TOP

Ľubica Noščáková z Vianočnej pošty : Našli sme babičku, po ktorej sa roky pátralo

Ľubica Noščáková je učiteľka, blogerka a matka. Spolu so svojou dcérou Hankou začali pred piatimi rokmi s Vianočnou poštou pre seniorov, ktorou tešia mnohých starkých. V rozhovore sa dozviete, ako so svojím nápadom nadchli ďalších napísať neznámym do zariadení pre seniorov.

Predstavte tým, ktorí Vianočnú poštu nepoznajú: o čo ide a ako táto iniciatíva vznikla?

Vianočná pošta je aktivita, v ktorej tisícky dobrovoľníkov píšu a poštou odosielajú vianočné pozdravy ľuďom do domovov dôchodcov, či iných zariadení pre seniorov. Vznikla, keď sa dcéra Hana po jednej z našich aktivít spýtala, prečo vždy tvoríme niečo, čo „my chceme“ pre seniorov a prečo neurobíme niečo, čo chcú oni. Rozprávala o tom, ako starkí už nemôžu veľmi chodiť von a teda nemajú ako zažiť atmosféru prichádzajúcich Vianoc. A vtedy povedala aj vetu, ktorá bola spúšťačom Vianočnej pošty: „Vieš, mami, oni vraveli, že Vianoce ku nim prichádzali pomaly, spolu s vianočnými pohľadnicami. Vykladali si ich „do kredenca“ či na poličku, na stolček, a vedeli, že niekde je niekto, kto na nich myslí. Mnohí si ich dávali aj pod vianočný stromček, lebo ich brali ako najkrajší dar. A teraz im už nikto nepíše. Všetci posielajú sms-ky, ale tie si na stolček ku posteli dať nemôžu…“

 

Ako ste uskutočnili dcérinu prosbu?

Hanka podotkla, že som čítaná a sledovaná blogerka, tak nech napíšem výzvu, či sa niekto ku nám pridá. Tak vznikol príspevok, do ktorého spolu s vysvetlením a výzvou manžel pridal „dotazník“, kde ľudia vyplnili mail, kam im pošleme adresu, na ktorú treba napísať. Ozvalo sa niekoľko tisíc ľudí, ktorí chceli písať. A mali sme 123 starkých. Tak sme volali do zariadení pre seniorov a pýtali sa, či by aj ich klientov potešili pozdravy. Najskôr neverili, že by niekto len tak, z dobrej vôle, bez očakávania niečoho nazad, urobil „niečo také“ pre seniorov. Mnohí predsa len prekonali obavy, pretože vedeli, že by to bol pre ich starkých neskutočný dar. A nám ostávalo už len vymyslieť, ako párovať tých, ktorí chcú písať, s tými, ktorým by bol pozdrav darom. Našli sa dobrovoľníci, ktorí nám s tým pomohli a vyriešili to pomocou IT zručností.

Každý, kto sa chce zapojiť a napísať, klikne na stránku vianočnej pošty, zadá svoj mail a počet pozdravov, ktoré chce poslať. Čaká a tvorí pozdravy. A potom, obvykle okolo 6.12., dostane na svoj mail adresu/adresy, na ktoré vytvorené pozdravy odošle. Investuje do toho svoj čas, tvorivosť, nadšenie, kus srdca aj peniaze na odoslanie. Len tak – z dobrej vôle. A to je v dnešnej dobe vzácny prejav ľudskosti a spolupatričnosti, ukážka toho, že myslí na niekoho, kto to potrebuje, spôsobom, ktorý je blízky tomu človeku. Veľká vďaka za to.

 

 

VEĽKÝ DOSAH DROBNÉHO ČINU

Koľko pozdravov poštou dostali seniori minulý rok?

Bolo to takmer 29 000 pozdravov.

 

Kto sú to tí všetci, ktorí za Vianočnou poštou stoja a ako to zvládate, časovo a finančne?

