TOP

Magdaléna Rusiňáková: Adopciou detí všetko ožilo

Príbeh tohto rozhovoru sa začal tak trochu omylom – keď sme zistili, že za rovnakým menom a priezviskom vymysleného redakčného pseudonymu sa skrýva úžasná žena. Magdaléna Rusiňáková (37) žije naplno materstvo, ktoré nie je „z bruška“, ale zo srdca – a rada povzbudzuje k odvahe prijať deti z domova aj iných. Hovorili sme teda o všetkom, s čím adopcia súvisí.

Hoci sa okolo vás teraz točia tri deti, boli ste jedným z tých párov, ktorým sa sny o vlastnom bábätku neplnili. Pamätáte?

Na to sa nedá zabudnúť. Bolo to ťažké obdobie. Do manželstva sme vstupovali s tým, že chceme mať na dnešné pomery veľkú rodinu. Ja mám troch súrodencov, manžel šiestich, takže aj našim deťom sme chceli v tomto smere dopriať. Spočiatku sme sa nikam neponáhľali – brali sme sa týždeň po mojich promóciách a riešili vtedy viac prácu a bývanie – ale po roku sme už začali byť trochu netrpezliví. Ďalšie roky sme aktívne hľadali príčiny toho, prečo sa nám nedarí otehotnieť a všemožne sme sa snažili dopracovať k dvom čiarkam na tehotenskom teste. Cyklus mal tri fázy: najprv snahu, potom dvojtýždňovú nádej, že možno sa už v brušku udomácňuje malinký človiečik, na ktorého potrebujem dávať pozor, a nakoniec vždy stratu nádeje, keď bolo potrebné sa nanovo popasovať s akýmsi zúfalstvom a bezmocnosťou, aby sa dalo opäť v nádeji vstať a ísť ďalej.

 

Čo tento fakt robil s emóciami a sebavedomím vás ako ženy?

Vedela som, že moja hodnota alebo zmysel môjho života nespočíva v nutnosti mať dieťa, aj som chápala, že život je dar a nemáme naň automatický nárok. Boli to také teoretické východiská, ktoré som prijala ešte v čase, keď som sa rozhodla uveriť Bohu. V tomto období však prešli zaťažkávacou skúškou. Miliónkrát ma prevalcovali emócie a bolo pre mňa ťažké vnímať našu situáciu v tomto kontexte. S príchodom menštruácie som mávala pocit, akoby mi niekto zomrel – moja nádej, moje vysnívané dieťa, môj vysnívaný život. Tie pocity potom útočili na moju vieru: keby som nemala už predtým reálnu skúsenosť, že Boh ma miluje, myslí to s nami dobre a všetko má pod kontrolou, tak neviem, ako by som to zvládla.

 

Ako ustál prázdnu kolísku váš manžel, váš vzťah?

Manžel to neprežíval tak emocionálne, ale trápilo ho to tiež. Možno som ho spočiatku trápila viac ja než prázdna kolíska. Ani vo sne by mu však nenapadlo, že práve my by sme mali riešiť takéto problémy. Preskákal si so mnou vyšetrenia, operácie aj tie emócie a pomaly mu dochádzala realita. Chvíľu trvalo, kým sme sa odvážili náš problém pomenovať slovom neplodnosť, dlhšie sme si to nechceli takto priamo pripustiť.

Náš vzťah to skôr posilnilo. Prežili sme si všelijaké krízy, ale v tejto téme sme akosi vedeli, že bojujeme spolu na jednom fronte. Určite nám v tom pomohla ešte príprava na manželstvo, kde sme si mali jasne zadefinovať naše predstavy o rodine, a tak sme sa mohli v tomto období oprieť práve o to, že sme v tom obaja spolu. Zároveň sme sa obaja povzbudzovali v dôvere v Boha.

 

STÁLE VERÍME, ŽE NÁS BOH PREKVAPÍ

Neplodnosť je dnes problémom mnohých párov. Tušili ste, že ste jedným z nich?

Nie, netušili sme to. Manžel otázku neplodnosti nikdy predtým neriešil. Ja áno, keďže som mala počas puberty zdravotné problémy s močovými cestami a vtedy mi povedali, aby som si dávala pozor, lebo raz môžem mať v tomto smere problém. Zobrala som to vtedy veľmi vážne a celý večer preplakala. Nakoniec som však svoje trápenie ukončila s tým, že nemá zmysel sa ďalej znepokojovať – veď robím, čo môžem – a keby sa ma to raz náhodou týkalo, tak si deti adoptujem… ☺

 

Lekári vám určite povedali svoje postoje a riešenia. Boli pre vás jednoduché na prijatie a ľahké na realizáciu?

