TOP

Mama Martina Žáková: Strata môjho syna ma navždy zmenila

Martina Žáková je mamou, manželkou a ohlasovateľkou Kristovej radostnej zvesti. Vo svojich videách na YouTube hovorí o tom, ako byť slobodná, sama sebou a že od bolesti vedie cesta k nádeji. Rozprávali sme sa nielen o úlohe ženy v Cirkvi, ale aj o ceste k tomu, aby sme boli milosrdní sami k sebe, a o tom, čo je v manželstve dôležité.

Titulná fotka: Vladimír Žák

Ako sa dá evanjelizovať v súčasnosti?

Evanjelizovať sa dá akýmkoľvek spôsobom, aký je vám blízky. Môžete variť a vydávať  jedlo ľudom bez domova, môžete si brávať domov deti, ktoré nemali to šťastie vyrastať v rodine… Ja osobne verím, že môžeme byť svetlom a soľou na všetkých miestach, kde sme postavení. Napríklad ako zdravotná sestrička, ako učiteľka, ako mamina na materskej dovolenke pri deťoch alebo ako kuchárka v školskej jedálni. Ak milujeme Boha a milujeme ľudí, tak je to z nás prirodzene cítiť a evanjelizácia ide akosi sama a nemusíme na to ani nijako tlačiť, ale byť len prirodzene tým, kým sme, na tom mieste, kde sme boli postavení. A to svoje miesto, kde máme stáť, si každý musí nájsť sám. Kedže som už niekoľko rokov na materskej dovolenke a vačšinou sa nachádzam okolo rodiny a mojich detí, cítila som potrebu urobiť niečo, čo bolo v mojej kapacite a nemusela som na to ani vynakladať veľa úsilia. Začala som robiť videopodcasty o tom, čo som práve v tom konkrétnom období zažívala a robila som ich doslova z mojej vlastnej kuchyne, keď deti spali.

 

Snímka: Daniela Synovcová

 

MUŽ JE HLAVA RODINY A ŽENA SRDCE

V čom vidíte špeciálnu úlohu ženy v Cirkvi?

Boh Otec stvoril muža a ženu, je tam priraďovacia spojka „A“ a nie podraďovacia „AJ“. Verím, že si máme byť navzájom oporou, pozdvihovať sa, povzbudzovať sa a byť presne na tom mieste, kde máme stáť. Ženy v čase, keď sa písal Starý zákon, boli veľakrát považované za menejcenné, ale Nová zmluva a spôsob, akým Ježiš zaobchádzal so ženami v tej dobe a Jeho pohľad, dáva úplne novú perspektívu na ženu a jej postavenie. Myslím si, že úloha ženy je rovnako dôležitá a podstatná ako úloha muža. Naša empatia, ľudskosť, sila emócie alebo zmysel pre detail nám boli dané preto, aby sme dokázali precitnúť a ponúknuť to, čo mužom niekedy chýba, a naopak. Muži majú niečo, čo zase niekedy chýba nám, a preto je úžasné, ak to ide spolu ruka v ruke a v spoločnej vzájomnej úcte. My to v našom manželstve máme tak, že môj muž funguje viac ako hlava rodiny a ja som viac srdce rodiny. Ani jedno bez druhého nie je úplné a nejak takto to vnímam aj v úlohe a v role, ktoré ako ženy prinášame. Takže áno, každá jedna žena má špeciálnu úlohu, ale nejde to jedno bez druhého.

 

Čo vás inšpirovalo k vytvoreniu spoločenstva Otcov dom a čo je jeho víziou?

Už dlhšie sme cítili pozvanie, že máme vytvoriť priestor kde Sloboda, Láska, Kreativita, Identita a Božia prítomnosť budú hlavné posolstvá a kde každý jeden z nás bude vedieť, že máme dobrého Boha, ktorý túži po tom, aby Ho poznali Jeho deti ako milujúceho Otca. Hlavnou víziou nášho spoločenstva je „Každý synom a dcérou“. Najväčšou inšpiráciou pri vzniku tohto spoločenstva bolo Božie pohnutie nami a naša osobná túžba ísť bližšie k Bohu a vidieť, ako sú dcéry a synovia uzdravení z mentality siroty a vstupujú do skutočnej hlbokej identity s Bohom ako milujúcim Otcom. Náročnejšie bolo priniesť toto posolstvo do kultúry, ktorá Boha často vykresľuje ako prísneho sudcu, ktorý je nahnevaný na svet, pričom Ježiš na viacerých miestach v Biblii spomína, že prišiel preto, aby zjavil to, aký Otec skutočne je. Túžime vidieť ľudí, ktorí vedia, kým je Kristus v nich a kým sú oni v Kristovi.

