TOP

Mama Mária Vydrnáková: Boh to riadi a vidí v celosti. Miluje ich ešte väčšmi ako ja

Mária pochovala svojich päť detí a napokon i manžela. Napriek všetkému sa s nami vo svojom rozprávaní nepodelila iba o svoj smutný príbeh, ale aj o silu a otvorenosť prijímať život tak, ako sa deje. Vyrovnaná žena, ktorá verí, že to všetko malo zmysel, verí, že raz sa so svojimi blízkymi stretne v nebi. Mária Vydrnáková (53).

Koľko máte detí?

Dve, a päť v nebi.

 

Spomínate si na narodenie prvého bábätka?

Lucka sa narodila vo štvrtok o 16.10. Mala som pri pôrode pani doktorku. Bolo to ťažšie. Švagor ma priviezol do pôrodnice, lebo vtedy nebolo ešte toľko áut. Manžel hovoril, že to mám len také bolesti, to nič nie je. Tak nakoniec švagor až keď odrobil dennú, tak ma zaviezli a v priebehu hodiny sa Lucka narodila.

 

Aký bol čas po narodení? Ako ste sa cítili ako čerství rodičia?

Cítili sme určitú zodpovednosť za rodinu, aj to, že už nie sme len my dvaja, že už aj ďalší človiečik je pri nás. Tešili sme sa z bábätka.

 

Potom sa vám narodil Tomáš…

Áno, ten je dnes už ženatý a má syna Tomáška, bude mať rok. Lucka sa narodila v roku 1985 a Tomáš v roku 1986. Aj Lucka je vydatá, má už dve detičky, Tadeáška a Lukáška.

 

 

KEĎ RODIA HVIEZDY

Ďalej sa vám narodili dvojičky…

V roku 1988 sa nám narodili dvojčatá. To som si myslela, že aká budem osobnosť, keď mám dvojičky… všetci budú okolo mňa chodiť. Sestrička hlásila štvrté didymy. Boli sme aj odfotení v Trenčianskych novinách, lebo sa 29. apríla v priebehu 12 hodín narodilo štvoro dvojičiek. Tak sme boli hviezdy.

V ôsmom mesiaci tehotenstva som sa dozvedela, že budeme mať dvojičky. Sama som sa vypýtala na ultrazvuk, vtedy sa nechodilo ako dnes. Pán doktor ma poslal do Trenčína a tam som sa opýtala, či nie sú náhodou dve. Doktor hovorí, že náhodou áno. (smiech)

 

Aký bol pôrod dvojičiek?

Pôrod bol celkom dobrý. Detičky boli zlaté. Krstná mama im dala náušničky – dve čerešničky, aj im štrikovala vecičky. Mária mi však veľakrát aj doma omodrela, vlastne mi aj doma zomrela, keď mala tri mesiace.

Magdalénka zomrela v nemocnici ako sedemmesačná, ale ona už aj do Bratislavy chodila. Mária, tá nebola tak sledovaná, lebo sme ešte nevedeli… Doktorka povedala, že tam sa nedalo pomôcť. Uzavreli to ako syndróm náhleho úmrtia. Až potom, tie ďalšie deti, keď sa rodili, tak už ich hneď na pôrodnici sledovali, či nemajú srdcovú chybu.

 

Pri dvojičkách ste teda nevedeli, s čím bojovali?

Nevedeli sme. Nevedeli sme, že majú vrodenú srdcovú chybu. Až neskôr sa to zistilo, keď už ťažšie dýchali. Až keď začali prvé komplikácie, že už ani papať nemohli.

 

Potom sa vám narodila dcérka, ktorej ste dali tiež meno Mária.

V roku 1992 sa narodila Mária, ale tá bola už hneď na liekoch, aj do Bratislavy sme každé tri týždne chodili. Bola krásna, dlhé čierne husté vlasy. Bola krásna, aj keď odišla. Mária zomrela skoro deväťročná. Mala dlhé vlasy až po pás. Hrávala divadlo, bola veľmi múdra. Začala chodiť do školy, bola vlastne už druháčka. Ale keď začala druhý ročník, bolelo ju bruško.

 

A čo bolo ďalej?

Išli sme do Trenčína na hospitalizáciu, potom nás previezli do Bratislavy. My sme tomu s mužom ani neverili, že ona vlastne odchádza, že už nie je veľa času. Bola som tam s ňou, možno som to ani dobre nezvládala, ale všetky mamy, čo tam boli s deťmi, mali okolo seba buď mamu alebo niekoho. Ja som tam bola sama, lebo muž musel byť doma s ďalšími deťmi.