Lekári sa nám v rámci svojich možností snažili pomôcť. Navštívili sme postupne dvoch odborníkov, ktorí sa špecializovali na neplodnosť a absolvovala som laparoskopiu aj laparotómiu na fyzické odstránenie príčiny neplodnosti. Dávali nám nádej, ale jedinú istotu nakoniec videli v umelom oplodnení. My sme však vedeli, že tak ďaleko už zájsť nechceme. Vo vnútri sme síce na chvíľu akoby váhali a hľadali odpovede, prečo nie. Nikdy predtým sme sa totiž témou IVF nezaoberali, len sme vedeli, že Cirkev je proti. Keď sme však pochopili súvislosti, prijali sme aj to, že to nie je cesta pre nás. Nemali sme pocit, že by nejaký lekár na nás tlačil alebo nás súdil len preto, lebo sme si tu dali stopku. Vedeli sme, že urobili, čo mohli, a myslia to s nami v rámci svojej perspektívy dobre. Ak nám navrhli umelé oplodnenie, zase nás to vrátilo do tej Božej perspektívy, že: „Pane, už je to len a len na tebe.“

 

Ste obaja veriaci: určite ste skúsili aj cestu zázraku a modlitby…

Cesta modlitby bola prvá a ostáva aj posledná. Modlili sme sa za bábätko osobitne aj spolu, modlili sa za nás aj iní ľudia. Prosili sme o príhovor sv. Gerarda, sv. Dominika, prihovárali sme sa za to aj na pútnických miestach, ktoré sme navštívili. Stále veríme, že Boh môže urobiť zázrak – veď Sára počala aj v pokročilom veku – tak sa smejeme, že možno aj nás ešte Boh prekvapí.

 

Manželstvo nesie v sebe povolanie darovať život, ale nielen formou splodenia a porodenia vlastných detí. Nehľadali ste inú formu služby a darovania sa?

Manžel je ochotný služobník do každej služby. Veľa sa realizoval v práci ako špeciálny pedagóg pre deti z rómskej osady aj mimo svojich povinností – organizovali v škole rôzne denné tábory, písali projekty, robili pre deti zaujímavé akcie. Aj v spoločenstve sme mali možnosť slúžiť iným ľuďom, napríklad keď sa robili evanjelizačné kurzy, modlitebné stretnutia a podobne. Aj tento spôsob dávania bol zmysluplný, ale trval maximálne pár dní a človek sa zase vracal do prázdneho bytu, kde ho už nik nepotreboval. Nevedela som si predstaviť ostať len pri tom, nenadchýnala ma predstava žiť v bezdetnom manželstve. Mať deti som vnímala ako to najzmysluplnejšie povolanie v živote. A práve v tom prijatí „cudzích“ detí sme našli niečo, čo je formou služby šité pre nás ako pár na mieru.

 

 

PRÍPRAVU SME BRALI AKO „ADOPČNÉ TEHOTENSTVO“

Na adopciu však treba dvoch… Šlo rozhodovanie ľahko a jednomyseľne?

Ja som to brala tak prirodzene: keď to nejde biologicky, tak je na svete dosť detí, čo potrebujú rodičov. Začala som sa tou myšlienkou postupne zaoberať, čítala som si o adopcii na internete, rozprávali sme sa o tejto možnosti. Bol to dlhší proces, trval niekoľko mesiacov. Manžel nad tým nikdy predtým nerozmýšľal, takže potreboval čas tú myšlienku vôbec stráviť. Nie je to jednoduché rozhodnutie – musí dozrieť, a ako vravíte, malo by byť jednomyseľné a slobodné. Manžel sa mi niekedy smeje, že ja som bola rozhodnutá už dávno. Našťastie ma nikdy neobvinil z toho, že by som ho donútila. Podľa mňa som rozhodnutá nebola, len som bola pre túto cestu skôr otvorená. Zdieľala som sa s ním o všetkom, čo som si o adopcii prečítala, čo to môže znamenať, aké nástrahy to môže priniesť, čoho by som sa obávala a čo by mohlo byť fajn. Tiež som len hľadala odpovede. Vážim si na manželovi, že nikdy nebol voči myšlienke adopcie a priori uzavretý a vždy ma bol ochotný počúvať. Tie informácie postupne trávil a otváral sa tejto možnosti stále viac. Rozhodnutie sme urobili spolu po Vianociach 2010. Po Novom roku sme hneď začali s prípravami.

 

Po debatách teda prišla fáza prípravy – je systém adopčného konania z vašej skúsenosti dobre nastavený?