 

ZAČALI SME HĽADAŤ NIEČO VIAC AKO PREDTÝM

Zmenilo sa pre vás ohlasovanie evanjelia v čase pandémie? Je to iné ako pred koronou?

Pre mňa osobne asi ani nie, nakoľko som väčšinou doma s deťmi, ale pre naše spoločenstvo áno. Rozdiel zrejme pocítili všetky spoločenstvá, keďže sme išli viacej do tej internetovej streamovacej podoby a to, čo bolo osobnou formou predtým, sa zmenilo na zoomy a iné livestreamy. Teda na menej osobnú formu. Mám pocit, že väčšie množstvo ľudí začalo hladať niečo viac, ako im stačilo predtým. Preto si myslím, že hoci aj tie livestramy sú menej osobné, tak majú silu a význam v tom, že si to ktokoľvek môže kedykoľvek zapnúť a vypnúť, ako mu to vyhovuje. Posledný rok sa veľa ľudí dostalo do ťažkých situácií, prežívali alebo prežívajú veľmi ťažké a náročné obdobie a pre nás ako ľudí, ktorí sme spoznali skutočnú Nádej, je to veľká príležitosť priblížiť sa k nim a byť autentickí a milujúci zároveň a ukázať im Krista aj praktickým spôsobom. Moj manžel mi často hovorí, že za každým problémom sa skrýva príležitosť. A dnes je tu príležitosť aj pre nás stáť na tom mieste, kde máme stáť.

 

PRIZNAŤ SVOJE NAJSLABŠIE MIESTA JE NAJOSLOBODZUJÚCEJŠIE

Vo svojich videách na YouTube Slobodná byť SAMA SEBOU sa prihovárate ženskému publiku, dokonca ste sa rozhodli hovoriť o skúsenosti s úmrtím vášho bábätka. Prečo? Nebáli ste sa ísť „s kožou na trh“?

Moje prvé videopodcasty na YouTube sa volajú Od bolesti k nádeji. Sú takou mojou osobnou výpoveďou, cez čo sme ako rodina prechádzali. Ponímajú obdobie tesne po našej strate, keď sme prišli o syna, ktorého som porodila. Tieto podcasty neboli mojím nápadom, ale skôr takým pohnutím priamo z neba a prišlo to práve vtedy, keď som prechádzala cez najťažšie obdobie môjho života. Asi ani ja sama by som si tento spôsob nezvolila, ale dnes som už s odstupom času vďačná, že sme zachytili autentické pocity a myšlienky krátko po tejto najvačšej strate môjho života, kedže sa s tým mohli stotožniť aj ľudia, ktorí prechádzali alebo prechádzajú nejakou bolesťou v živote. Som veľmi vďačná za môjho muža, ktorý tieto prvé videá so mnou aj natočil a stál po mojom boku v tom najtažššm období, cez aké som prechádzala.

Nemám veľmi rada, keď mi niekto len zo súcitu povie, že mi rozumie, hoci nikdy neprežil to, čo ja. Príde mi to len ako taká fráza, klišé, ktorú hovoríme zo slušnosti, hoci pravda je taká, že v skutočnosti nerozumieme tomu, čo sme na vlastnej koži neprežili. Môžeme sa len úprimne snažiť vcítiť do toho človeka a prejaviť mu ľútosť a súcit, a to je veľakrát to najviac, čo môžeme ponúknuť. Plačte s plačúcimi a radujte sa s radujúcimi. V období straty bolo pre mňa náročnejšie sa verejne otvoriť, dnes som však za to veľmi vďačná, lebo aj mne samej to pomohlo si usporiadať svoje myšlienky a ísť na miesto v mojom vnútri, kde som sa musela pozrieť bolesti priamo do očí. Tú beznádej a slabosť neprajem zažiť nikomu, hoci sa s ňou možno z diaľky stretávame dennodenne, ale ak ju zažijeme v priamej interakcii, tak nás to zmení a poznačí navždy. A prvá veta krátko po tejto udalosti, ktorá mi v mysli išla stále dookola bola, že ja už nikdy nebudem taká istá, ako som bola predtým, než sa mi odohrali tieto veci… Môj druhorodený syn ma zmenil navždy, hoci som ho mohla držať v naručí len na pár minút a on už vtedy ani nedýchal. Po tejto udalosti som vedela, že už nikdy nebudem taká istá, ako predtým. Strach otvoriť sa pred ľuďmi a priznať svoje najslabšie miesta a najťažšie momenty je v podstate najoslobodzujúcejším nástrojom. Prinesie vás to na miesto, kde nemusíte už nikomu, ani sebe, nič dokazovať a oslobodí vás do takej miery, že môžete byť úplne sám sebou. Ja som sa stretla s totálne nečakanou stratou a bolesťou a s takuto vecou sa vysporadúvame celý život. Ak by moje svedectvo a môj osobný proces vysporiadania sa s bolesťou mal pomocť čo i len jednému človeku na jeho ceste, tak to všetko malo zmysel.
 

