Kto má prednosť?

Kto má prednosť?
Žiť v manželstve síce znamená vybrať si jednu osobu na prednostnú lásku, ale zároveň nestratiť vzťahy s ostatnými okolo seba a rozdávať to, čo dostávam vo svojom vzťahu, ďalej. Vieme však presne, ako správne servírovať prejavy lásky voči iným, s ktorými prichádzame do styku?
Číslo jeden ostáva

Hoci Boh je vždy na prvom mieste a má ním stále ostať počas trvania nášho manželstva, v rovine ľudských vzťahov je potrebné mať jasno, koľko času a energie komu a kde vkladať. Pred Bohom som sľúbil vernosť, lásku a úctu svojmu manželovi či manželke. Takýto špecifický sľub, ktorý má svoju silu a vážnosť v kruhu Cirkvi (a v obdobnej miere aj v spoločnosti), nedávame už nikomu inému z ľudí. Znamená to, že môj manželský partner sa takto stáva top objektom mojej pozornosti, obetavosti, komunikácie, modlitby aj odpúšťania.  A nemôže existovať nik iný spomedzi ľudí, komu by patrilo viac miesta v mojom srdci.

Ako to má v praxi vyzerať? Napríklad tak, že nebude moja mama či otec, hoci mám s nimi pekný vzťah, vedieť o všetkom, čo prežívam, skôr a viac ako moja manželka. Naše deti, hoci si v čase, keď sú ešte batoľatá, vyžadujú veľa pozornosti a obetavosti, nemôžu prekročiť hranicu priestoru, ktorý má patriť môjmu drahému: ale má byť výzvou, aby sme sa podieľali na starostlivosti o nich spoločne. Môj manžel má byť tým, s kým najradšej a najčastejšie trávim voľný čas, preberám s ním všetko od zapadnutého auta v snehu cez pocity z rannej trenice doma až po vážne otázky financií či výchovy. Môj manžel je tým, s kým budujem intimitu svojho srdca a jednotu – a nemôže ho preskočiť ani môj milovaný futbal na obrazovke či v klube veteránov, ba ani moje ryby a udica. Ak má byť môj manžel podľa sľubu, ktorý som dala, prvý, patrí mu najväčší podiel zo všetkého, čo robím, hovorím a prežívam. Je to tak?

 

Kto má prednosť?

 

Deti

Hoci sú darom a túžime po nich, ako manželia nesmieme zabúdať na základnú vec: ony nie sú prioritou a cieľom nášho manželstva! Sú dobrom a požehnaním, ale stále platí, že ich dostávame len do času. Našom úlohou je ich prijať, vychovať a voviesť do zrelosti voči Bohu a ľuďom v láske – aby boli pripravení žiť vo svete. Nikdy nebudeme môcť byť s nimi všade a stále: a dospievaním budeme musieť prijať ako prirodzené, že ich čas s nami sa bude zmenšovať. Najväčší dar, aký však môžeme svojim deťom do života dať, je dar našej manželskej lásky a jednoty, súdržnosti a obrazu priority milovaného človeka. A to platí aj vtedy, ak môj manžel či manželka nie sú práve so mnou na jednej vlne a vzťah je ťažký: aj tak môžeme tú lásku, jedinečnosť, starostlivosť, odpustenie, milosrdný postoj a modlitbu dávať deťom najavo tak, aby v nich ostal obraz manželstva nepokrivený. Hovoriť o svojom manželovi jemne a s porozumením, bez obviňovania a zraňujúcich či až preklínajúcich slov aj vtedy, ak nám to neklape, je investíciou do budúcnosti našich detí. Jednoducho a dobre: čas darovaný deťom nemôže zabiť čas pre nás dvoch!

 

Naši blížni

Žijeme aj s rodinami, z ktorých sme vyšli: s našimi rodičmi, súrodencami, ich rodinami, bratrancami, krstnými rodičmi. Manželstvom sa naše vzťahy nemajú prestrihnúť, ale dostávajú sa do pozície až za manžela a deti: podľa toho má vyzerať priestor, ktorý im môžeme v pravde poskytnúť v zodpovednosti lásky. Na začiatku manželstva to môže byť náročné: pretože nie vždy sa darí tak mladomanželom, ako aj „opusteným“ rodičom a rodine upraviť svoj rebríček lásky a prijať zmenu. Treba si však uvedomiť, že rodičia už nie sú na prvom mieste a príchodom detí už ani na druhom, čo je prirodzené. A platí to aj opačne: úlohou rodičov je v prvom rade vychovať z detí budúcich ženíchov a nevesty – teda pripraviť ich na život v rodine. (A to buď v tej ľudskej, alebo Božej.) Napriek tomu to nemusí a nemá znamenať menej lásky, vrúcnosti, úcty a pozornosti – iba pravdivé usporiadanie času a možností voči nim. Nie je dobré ani správne úplne odstrihnúť tieto vzťahy: hoci niekedy sú ťažké. Minimum je neustála modlitba a žehnanie, láskavý pohľad na nich a viera, že aj tieto vzťahy sa môžu uzdraviť.

 

Kto má prednosť?

 

Cirkev

Naše manželstvo v nej začalo a je prirodzené, že v nej sa má aj hýbať. Potrebujeme dostávať silu a požehnanie zo sviatostí, predovšetkým z Eucharistie. Svoju silu a dôležitosť má aj spoločenstvo vo farnosti či v duchovnej rodine. Napriek tomu: žiadna služba vo farnosti nemôže byť prednejšia ako moje miesto, môj čas a moja prítomnosť pri mojom manželovi. Nehovoriac o tom, že každá takáto služba alebo prítomnosť v spoločenstve, ak ide o špecificky delené diela (napr. modlitby matiek alebo otcov) nemôže byť pravdivá a požehnaná bez požehnania a súhlasu môjho manžela či manželky. Hoci z tohto spoločenstva čerpáme a vraciame sa tam, stále tou prioritnou, základnou bunkou Cirkvi ostáva naše manželstvo a rodina.

Teda ešte raz:  Boh… môj manžel/manželka… deti… rodina… spoločenstvo… a kdesi na konci za týmto ešte, ak zostane čas, moja komunita z môjho koníčka.

Je to u nás tak?

Vzťahy+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00