Všetci zapojení sú vlastne dobrovoľníci. Za administratívou, prípravou, organizáciou a zabezpečením sa skrývajú naozaj stovky hodín „neviditeľnej roboty“. Pre nás doma je to práca „na ďalší úväzok“ zhruba od konca septembra až do polovičky januára. Môj manžel často do jednej hodiny v noci odpovedá na otázky, ktoré dostávame, loví „digiškriatkov“ v systéme a odstraňuje, čo napáchajú (úsmev). Ja sa snažím komunikovať so školami, organizáciami, ale aj jednotlivcami. Navštevujem domovy dôchodcov, aby som mohla ľuďom ukazovať priamo z nich, ako sa seniori tešia a aby mohli vidieť, aký má ich jednoduchý drobný čin láskavosti veľký dosah. Pre nás je obrovskou pomocou, keď ľudia pri prihlasovaní pošlú dobrovoľný príspevok. Ten slúži aj ako podpora aktivít so seniormi, ktoré robíme.

 

Aký je váš najpamätnejší zážitok spojený s Vianočnou poštou?

Je ich veľa. Jedna z píšucich dobrovoľníčok dostala adresu svojej vlastnej babičky, po ktorej roky pátrala. V jej rodine došlo k dramatickým udalostiam ešte keď bola dieťa a babička bola tabu celý jej život. A zrazu písala niekomu, kto by mohol byť jej babičkou. Alebo príbeh pána, ktorému zomrel otecko a dostal adresu starkého, ktorý bol jeho menovcom, dokonca z toho istého zariadenia, kde bol v starostlivosti jeho rodič. Tiež sa našli a boli vďační jeden za druhého. Pre mňa bol veľmi silný aj príbeh manželského páru, ktorý bol v domove dôchodcov spolu. Keď manželka zomrela, jej muž nás poprosil, aby sme jej meno z pošty nevyškrtli, že on jej pozdravy zanesie. Potreboval cítiť, že aj na jeho manželku ešte vždy niekto myslí, že on nie je jediný, v koho živote, pamäti, srdci ešte žije.

 

VĎAKA POŠTE SA PRESTALI HÁDAŤ

Ako seniori reagujú na pozdravy od pisateľov?

Pritisnú si pozdrav k srdcu či perám, urobia nad ním malý krížik, aby požehnali pisateľovi. Majú ho na stolíku vystavený ešte aj v lete. Jedna pani nám rozprávala, ako sa vďaka pozdravom mení atmosféra medzi nimi – ako si ich navzájom čítali, delili sa o radosť. Tie, ktoré vidia, to čítali tým, ktoré nie. A tak prekročili hádky, ktoré medzi sebou mali, aby sa mohli deliť o radosť.

 

Prečo ste už od malička túžili byť práve učiteľkou?

Moja mama vraví, že odkedy som vedela rozprávať, vravela som, že budem učiteľka. Ja som to vlastne mala jednoduché – proste som vedela, kým chcem byť. Tým, kto sa s ostatnými učí, objavuje svet. Moja mama bola učiteľka v škôlke. Ocko výskumný technik. U nás doma sa odmalička tvorili nápady a pomôcky pre deti, aby sa niečo učili hravejšie, jasnejšie, tvorivejšie. Mama vymyslela, ocko technicky vylepšil a zrealizoval. Neskutočne nás to všetkých doma bavilo. Učiteľ je pre mňa niekto, kto sa učí spolu s deťmi, kto spolu s nimi objavuje svet – ako excelentný sprievodca na výprave, ktorá je pre každého žiaka „tou jeho jedinečnou“ a sprievodca mu v nej pomáha „byť úspešný“.

 

 

Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy Tajomné svety s vašimi žiakmi?

Nie čo, ale kto (úsmev). Boli to žiaci. Jednou z najčastejších otázok v škole je: Na čo mi toto bude? Na čo to potrebujem? A ako to viem využiť/použiť v živote? To sú všetko skvelé otázky, aj keď sa na ne neodpovedá zrovna ľahko. Našťastie majú aj veľa iných, skvelých bádateľských otázok a nápadov, ktoré sú podnetmi pre mnoho zaujímavých vecí, ktoré potom robíme. Jedným z nich bola aj výzva štvrtákov: „Ľubka, my by sme chceli napísať knihu. Takú, ktorú aj vydáme a bude sa dať kúpiť.“ Zamyslela som sa. Ono je to vlastne skvelý nápad – len bolo treba vymyslieť, ako ho urobiť súčasťou vyučovania tak, aby sme pri jej písaní počas hodín prebrali všetko učivo.