 

Zakúsili ste už aj nejaké ovocie z vášho svedectva, úprimnosti a otvorenosti? Ak áno, akým spôsobom?

Áno, veľa, aj bezprostredne po tej strate mi začali písať desiatky až stovky žien, ktoré som nepoznala, nikdy nestretla, ale ktoré si prežili niečo podobné, ktoré zažívali podobnú bolesť ako ja a vedeli sa stotožniť s mojím príbehom. Ale neboli to len ženy, ktoré mi písali. Zverovali sa mi tak otvorene, ako keby sme sa poznali celý život a mali pocit, že sa nachádzajú na mieste, kde im niekto rozumie a možno môže pochopiť aspoň nejakú časť z toho ich príbehu. Ľudia mi písali, ďakovali; alebo tí, ktorí to neprežili súcitili a boli mi nablízku. Niekedy ma aj zastavili na ulici, hoci sme sa nepoznali a mohla som sa porozprávať s inými ženami o ich bolesti. Nemusí to byť len strata dieťaťa, ale aj rozpadnutie manželstva alebo stroskotanie vzťahu, na ktorom vám veľmi záležalo… Každý jeden z nás sme buď zažili, alebo zažijeme bolesť v nejakej podobe a ten proces, ako sa s tým vysporiadame a ako sa s tým nanovo naučíme žiť, trvá niekedy veľmi dlho.

A tie ďalšie podcasty Slobodná byť sama sebou vznikli tiež na základe procesu, v ktorom som sa nachádzala a nachádzam, ako sa učím prijímať samú seba so všetkým, kým som a aká som. Ako dieťa som bola na základnej škole šikanovaná a zažila som si veľa odmietnutia aj počas puberty a tento podcast je o takej mojej ceste sebahodnoty, identity a ako byť tou najlepšou verziou seba samej bez porovnávania sa s inými ženami, bez súťaženia a ohovárania, ale prijať a milovať samú seba presne na tom mieste, kde sa teraz nachádzam. A v tejto téme sa so mnou stotožnilo oveľa viac žien, ako som si dokázala predstaviť: starších, mladších, vzdelaných, rôzných vekových skupín a písali a píšu mi svoje príbehy a svoje osobné skúsenosti. Je to pre mňa veľmi vzácne, hoci nie každej viem poradiť, odpísať alebo sa s nimi stretnúť. Ale je to také vzácne stretnúť sa na tej úrovni, kde si rozumieme. Ako ženy sa vieme vzájomne pochopiť, povzbudiť, položiť si tie správne otázky a rásť v tom, prečo sme boli stvorené. A verím, že to je aj cieľ týchto podcastov, povzbudzovať iných a byť povzbudená presne na tej ceste, kde sa práve teraz nachádzam. Neverili by ste, aká sila je to povzbudzovať sa navzájom.

 

Je podľa vás úloha žien v Cirkvi nenápadná?

Osobne si nemyslím, že úloha žien v Cirkvi je nenápadná, ale nie je možno až taká viditeľná; ale je nenahraditeľná a podstatná.

 

S manželom máte aj prednášky o vzťahoch. Svedčili ste o svojom príbehu lásky. Je podľa vás príprava snúbencov do manželstva dostatočná? Čo vás samých v manželstve prekvapilo a radi by ste o tom počuli skôr?

My sme manželmi už trinásť rokov a mali sme možnosť pripravovať veľa párov do manželstva, nakoľko robievame predmanželské poradenstvá pre páry z nášho spoločenstva, kde veľakrát hovoríme otvorene o našich chybách a zlyhaniach. Sme obaja veľmi rozdielni a tiež sa vo veľa veciach učíme aj na vlastných chybách, ako správne komunikovať atď. Predmanželská príprava je kľúčová, aby párom boli položené dôležité a niekedy nepohodlné otázky. Na to, aby manželstvo mohlo fungovať nestačí, keď sa dvaja ľudia ľúbia. Druhý predpoklad zdravého manželstva je, či idú a pozerajú sa rovnakým smerom. Konkrétne na túto otázku by som chcela odpovedať príbehom, ktorý sa mi osobne stal a asi najlepšie vystihuje hlbinu a silu manželstva.

