TOP

Láska prevychovaná láskou

Stretávali sa každé ráno. On sprevádzajúc psa na prechádzke a ona šla do kostola. Volal ju „bláznivá“. Bývala v kláštore. Nosila habit a hneď na prvý pohľad bolo jasné, že je to mníška.

Dávid nechápal, ako mohla takto naletieť. Bol presvedčený, že Boh je len rozprávková bytosť. Tak načo mu venovať nejaký čas? Okrem toho, on ako ateista mal všetko. Bohatých rodičov, protekciu v škole, kamarátov, ktorí sa priživovali na jeho hrách. A na výšku sa tiež dostal len tak. Stačilo doručiť niekoľko obálok na správne miesta.

Hoci bol navonok šťastný, bolo tu aj niečo, čo ho zvnútra ničilo. Bol to ich dom. Vlastne vila, ktorá stála hneď vedľa kláštora.

„Buď rád, že sa môžeš pochváliť tým, že vidíš každý deň mníšky,“ smial sa otec. „Sú síce blbé, lebo veria v Boha, ale inak neškodné.“

„Ale prečo ony veria a my nie?“ Pri tejto diskusii otec znervóznel. „Nie každý dostal toľko rozumu, koľko ty. Sme bohatí a nepotrebujeme barličku menom Boh.“

 

 

Čas plynul. Dávid dospieval a na obyvateľky kláštora sa pozeral s čoraz väčším odporom. Keby mohol, vysťahoval by ich na severný pól.

Najhoršie na tom bolo, že na to jeho kompetencie nestačili a príležitostným stretnutiam sa nevyhol.

„Dobré ráno, sused. Poslúcha ten váš pes?“ cerila naňho zuby mníška.

„Jasné, prečo by nemal? Je to múdrejšie zviera, ako niektorí ľudia,“ odvrkol.

Čím viac ich stretal, tým sa v ňom prehlboval pocit pohŕdania.

Najväčšmi ho rozčuľovalo, ak do kláštora prišli dievčatá a prejavili záujem stať sa mníškami. Rozhodol sa, že jednu z nich privedie k rozumu. Využil každú možnosť. Mával jej z balkóna. So psom sa prechádzal popri kostole. Prejavil o ňu záujem. A keď bola príležitosť, pridal aj vyzývavý pohľad. No odpoveď bola stále tá istá. Sklopila oči a odišla…

Niekoľkokrát sa pokúsil o rozhovor. Tváril sa, že chce byť „poučený o nezmyselnom Bohu“, ktorý jej dáva zmysel života. No záver bol vždy rovnaký. „Čudujem sa ti. Si mladá, krásna, múdra. Tak prečo si chceš zbabrať život?“

Nepomohol ani jeho šarm, ani doťahovanie. Po roku to vzdal.

 

 

Musel sa ženiť. S Máriou, ktorú poznal tri mesiace, čakal dieťa. Nebral to tragicky, veď rozvod je vždy poruke. Kompromisy musel urobiť so svokrovcami. Boli totiž oveľa zbožnejší ako ich dcéra.

Svadba musela byť v kostole. Veď prečo nie? Je to tam pekné a dôstojné. Našťastie sa to dalo, aj keď nie je pokrstený. Teraz musí byť trpezlivý. Príde čas, keď svoju manželku prevychová a ukáže jej pravdu o živote.

 

Prešli štyri mesiace a Dávid držal v náručí svojho prvorodeného. Bol to preňho neopísateľný pocit. Od prvej chvíle sa doňho zamiloval. Chcel mu dať všetko na svete. Bol by mu zniesol modré z neba. Pre pokoj v dome súhlasil aj s jeho krstom. Počká ešte niekoľko mesiacov a potom zavedie nové pravidlá. Je predsa hlava rodiny. O tom nebolo pochýb. Ani si nevšimol, že sa teší na nedeľu. Kým jeho manželka bola v kostole, on sa naplno venoval synovi. Vozil ho v kočíku a nežne sa mu prihováral. Nevšímal si ľudí okolo, až do chvíle… kým sa mu neprihovorila akási mníška.

„Tak ako, už ste našli Boha?“ zahľadela sa mu do tváre. Opätoval jej pohľad. Bol si istý, že ju niekde videl. Je to tá mladá „pipka“ – jedna z tých dvoch, ktoré mal v pláne priviesť k rozumu.

„Nie. Stačí, že ho hľadá moja manželka. Sme spolu krátko, ešte som jej nestihol vysvetliť, že ho nepotrebujem.“

„Ale ona ho má zrejme rada,“ nedala sa.

„Ani ona ho nepotrebuje, len o tom ešte nevie.“ Jeho hlas znel tvrdo až despoticky. Sám sebe sa čudoval, kde sa to v ňom berie.

„Nebojte sa. Mám dosť času, aby som ju prevychoval.“

 

 

Ďalšie zvláštne slovo. Prevychováva sa v nápravno-výchovných zariadeniach, nie v rodine. Tentoraz mu neuhla pohľadom. Ba práve naopak, pozerala sa mu do očí:

„Dám vám jednu radu: Láska sa dá prevychovať len väčšou a väčšou láskou.“

V duchu zanadával. Čo sa má taká, ako ona doňho starať.

„Mám dosť rozumu aj bez vás,“ odvrkol a posunul kočík ďalej. Neprotestovala. Popriala mu pekný deň a zmizla.

Cítil sa zvláštne. Nejaká mníška ho predsa nemôže rozhádzať. On je hlavou rodiny a tak ho musia doma rešpektovať. Hneď večer začne s „prevýchovou“.

Odvtedy prešlo tridsať rokov.

Nezačal. Dnes mu po dome behajú vnúčatá. Spolu s Máriou vychoval päť detí.

A Boh? Čím viac sa ho pokúšal zbaviť, tým viac ho manželka presviedčala o láske. Vo chvíli, keď bojoval o svoj život so zákernou chorobou, prišiel za ním kňaz. Chcel mu vynadať. Povedať, čo si myslí o Bohu, o cirkvi  a farároch. A on? Prisadol si k jeho lôžku a načúval. Najskôr nadávky, potom výkriky zúfalstva a potom prišli slzy. Kňaz mlčal. A on nakoniec začul slová o tom, že je rád, že sa stretli. Boh naňho čakal a prichádza, aby mu otvoril nebo. Záleží len na ňom, či chce…

 

Nuž ono je to tak, ak je láska naplnená pravdou a milosrdenstvom, prevychová i to najmúdrejšie srdce tohto sveta. Nelámme nad „nevercami“ palice, Boh má pre nich vždy pripravenú nádej.



Komentáre