Večer sa jej pohoršilo, tak ju previezli. Ja som na ďalší deň odišla domov, ale prišla ku nej moja neter, aby som si ja oddýchla. Na druhý deň večer nám volala, že Mária chce s nami rozprávať. Ja som si tak v duchu povedala, že hádam sa nechce s nami rozlúčiť. Ráno o pol piatej nám už zvonil telefón, že Mária odišla.

 

 

Ako vnímate jej odchod? Dalo by sa povedať, že bol napriek všetkému pokojný?

Odišla tak, že ešte deň predtým tam bol kňaz krstiť, tak aj jej dal požehnanie. Keď bol muž pre ňu v Bratislave, tak na patológii ju obliekal jeden velikánsky muž. Dali sme jej šaty po Lucke z prvého svätého prijímania. Nechcel si zobrať ani peniaze. Povedal, že táto princeznička to má grátis. Ja som toho muža nevidela, len som si ho predstavila, že aj jemu asi zmäklo srdce, keď ju videl… Ten pohreb bol taký… pani učiteľka jej hrala na gitare, aj tej tiekli slzy, keď hrala, doteraz to mám pred očami.

 

Medzitým do vašej rodiny pribudol ďalší člen…

Števko už mal vtedy dva roky, keď Mária zomrela. Narodil sa v roku 1998. Tehotenstvo s ním bolo hádam najkrajšie. Asi jediné bolo plánované.

Vtedy sa začal deviatnik ku sv. Rodine, ako Panna Mária hľadala prístrešie. Tak aj ja som sa tak cítila s tým bruškom, ako tá Panna Mária. Števka som deväť dní prenášala. Už mi pán doktor povedal, že ak neporodím do soboty, idem do nemocnice. V piatok ráno o 7.10 som sa zobudila na bolesti. O 10.30 sa Števko narodil. Mal 4,5 kg a 56 cm. Vyzeral ako trojmesačný na tom vozíku, líca, blondiačik, prstienky, modré oči. Keď sa ma niekto opýtal, na koho sa podobá, ja, že neviem, no traktorista, lebo manžel chodil na traktore. Mali sme doma gazdovstvo. Pán doktor ho volal náčelník Holubyho ulice. (smiech) Bol taký chlapisko.

 

KRÍŽIK NA ČIELKO A ROZLÚČKA

So Števkom bolo všetko v poriadku?

Boli sme s ním aj na vyšetrení, ale nič sa mu nezistilo. Až v štyroch rokoch začal hovoriť, že ho bolia nožičky. To už sme išli na lieky, mal ich dosť veľa. Museli sme ho držať, ja aj sestričky, aby sme to doňho dostali. Keď nás už mali pustiť domov, tak som sa modlila, že čo budeme doma robiť? Ako mu budem doma dávať tie lieky? Podelila som sa o to aj s kamarátkou a ona povedala: Budem sa za to modliť. A na druhý deň, keď sme už mali ísť domov, Števko ráno otvoril ústa a začal papať lieky úplne sám.

 

No neskôr ste so Števkom opäť skončili v nemocnici…

Števko si najviac vytrpel v tomto. Potom mal aj krvnú zrazeninu, neskôr bol na pol tela ochrnutý. Bolo to ťažké v tej nemocnici. Neskôr mu zrazenina vošla do nožičky. Operovali ho, potom mu to preväzovali každý deň aj pod narkózou. Ešte predtým bol Števko osem dní v kóme.

Mohla som tam byť na áre v Bratislave celý deň s ním, tak som mu čítala rozprávky. Raz som mu len tak povedala: „Števko, pôjdeme na skauting?“ lebo chodil na skauting a on prikývol hlavou. Lekári hneď behali a odpájali ho. Vtedy vyzeral dobre, pretože prístroje zaňho dýchali. Keď ho odpojili, preložili nás na iné oddelenie, ale tam do týždňa zomrel. Ako som išla do bufetu, už na mňa kričal: „Mamina, mamina!“ Išli mu na kardiochirurgiu robiť preväz nožičky, tak som mu dala krížik na čielko, rozlúčila som sa s ním. O nejakých päť minút mi doktori klopali na dvere, ale boli ticho. Hovorím: „Števko to nevydržal…“akoby som to za nich musela povedať ja… Videla som na nich, čo sa stalo. Števko si vytrpel veľmi veľa bolesti, aj v truhličke vyzeral ako pätnásťročný, hoci mal iba sedem.

