TOP

Krotitelia mýtov (5): Nekrstite ho, nech sa rozhodne sám, až bude veľký!

Prvý raz som tento argument počula od rovnako mladého kolegu, nepraktizujúceho katolíka, ktorý si vzal ešte väčšmi nepraktizujúcu katolíčku a do rozhodnutia pokrstiť dieťa ich tlačila babka. Vzpierali sa a toto bol dôvod.

Odvtedy sa cez všetky spôsoby komunikácie s týmto dôvodom stretávam často a určite aj mnohí iní. Chúďa dieťa! Ešte ani nevie, či by s tým súhlasilo a už ho kdesi omočia a označia a urobia z neho príslušníka nejakej tej cirkvi!

Čo ak by si ono prialo byť nie katolík, ale kalvín? Alebo ešte lepšie nejaký ten baháj? (Síce, tam asi krst nehrozí, hm…) Prečo teda rodičia nepočkajú, kým dieťa dorastie a nedajú mu možnosť vybrať si, čo sa mu bude páčiť?

Na jednej strane príde mnohým takáto argumentácia správna a spravodlivá pre obe strany; v čase liberálneho pohľadu a prílišného zdôrazňovania osobnej slobody (bez zodpovednosti), to znie veľmi „ľúbivo“. Poďme však ale do dôsledkov, ani nie tak nábožensky, ale prakticky.

Dieťa sa narodí, rodič mu chce dať ozaj to najlepšie, čo pozná a čomu dôveruje, na čom stavia život od fyziognómie až po spôsob výchovy a formácie. Ale, veď ono to z tohto liberálneho pohľadu nie je fajn.

Ste za dojčenie a ponúkate dieťaťu mlieko z prsníka. Ale pýtali ste sa ho, či by radšej nechcelo umelé mlieko, aj to ešte či úplne umelé alebo sušené kozie?

Alebo inak: učíte ho rozprávať, však? Od prvých sloviek, ťuťu-muťu, cez mama, tata a dada, papááá! To je sláva! Mno, veď hej, ale – vy ho to učíte tu na Slovensku po slovensky. Ale čo ak vaše dieťa chce byť rozhľadené a túži sa učiť svahilčinu ako prvý jazyk a vy mu to nedoprajete? Pýtali ste sa ho?

 

 

Možno sa chce odievať do banánových listov a nie do pampersiek a bodyniek. Možno chce byť čistý vegán a nemá chuť na dedovu slaninu. O čom všetkom rozhodujú rodičia pre svoje dieťa skôr, než sa samo môže k tomu vyjadriť a než je schopné rozlíšiť a poznať, čo sa mu páči a po čom túži?

Robia rodičia zle, že mu z poznania toho, čo vnímajú ako dobré, ako najlepšie, aj bez poznania jeho „priorít“, dávajú práve toto od stravy, oblečenia, až po výchovu?

Nie. Robia to tak dobre (aspoň väčšina rodičov). Tak to dostali, tak to patrí k pozícii a úlohe rodičov. Dieťa na rozdiel od rodičov nemá dar rozumu a rozlišovania v takej miere, aby mohlo plnohodnotne do tohto procesu od narodenia vstupovať – a práve preto má rodičov, ktorí sa o neho starajú a vedú ho, vychovávajú tak, ako najlepšie vedia.

Čakať s rozprávaním, obliekaním, jedením do času, až potomok dospeje a rozhodne sa sám na základe poznania, by bola hlúposť – dieťa by takto umrelo.

Takisto ako potravu pre telo mu rodičia dodávajú aj potravu pre ducha – a to tým, že ho učia, vzdelávajú, vysvetľujú, vnímajú jeho osobitné dary a majú povinnosť (aj bez toho, aby celkom poznali a čakali na rozhodnutie dieťaťa) ho sprevádzať i v tomto smere.

Pre tých, ktorí uverili Bohu naplno a poznajú, aké dobro to prináša pre ich život, je samozrejmosťou, že dieťaťu dávajú to najlepšie nielen v strave a výchove, ale aj v tom, že mu ponúknu účasť v najlukratívnejšom klube sveta či vesmíru – a to v Božom kráľovstve. Stane sa to tým, že dieťa prijme sviatosť krstu a stáva sa tak právoplatne členom Božieho ľudu, Božím synom či dcérou. V tomto poznávaní ho rodičia majú viesť a vysvetľovať mu (takisto ako ho učia správne povedať slovo bicykel alebo vysvetlia, prečo je paprika zelená a paradajka červená), čo pre neho znamená život s Bohom a jeho prijatie krstu. O koľko dobra by dieťa prišlo, ak by sme ho nechali „ležať len tak“ a čakali, že sa z ničoho nič rozhodne niekedy v sedemnástich?

 

 

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o krste malých detí, pričom zdôrazňuje tradíciu tohto kroku od počiatku kresťanstva: „1250 Keďže sa deti rodia s padlou a dedičným hriechom poškvrnenou ľudskou prirodzenosťou, aj ony potrebujú znovuzrodenie v krste, aby boli vyslobodené z moci tmy a prenesené do kráľovstva slobody Božích detí, ku ktorej sú povolaní všetci ľudia.Krst detí zvlášť ukazuje, že milosť spásy je úplne nezaslúžený dar. Cirkev a rodičia by teda pripravili dieťa o neoceniteľnú milosť stať sa Božím dieťaťom, keby mu krátko po narodení neudelili krst.

Majú rodičia, ktorí úprimne žijú vieru a chcú dieťaťu to najlepšie, právo odmietnuť mu takýto výnimočný dar, z ktorého môže dieťa len čerpať dobro?

Navyše: krst ako taký ešte nikomu neublížil a nepoškodil ho ani na osobnej integrite, ani na ľudskej dôstojnosti, ani na slobode. Nie je však problém stretnúť rodičov, ktorí tak neurobili a časom to veľmi ľutovali – pretože už bolo neskoro presvedčiť dieťa, že to je dar, o ktorý by malo stáť. (Aj keď tu vyznieva otázka, ako rodičia žili vieru a ako o nej svedčili doma…)

Dieťa krstom získa oveľa viac darov, ako dostane od širokého príbuzenstva pri narodení: krst mu dáva nezrušiteľný „pas“ či „občianku“ Božieho dieťaťa, dostáva milosti na pomoc do života, čo nie je malá a zanedbateľná výbava, a zmýva sa mu tiež dedičný hriech – teda štartovaciu čiaru na cestu životom s Bohom má čistú.

Je to málo?

Ak teda niekto používa čarovnú formulku „nekrstite, nech sa rozhodne“, treba sa ho opýtať, či rozumie daru krstu a či sám svoju vieru, danú krstom, žije naplno.



Komentáre