas Druhého vatikánskeho koncilu vznikol dokument Gaudium et Spes, ktorý sa k účasti Cirkvi na veciach verejných vyjadruje takto: „Nech (Cirkvi) je vždy a všade dovolené hlásať v naozajstnej slobode vieru, učiť svoju náuku o spoločnosti, nehatene plniť svoje poslanie medzi ľuďmi a vyniesť mravný úsudok aj o veciach týkajúcich sa politického poriadku, keď si to vyžadujú základné práva človeka alebo spása duší, používajúc všetky a výlučne tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a zodpovedajú dobru všetkých podľa rozličných časových okolností a pomerov“ (pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 76).

Cirkev sa nemá vyhýbať politike. Venuje sa pastorácii ľudí, ktorí sú riadnymi občanmi štátu, a preto má právo a zároveň povinnosť vyjadrovať sa napríklad k zákonom, ktoré zasahujú do ľudských práv, slobôd či idú proti morálnemu zákonu.

Už dávno sme prešli z dôb, keď kňazi vyzývajú z kazateľníc voliť konkrétneho človeka či konkrétnu stranu. Nachádzame sa v dobe sociálnych sietí a médií, v ktorých nachádzame na každom kroku (či na každej stránke) pluralitu názorov a široké spektrum politikov, ktorí nás presviedčajú o tom, že práve oni sú tí praví zástupcovia nás – ľudu.

Stále sa vedú diskusie o tom, či kňazi (a Cirkev) majú, alebo nemajú verejne vyjadriť podporu konkrétnej strane alebo politikovi. Povedzme si rovno – Cirkev tvoria ľudia, ktorí majú rovnaké slobody, práva i povinnosti ako ich neveriaci spoluobčania. Čo je teda zlé na tom, ak verejne vyjadria svoj názor? Tu však treba rozlišovať, či kňazi vyjadrujú svoj osobný – občiansky – názor, alebo prezentujú názory Cirkvi.

Myslím, že názory slovenskej Cirkvi na dnešnú politiku výborne zhrnula Konferencia biskupov Slovenska, keď predstavila parlamentu i širokej verejnosti Desatoro pre lepšie Slovensko. Ukázala, že Cirkev sa nebojí vyjadrovať k verejným veciam. Hlasom z ľudu bolo aj vyjadrenie otca Milana Lacha k slovenskému zdravotníctvu či homília otca biskupa Cyrila Vasiľa na národnej púti v Šaštíne.

Odpoveď na otázku, či sa má Cirkev miešať do politiky, je teda jasná. Kým sa Cirkev bude zaujímať o dobro ľudí, je priam jej povinnosťou vyjadrovať sa k veciam, ktoré to dobro priamo či nepriamo ovplyvňujú. A politika do tejto oblasti určite patrí.



Komentáre