 

 

V tom období ste už mali doma ďalšieho syna…

Áno, Tadeáško sa narodil v roku 2002. Vtedy mal kňaz z našej dediny u nás primičnú svätú omšu. Keď sme pripravovali kaplnku, tak som sa tam pod oltárom modlila: „Pane Bože daj, aby bol zdravý!“

 

Splnil vám Boh túto prosbu?

Neviem, prečo to tak Pán Boh chcel. Tadeáško mal lieky odmalička. Už v pôrodnici mi pán primár povedal, aby som sa vyrovnala so svojou vierou, že trpí celá rodina. Aj on už je na pravde Božej. Už pri Tadeášovi mi doktor hovoril, aby som išla na genetické testy. Ja som mu povedala: „Pán doktor, ja si dieťa aj tak zobrať nedám.“ A on dobre, dobre, ja len potrebujem, aby ste mi to podpísali, keďže už máte 37 rokov. Deti mali dilatačnú kardiomyopatiu a boli v transplantačnom programe.

Vnímam však ako zázrak, že keď Tadeáškovi robili špeciálne vyšetrenie ako deväťmesačnému, tak už vtedy nám odchádzal. No a do týždňa sme išli domov. Lekári nechápali, medzi sebou si hovorili, že čo sa stalo? Pán Boh nám ho skoro na päť rokov ešte dal…

 

No potom ste sa museli rozlúčiť aj s ním…

Tadeáško zomrel 4. júla ako päť a polročný. Vrchná sestra bola pre mňa ako strážny anjel. Pýtala sa ma, aký má Tadeáško vzťah s tatinom. No veľmi dobrý. Mali sme také staré auto a keď sme chodili na kontroly, tak som ho ja väčšinou navigovala. Volala som mu, či nás môže prísť pozrieť. Bola som prekvapená, že sa dal na takú cestu. Prišiel a hovorí mu: „Šéfe neboj sa, v piatok si po teba prídem.“ Aj prišiel, ale Tadeáško už medzitým odišiel, už bol zomretý. Po manželovej návšteve do rána zomrel. Bola som pri ňom do pol jednej a sestrička ma poslala, aby som si išla oddýchnuť. Kým som za ním znovu prišla, Tadeáško zomrel.

Pri Tadeáškovi to bolo najhoršie. Muž potom chodil tri mesiace okolo mňa, ani nič nehovoril, bol z toho zronený. Tadeáško behal po dvore, robil pasce na líšky, vešal laná. (smiech) Bol výnimočný. Náš pán dekan ho mal rád. Na pohrebe mal Tadeáško svoju fotku.

 

Rozprávali ste sa s deťmi o smrti?

Keď dvojičky odišli, tak sme tým ďalším hovorili, že odišli do nebíčka, že keď zomrieme, tak tam pôjdeme. Ale tak priamo, že zomrú, nie. O nebi sme sa bavili.

Môj muž mal vždy na všetko odpoveď, ale keď sa ho raz Tadeáško spýtal, čo by si zobral do neba, tak nevedel, čo má povedať. Štefan sa ho spýtal, čo by si zobral on. Tadeáško povedal: „Kuracie prsia na karí korení a ryžu, koňa a počítač. A ty? Predsa omastený chleba, ten máš rád.“

 

 

PÁN BOH VIE, PREČO SA TO TAK DIALO

Tušili ste, že vás čaká taký ťažký osud?

No tak to som netušila. Netušila, neviem prečo sa to tak dialo, ale Pán Boh vie. Ale viem, že mám dobre zaopatrené deti. Možno nikto nemá toľko detí v nebi ako ja.

 

Ako ste prežívali tie náročné chvíle?

Ja neviem. Modlila som sa. Hovorila som iba také strelné modlitby. Mala som dobrých priateľov okolo seba. Nikdy som ani lieky nebrala. Len som si stále tak hovorila, že Pán Boh ich má ešte radšej ako ja.

Manžel sa s Tadeáškovou smrťou nevedel vyrovnať. Vtedy cítil, že aspoň jeho mi tu mal nechať. Ale keď boli deti choré, tak sme tým stále žili. Povzbudzovali sme sa, že koľko mamičiek má deti na vozíčku alebo zomrú náhle. Asi to bolo tak geneticky aj z mojej aj z manželovej strany. Možno sme to brali aj nezodpovedne, ale myslím si, že s každým dieťaťom, čo tu bolo, to malo svoj význam. Boli to deti predurčené pre nebo. Boli iné ako ostatné.

 

Nebolo medzi vami manželmi napätie?

