Liečiť zlo láskou
Simona Magušinová patrí na Slovensku k veľmi obľúbeným speváčkam. Nedávno sa však stala terčom útokov dvoch novinárov, ktorí odsúdili jej tvorbu a urážali ju kvôli jej vierovyznaniu. Verejne ju vysmiali, no ona im aj napriek tomu tento bolestivý úder nevrátila späť. Konala veľmi múdro a všetkým nám dala krásny príklad toho, že na zlo okolo nás je potrebné reagovať jedine úprimnou láskou, tak ako nás to učí sám Kristus vo Svätom písme…
Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci. (Matúš 22, 39 – 40)
Ježiš na otázku učiteľa Zákona o tom, ktoré prikázanie v Zákone je to najväčšie, odpovedá citovaním dvoch zásadných starozákonných prikázaní o láske k Bohu (Dt 6, 4 – 5) a k blížnym (Lv 19, 18b). To neznamená, že ostatné prikázania sa týmto spôsobom rušia. Naopak, ide o hľadisko, z ktorého možno všetky prikázania pochopiť a praktizovať. Preto človek, ktorý miluje, hľadá spôsoby, ako realizovať svoju lásku v službe. Milovať Boha bez blížneho nie je možné! Tak sa vyjadruje aj Písmo, keď hovorí, že ako môžem milovať Boha, ktorého nevidím, keď nemilujem blížneho, ktorého vidím? (1 Jn 4, 20). Jednoducho, láska k Bohu sa vždy realizuje cez lásku k blížnemu.
Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás. (Matúš 7, 1 – 12)
Pri týchto Ježišových slovách je veľmi dôležité pamätať na to, že my nie sme tí, ktorí majú právo vyrieknuť nad inými súd, keď vidíme, že konajú nesprávne. Takéto právo prislúcha jedine Bohu. Spomeňme si tu napríklad na Ježišovo stretnutie s hriešnicou Máriou Magdalénou. Ako jediný ju vtedy neodsúdil, a to napriek tomu, že nesúhlasil s tým, čo urobila. Prijal ju takú, aká bola. Jeho láska ju premenila a neskôr spôsobila to, že sama zatúžila po zmene. Zo ženy, ktorú chceli ukameňovať, sa stala žena, od ktorej sa môžeme veľa naučiť. Preto pamätajme na to, že jedine náš nebeský Otec nás bude súdiť spravodlivo, no plný lásky a milosrdenstva. On túži, aby každý z nás bol spasený a bol s ním v nebi naveky. Záleží len na nás, ako sa rozhodneme.
Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. (Rimanom 12, 17 – 21)
Otázka správneho spôsobu života nie je až taká ťažká. Je v ňom potrebná dávka tolerancie. Každodenne sa stretávame s tým, že musíme tolerovať veľa vecí. Pandemické obmedzenia, šéfa a kolegov v práci, či oblečenie ľudí, ktorí majú odvahu dať si na seba niečo odvážne. Tolerujeme ľudí, ktorí majú iný spôsob života ako my. Tolerujeme slovné vyjadrenia tých, ktorí používajú hrubé slová.
Žijeme uprostred demokracie a je nám dovolené takmer všetko. Keďže žijeme uprostred sveta, kde je veľmi veľa ukážok ako žiť, je dôležité si správne vybrať. Je veľa smerov rozličného charakteru, kresťanských, nekresťanských, je veľa svetonázorov, náboženských i nenáboženských. Uprostred tejto pestrej ponuky rozličných spôsobov stojí človek, vaša najbližšia rodina, či moja najbližšia rodina, vaši priatelia, či moji priatelia a rozhodujeme sa. V tomto labyrinte ponúk je ťažké sa orientovať. Vtedy by sme sa mali usilovať poznať čím viac myšlienkové bohatstvo svojej vlastnej Cirkvi a svoju vlastnú identitu. To je veľká výzva pre každého z nás. Program lásky, pokoja, služby a neustáleho rastu má byť aj naším programom.
Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať na zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. (Matúš 5, 44)
Učenie evanjelia je jasné, musíme sa modliť vždy, aj keď sa všetko javí márne, keď sa zdá, že je Boh nemý a hluchý na naše prosby. Nikdy totiž nevieme, kedy nakoniec prelomí ten čas a zasiahne. Modliť sa za svojich nepriateľov, za tých, ktorí nám ublížili, je veľmi dôležitým krokom k zmiereniu, aj keď je to neraz také ťažké. Celkom určite tento tichý skutok milosrdenstva postupne uzdravuje nielen našu bolesť v srdci, ale aj osobu, ktorá nám túto bolesť spôsobila. „Lebo láska sa začína tam, kde pôsobí bolesť. Svojím utrpením nás Ježiš naučil, ako máme z lásky odpúšťať a v pokore zabúdať.“ (sv. Matka Tereza z Kalkaty) A preto vytrvajme!
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne. (Prvý list Korinťanom 13, 4 – 7)
„Hymnus na lásku“ je taká známa a veľmi obľúbená časť Svätého písma. Apoštol Pavol však týmito slovami neriešil ani tak tematiku lásky, ale skôr vtedajšie vzťahy kresťanov v Korinte. Celé to začalo, keď sa mu dostalo do uší, že kresťania v zbore, ktorý založil, majú medzi sebou spory a hádky. Pavol pri písaní týchto slov chcel jednoducho upriamiť pozornosť na to, že každý jeden dar, každá služba konaná bez lásky k človeku, neprinesie nikdy úžitok. Aj keby ste rozdali všetok svoj majetok, vedeli prorokovať, či rozprávať najkrajším anjelským jazykom, ale keď nemáte v srdci úprimnú lásku k Bohu a k ľuďom, nič z toho nemá zmysel a nič vám to nepomôže. Je teda dôležité pamätať na slová sv. Jána z Kríža: „Na súmraku života budeme súdení jedine z lásky.“ Nie z pocitu lásky, ale zo skutkov lásky. Lebo ako hovorí sám Ježiš: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Matúš 25, 40)