Pre niekoho môže byť nástup na túto cestu dosť veľkým zásahom do súkromia. Ľudia sa zrazu cítia odhalení, akoby sa dostali pod drobnohľad verejných orgánov, čo nemusí byť príjemné. Na druhej strane, nie je také aj obdobie tehotenstva? My sme sa snažili pozerať sa na ten proces ako na naše „adopčné tehotenstvo“. Každá žena predsa musí absolvovať rôzne vyšetrenia, lekári ju obkukujú z každej strany, býva jej zle, často je unavená alebo náladová, v posledných mesiacoch sa cíti možno ako taká veľryba, ale napriek tomu všetkému to stojí za to. Obdobnými nepríjemnosťami si niekedy treba prejsť aj v prípravnom procese na adopciu. Ak sme na to pripravení a vnímame to ako normálnu súčasť tohto „tehotenstva“, tak to nemusí byť nič strašné. Celý systém je v podstate nastavený tak, aby chránil dieťa. Štát si musí potenciálnych náhradných rodičov preveriť z každej stránky. Ak sa človek trochu odosobní, tak aj kontrola z úradov, ktorá zisťuje vaše bytové, sociálne a rodinné pomery, sa dá prežiť ako milá návšteva. Okrem toho treba k žiadosti o adopciu a vyplnenému dotazníku doložiť aj zopár dokumentov a absolvovať samu prípravu v rozsahu 26 hodín, ktorej súčasťou je aj psychologické vyšetrenie. My sme si tú prípravu doslova užívali a dodnes vravíme, že takú kvalitnú prípravu na príchod dieťaťa by mali absolvovať asi všetci rodičia bez rozdielu.

 

Čo vám ako páru najviac pomohlo pripraviť sa na príchod detí?

Najviac nám pomohla práve spomínaná príprava. Dá sa absolvovať na Úrade práce v okresnom meste, ale aj v rôznych akreditovaných subjektoch. My sme sa rozhodli pre organizáciu Návrat, o. z., a neľutujeme. Počas individuálnych stretnutí sme rozoberali rôzne témy, týkajúce sa prijatia cudzieho dieťaťa, jeho potrieb, tráum, aklimatizácie, terapie a pod. Nebola to teória, skôr rozhovor o našich otázkach, túžbach, obavách, obohatený adekvátnymi vysvetleniami a odbornými radami, ktoré sa opierali o mnohoročné skúsenosti s náhradnými rodinami. Počas víkendového skupinového stretnutia sme potom prebrali trochu teórie, ale hlavne sme mali možnosť zoznámiť sa s inými pármi, ktoré sa vydali rovnakou cestou. S niektorými manželmi sme ostali v kontakte a stretávame sa dodnes; aj naše deti sa spriatelili. Sme radi, že deti majú možnosť zažiť, že nie sú na tomto svete sami s podobným životným príbehom a my máme príležitosť sa podeliť o radosti a starosti náhradného rodičovstva. My sme teda boli z našej predadopčnej prípravy nadšení. U nás sa totiž príprava zmenila na akýsi „pozáručný servis“ a veľmi radi ho využívame: chodíme s deťmi na víkendové pobyty, kde je pripravený tematický program pre dospelých aj pre deti, občas sa nám podarí zájsť na klub náhradných rodín alebo na nejaký seminár, čo Návrat organizuje. Párkrát sme už využili aj odborné poradenstvo a vieme, že aj v budúcnosti sa v prípade potreby máme na koho obrátiť. Mať takúto sieť, zloženú z ochotných odborníkov aj ostrieľaných náhradných rodín, to je naozaj na nezaplatenie.

 

PRÍCHOD DETÍ NÁM NESKUTOČNE PROSPEL

Deti zrazu prichádzali… nastala zmena vo vašom vnímaní, prežívaní, v uvedomení si plnohodnotnosti života?

Najprv prišiel 10-týždňový chlapček – naše vymodlené dieťatko, tam sme si tú zmenu uvedomovali naplno. Zrazu prišla radosť aj do tých najnepodstatnejších činností: pamätám sa, ako sa už tmolil okolo postele a ja som polhodinu ustielala perinu a nahlas som sa na ňom smiala, lebo sa mu veľmi páčilo, aký vietor v izbe robím. Spolu sme prali, varili, jedli a všetko som mu vysvetľovala a komentovala, aj keď tomu sotva rozumel, ale vnímala som to ako zmysluplné. Zrazu sme mali niekoho, kto nás potreboval, boli sme pre neho jediní a nenahraditeľní, bola to láska na život a na smrť. Sama som sa čudovala tej intenzite všetkých pocitov: láska, spolupatričnosť, strach, zodpovednosť. Večerné koliky alebo nočné vstávanie ma konečne donútili zanechať svoju pohodlnosť a z lásky obetovať niečo, čoho by som sa za normálnych okolností nevzdala. S odstupom času sme obaja s manželom zhodnotili, že nám to veľmi prospelo. Po 6,5 roku manželstva sme si už žili tak pohodlne na vlastnom piesočku. Prijatím tohto nového života pre nás zrazu všetko ožilo.