Bolo to náročné. Doma bolo hospodárstvo. Muž bol súkromne hospodáriaci roľník, ale skôr nás to sceľovalo v láske. Keď sme sa stretali s rodičmi z kardiocentra, niektorí sa aj rozviedli, ale nás to dávalo dohromady.

 

Ako to prežívali staršie deti, keď videli zomierať tie mladšie?

Možno sme si ich až tak nevšímali. Ony mali svojich kamarátov, ktorým sa zdôverovali. My sme to prežívali po svojom a ony po svojom. Bolo to ťažké.

 

Nemali ste chuť vyčítať Bohu, prečo musíte prežívať toľko utrpenia?

Ale vyčítala som. Jasné, že som vyčítala. Každý má podľa mňa také chvíle, že vyčíta…

 

 

Potešoval vás Boh v tomto období?

Áno. Dával mi silu. Chodila som na modlitby matiek. Tam som sa mohla o všetko podeliť. U nás stále bolo plno detí z ulice, z dediny. Veľa detí k nám chodievalo. Akoby nám Pán Boh dával pocítiť, že stále máme okolo seba aj iné deti.

 

Kto alebo čo vám ešte dodávalo silu a povzbudenie?

Modlila som sa. Nebola to síce úplne sústredená modlitba… zvláštne bolo, že som mala takú silu, ale myslím si, že aj priatelia sa modlili za nás. Boh mi dával veľkú silu. To aj muž stále hovoril, že „ona má takú silu, že neviem, kde to berie…“, ale aj vieru, že pre niečo sa to deje, alebo pre niekoho.

 

Určite vás vaše straty ovplyvnili. V čom vás to zmenilo?

Chápem ľudí, ktorí majú utrpenie. Viem povzbudzovať, keď ľudia niečo ťažké prežívajú. Viac myslím na večný život. Niekde som to čítala, že rodičia, ktorým zomrú deti, viac myslia na večný život. Teším sa na stretnutie s nimi. A že majetok a všetko, čo máme, je len márnosť. Začala som si viac vážiť aj ľudí, ktorých mám okolo seba.

 

Čo je najťažšie na tom, keď rodič prežije svoje deti?

Ten čas dočasného rozlúčenia, to prázdno, ktoré ostalo po človeku, že tu žil a zrazu tu nie je. Ale na druhej strane sa teším, že ma tam budú vítať.

 

Blúdia vaše myšlienky často k deťom?

Každý deň. Myslím na ne, to sa nedá zabudnúť. Mám tu aj ich fotky, každý deň s tým žijem.

 

Spomínate viac na utrpenie alebo na to pekné, čo ste s nimi prežili?

Na to pekné asi viac. Tí väčší, Tadeáško aj Števko, každý bol výnimočný, aj keď žili chvíľu. Muž bol doma, aj ja, mali pekné detstvo. Možno si to detstvo za ten krátky čas užili viac ako iné deti. Muž im vyrábal hračky. Pekné spomienky. Skôr si spomínam na to, čo povyvádzali a čo sme pri nich zažili.

 

 

CHOROBA NIE JE NA SMRŤ, ALE NA BOŽIU SLÁVU

Po smrti detí ste sa museli vyrovnať ešte aj so stratou manžela…

Rok po Tadeáškovej smrti ochorel manžel na rakovinu. Boli to také etapy tej choroby. Bolo to aj ťažké, lebo len my dvaja sme si to tak doma zažili. On bol bojovník, zvládal to dobre a verili sme, že sa uzdraví.

 

Ako dlho sa liečil?

Päť rokov. Po piatich rokoch zomrel. Keď bol štvrtý rok chorý, boli sme na onkológii na kontrole, tam ho poslali na CT a zistili, že má fraktúru rebra, čo sme stále hovorili, že niečo tam musí byť. Bol Zelený štvrtok. Pamätám si, ako sme prišli domov, išla som hore do izby, otvorila som si Písmo, hovorila som Bohu, že čo to má znamenať, či o tom nevedel… Otvorila som si Písmo a tam bola stať o tom, ako Mária a Marta hovorili Ježišovi, že keby tam bol, ich brat by nebol zomrel. Ježiš im povedal, že jeho choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu. Žila som z toho ešte rok, upokojilo ma to.

 

Aký bol jeho odchod? Myslíte si, že ho ovplyvnilo to, že už ste mali v nebi deti?