 

 

RÔZNI HRDINOVIA SA NAUČILI POZERAŤ NA SVET OČAMI INÝCH

Ako ste to uskutočnili počas vyučovania?

Sadla som si nad plány, premýšľala, prepájala a výsledkom bolo, že pri práci s knihou sme sa naučili viac, než pri „bežnom učení“. Od samotného písania, cez práce na informatike na úpravách, zalamovaní, prepisovaní, ilustrovaní na „výtvarke“, finančných aktivitách na matematike, pri tvorbe informačnej kampane a získavaní peňazí cez startlab, pri krste a potom aj pri „pouličnom predaji“ na Dobrom trhu sa tá kniha stala súčasťou nášho učenia a napredovania v mnohých smeroch, a nik sa nepýtal, na čo nám to bude. Potreba vyjadrovania a pravopisu bola v knihe jasným základom, všetko ostatné ako prichádzalo, tak nás stále viac prekvapovalo – že aj toto potrebujeme vedieť? Pri písaní jedinej knihy? Kniha nakoniec úspešne vyšla a deti na nej aj zarobili svoje vlastné peniaze.

 

Vnímali ste aj niečo iné ako radosť z vydania knihy?

Bonusom pre mňa bol ten proces, v ktorom spolu žila a tvorila trieda takmer rok a pol. Bola to spolupráca, prepájanie, empatia, podpora. Rozhodli sa nemať každý kapitolu o niečom inom zvlášť, ale spoločnú knihu hrdinov tak, ako je spoločný náš život – to bolo silné. A keď sme ju pred Vianocami dokončili a jedna zo záverečných kapitol bola o tom, ako sa rôzni hrdinovia naučili pozerať na svet očami tých ostatných navzájom, cítiť a chápať svoje svety, ktoré sú pre iných tajomné, len kým sa nepodelíme a nestaneme ich súčasťou navzájom, keď títo všetci zrazu boli pre seba viditeľní (kým si nedokázal vo svete hrdinu pozerať na svet aj jeho očami, bol si v tom svete neviditeľný a nemohol si v ňom konať, na tom to postavili) a spievali spolu koledy… čo vám poviem, roztopila som sa. Ich predstava, že práve toto – vianočné posolstvo – máme spolu všetci spoločné, nech sme hrdinom

akéhokoľvek sveta – to je pre mňa doteraz zážitok.

 

 

OBNOVME V NAŠICH ŽIVOTOCH VĎAČNOSŤ

Čo si želáte, aby každý váš žiak vedel alebo poznal?

Kedysi som pri tom, ako sme nastavovali misiu našej školy, povedala, že je pre mňa dôležité resuscitovať v našich životoch vďačnosť. Lebo keď som vďačný, znamená to, že viem vidieť to vzácne v našich životoch, a to je základ ľudskosti a empatie. Keď bude každý môj žiak vedieť byť ľudský, vnímavý a vďačný, tak bude pre mňa aj múdrym. V škole máme vraj učiť múdrosti, no pre mňa je naozaj múdry človek ten, kto nielen veľa vie, ale je zároveň aj hlboko vnímavý a ľudský.

 

Čo si prajete „pod stromček“?

Zdravých rodičov. Som vďačná za každý deň, nielen na Vianoce, v ktorom ich ešte máme. Som vo veku, kedy sme si „vymenili roly“. Už od mamy a ocka neodnášam plné dózičky jedla, už ich tam prinášam. Ich spoločnosť je stále rovnako skvelá a vzácna. Sú spolu takmer 54 rokov a každé Vianoce môžu byť pre nás tými poslednými. Tak dúfam, že nám ich neprekazí karanténa či ochorenie. Prajem si zdravie, a nie je to „len klišé“. Lebo žili spolu šťastne, až kým nepomreli, je síce výraz z rozprávky, ale moji rodičia, ak im bude dopriate zdravie, tak im to bude požehnané aj v živote.

Foto: Dušan Noščák

 

Komentáre