Aby to však neznelo len ako reklama na adopciu, prešli sme si aj opačným extrémom. Naše dievčatá, dvojičky, k nám prišli, keď už mali pätnásť mesiacov. Nebol to asi najvhodnejší vek na takú životnú zmenu, keďže už všetko intenzívne vnímali, no nekomunikovali. Vlastne, ony sa možno aj snažili komunikovať – veď deti v takom veku už naznačujú posunkami, zvukmi, prvými slovami – ale my sme im vôbec nerozumeli. Boli nervózne, odmietavé, precitlivené, občas až hysterické a my sme boli frustrovaní z toho, že netušíme, ako si s nimi poradiť. Bojovali sme sami v sebe s rôznymi negatívnymi emóciami a zvykali sme si na seba asi pol roka, kým sa to konečne pohlo k lepšiemu. V tom období sme sa na vlastnej koži naučili, že láska sa dáva a nečaká nič späť; že nejde o krásne pocity a milé úsmevy, ale rozhodnutie, spojené občas s maximálnym sebazaprením. Bolo to ťažké obdobie, ale s Božou pomocou sme to zvládli. Spätne vnímame, že sme to asi presne takto potrebovali zažiť, aby sme zase lepšie pochopili život a Božiu lásku k nám.

 

Máte aj „čokoládové“ deti. Hovorí sa, že detské domovy sú plné rómskych detí, ktoré sú ťažko vychovateľné a z hľadiska genetiky je ich správanie nepredvídateľné. Nemali ste obavy?

Mali, ale skôr z predsudkov okolia. Manžel pracoval s rómskymi deťmi v špeciálnej škole a vedel, že v istom zmysle sú rovnaké ako všetky ostatné. Keď bol malý, kamarátil sa aj s rómskymi spolužiakmi, bol u nich aj doma, naučil sa od nich tancovať a v tom veku žiaden rozdiel medzi nimi nevnímal. Z rómskych rodín v ich dedine chodili deti aj na vysoké školy, z ich radov pochádza dokonca jeden rómsky kňaz. Mal teda veľmi dobrú skúsenosť. Ja som nemala žiadnu osobnú skúsenosť, keďže nepochádzam z východu. Za tie roky, čo som tu študovala a žila, som už síce počula všeličo, ale keď som na to išla logicky, povedala som si, že gén zlodejstva alebo nezodpovednosti ešte vedci nenašli. Samozrejme, rómske etnikum má svoje špecifiká. Rómovia sú v tomto kontexte asi živelnejší, muzikálnejší, väčšmi žijú prítomnosťou. Ale to predsa nie sú zlé vlastnosti.

Vnímame to tak, že každé dieťa má svoju povahu, svoje predispozície, svoju históriu, vychádzajúcu z predchádzajúcich generácií jeho biologickej rodiny. Okrem toho prišlo k nám do rodiny už s nejakou životnou skúsenosťou, ktorej súčasťou bolo aj odmietnutie a neistota. S tým všetkým treba rátať a pomôcť mu sa s tým vhodným spôsobom vyrovnať. Tu sa to však nekončí, len začína. Pred nami sa rozprestiera široké pole pôsobnosti, ktoré môžeme ovplyvniť. Láska a prijatie robia divy. Dieťa sa učí napodobňovaním, prijíma hodnoty rodiny, vzorce správania, rozvíja svoje talenty, spracúva svoje emócie, nachádza si kamarátov, zažíva úspechy i sklamania a rastie v poznaní aj vo viere v Boha. A práve v osobnom stretnutí s Ježišom vidíme recept, ktorý funguje všeobecne u každého človeka. Keď človek objaví, že Boh ho miluje, túži po ňom, dáva za neho svoj život, odpúšťa mu a prijíma ho takého, aký je, až vtedy sa začínajú diať skutočné zázraky. Boh dokáže uzdraviť všetky rany duše, u neho neexistujú beznádejné prípady. Za to sa teda modlíme a tam vo výchove smerujeme: aby deti, kým vyrastú, našli Boha, rozhodli sa kráčať po jeho cestách a zachovávať jeho prikázania.

Foto: Dominik Štrba



Komentáre