Určite. On stále hovoril: „Deti ma tam ťahajú, Mária ma nechce pustiť.“ Mal veľa bolestí. Ale už v tú stredu som si v noci, o pol jednej povedala: „Pane Ježišu, myslela som si, že ti to nikdy nepoviem, ale ak existuješ, tak si ho zober.“ Asi som ho tu aj ja držala. O štyri hodiny to bola pravda. Ešte, ako keby ma tak ubezpečil, že všetko je v poriadku, ma prosil, aby som mu nakvapkala kvapky. Tak som to urobila a išla som si na chvíľu ľahnúť. Zakašlal a prišla som za ním. Bol ešte horúci, ale už odchádzal…

 

Je iné, keď zomiera dieťa a iné, keď zomiera váš životný partner?

Asi áno. Keď tu bol Štefan, tak som mala stále oporu, že aj keď deti odchádzali, tak sme boli stále dvaja spolu na to. Jediné, čo ma tešilo bolo, že už nemá bolesti. Žili sme s tým každý deň, či dožije rána. Keby sme nemali doma kyslík, bol by zomrel v nemocnici. Bola som vďačná, že zomrel doma. Ráno tu bol kopec detí okolo neho, keď ešte ležal v obývačke.

 

Čo pre vás znamenal váš manžel?

Oporu. Naozaj sme sa mali tak radi, že asi tým utrpením… Je to zvláštne, že utrpením… že niektorí sa naozaj rozídu a my sme chodili spolu do kostola. Boli sme roky spolu doma a stále sme sa mali o čom rozprávať.

 

Čo by ste odkázali manželom – čo je podľa vás v manželstve najdôležitejšie?

Aby si dôverovali. Aby boli jeden pri druhom, keď sa hocičo stane, aby to v tej manželskej láske spolu prežili. Aby deti brali ako Boží dar a nie majetok, lebo Pán Boh to riadi a vidí všetko v celosti.

 

Myslíte si, že človek cíti, kedy sa blíži jeho odchod do večnosti?

Zdá sa, že áno.

 

 

Ako to bolo u vašich blízkych? Dávali to nejako najavo?

U detí, asi keď nám Mária volala domov. Povedala neteri, že zabudla ešte Tomáša zavolať k telefónu, že nás chcela všetkých počuť, celú rodinu. Števko tiež, keď kričal po chodbe „Mamina, mamina!“ a ja som už vlastne išla oproti. Tadeáško už bol v takom stave, že ho stále oživovali, vtedy už primár povedal, aby ho nechali dôstojne odísť. Asi aj manžel to tak cítil, lebo mi hovoril: „Mária, myslel som si, že to bude iné, že to pôjde inak, ale vidím, že to nejde.“ Ešte mi povedal, že do truhly mu máme dať ten nový oblek, aj nové topánky, ja že nie, pôjdeš v starých, ošúchaných… (smiech)

 

Keby ste vedeli, čo vás čaká, zmenili by ste niečo?

Ja tu nie som na to, aby som niečo menila. Boh dá také utrpenie, že to človek znesie, nedáva nič nad sily. Asi by som ani nemenila.

 

V nebi máte spoločenstvo orodovníkov – cítite ich podporu, že sa za vás prihovárajú?

Áno, ja si myslím, že určite. Stále na nich myslím, ako im je tam dobre a že aj ja sa s nimi raz stretnem. Tak si aj hovorím, že na cintorín chodím už 31 rokov. Pán kaplán raz na pohrebe povedal, že z každej návštevy cintorína by sme mali odchádzať múdrejší. Tak už by som mala byť „velice premúdrelá“. (smiech) Aj tam ich prosím, aby za nás orodovali, aj za ich súrodencov a ich deti. Myslím si, že aj pre Štefana bol ten odchod taký dobrý, že ho tam už čakali súrodenci. On v tom žil, že ho tam čakali. Tak si myslím, že aj mne sa bude dobre zomierať, keď tam na mňa čakajú. Žijem v nádeji, že sa spolu všetci stretneme a naozaj na ten večný život myslím každý deň.

 

Kto alebo čo je momentálne vašou najväčšou útechou?

Teším sa, že mám spoločenstvo, že niekam patrím a tam ma ľudia pochopia. Viera v Boha, každodenná, čítanie Písma. Viera, že Pán Boh možno ocení aj moju vernosť, že som stále pri ňom a viem, že nič sa nedeje náhodou. Moje sestry.

 

Ako sa vám darí nachádzať pokoj?

Čítam Písmo alebo kresťanskú literatúru. Možno som niekedy aj nepokojná, aj vyčítam, prečo som tu ja, keď koľkí mi už odišli, ale mám vnúčatká, teším sa z nich.



Komentáre