Raz som bola v jednom nákupnom centre a stála tam jedna babička. Nikdy na ňu nezabudnem, lebo mi dala rady ako poklady do života. Robila si väčší nákup, hoci vonku bola snehová víchrica, mala vyše 91 rokov a prišla do tohto obchodného domu uprostred vrcholu najväčšej pandémie električkou. Nedalo mi to neprihovoriť sa jej a nespýtať sa, či ju aspoň môžem s tým nákupom odviesť domov. Nikdy nezabudnem na tú vzácnu návštevu, ktorá si sadla do môjho auta. Rozprávali sme sa o živote a vedela som, že mám len pár minút na zopár otázok, ktoré položím. Úpenlivo som v mysli hľadala tú správnu otázku, ktorá mi bude zodpovedaná ženou, mamou, babičkou, prababičkou, ktorá to už má všetko za sebou a má to prežité. Spýtala som sa jej jednoduchú otázku, čo by poradila mladým párom a ľudom, ktorí vstupujú alebo vstúpili do manželstva. Rozprávala mi o svojom mužovi s ktorým strávila 64 rokov a ktorý jej zomrel pred dvomi rokmi. Zamyslela sa a povedala mi, že je zopár vecí, ktoré sú dôležité vo vzťahu. Ako prvé mi povedala, že je to vzájomná TOLERANCIA. Pokračovala ďalej a hovorila, že boli veci, ktoré sa jej na mužovi nepáčili, ale vždy sa pozerala na veci, ktoré mala na ňom rada a na tie sa sústredila. Druhá vec bola vzájomná ÚCTA v manželstve. Bez nej neviete ísť ďalej. Ja s ňou musím len ticho súhlasiť, pretože si myslím, že práve vzájomná úcta a tolerancia sú dve veci, ktoré najviac v manželstvách chýbajú a potom sa stávame svedkami mnohých oddelených rodín a bolestí, kde najviac trpia práve deti. Hoci jej manžel bol už po smrti, celý náš rozhovor mi hovorila, že to bol veľmi kvalitný a dobrý človek. Mala veľa úcty. Zostala som povzbudená, zasiahnutá jej svedectvom života, koré bolo autentické, čisté a za pár minút vo mne zanechalo niečo, na čo nezabudnem do konca života.

 

Snímka: Daniela Synovcová

 

SEBAZAPIERANIE A LÁMANIE SEBECKOSTI JE STRASTIPLNÁ CESTA

Prečo práve vzájomná úcta a tolerancia?

Tieto dva odkazy sa nám zdajú až príliš jednoduché, ale v skutočnosti sa v nich skrýva neskutočná hĺbka, ktorú si ani ja sama ešte teraz nedokážem predstaviť, lebo ju nemám prežitú. Z našich poradenstiev alebo príprav do manželstva, ktoré sme robili a z mojej krátkej skúsenosti môžem len povedať, že mala pravdu. A to je asi to, čo dnes mladým párom chýba. Nemajú možnosť vidieť tú autentickosť, ľudskosť, priznanie si zlyhaní a chýb a potom majú veľakrát skreslené predstavy o tom, ako to bude fungovať. A neskôr, keď vstúpia do manželstva, sú prekvapení až šokovaní, prečo to nie je také, ako počas chodenia, prečo sa hádajú, keď sa predtým nehádali a prečo tá cesta sebazapierania a lámania sebeckosti v nás samých je taká strastiplná. Neviem. Manželstvo je cesta a my s mužom sa považujeme za ľudí, ktorí sa neustále majú čo učiť a sú ľudia na ceste. Ideme dopredu a učíme sa každý jeden deň byť tým najlepším partnerom pre toho druhého.

 

Ste žena, matka, manželka a evanjelizátorka. Cítite niekedy tlak na seba byť dokonalá vo všetkých smeroch?

Ďakujem za túto otázku, úprimne povedané, necítim. Musela som sa nad tou otázkou do istej miery aj zamyslieť, kde sa v tomto nachádzam. Ten interný tlak asi pociťuje každá jedna žena a my samé sa musíme rozhodnúť, či tomu podľahneme alebo si určíme priority, ktoré sú pre nás naozaj podstatné a doležité. Dokonalá sa necítim ani v jednom z týchto vyššie uvedených povolaní a úprimne, ani sa o to neusilujem. Učím sa prijímať samú seba so svojimi chybami a zlyhaniami a som autentická v tom, ako žijem s mojím mužom, deťmi alebo aj v službe.

 

Viete byť sama k sebe milosrdná?

Pred nejakým časom som prijala jednu oslobodzujúcu pravdu a to je to, že si aj ja sama možem dávať milosť. Nemusím mať všetko 100-percentné, možem zlyhať bez toho, aby som bola na seba tvrdá a neustále si vyčítala, ako veľmi som zlyhala. Sme len ľudia, ale veľakrát sme na seba neskutočne tvrdí a prísni, hoci nám bola daná milosť priamo zhora a bolo za nás zaplatené tou najvyššou cenou. Napriek tomu som aj ja na seba bola v minulosti nezdravo prísna a vyčítala som si mnohokrát veci, ktoré som ani nevedela ovplyvniť. Takže jednoducho, keď niečo nestihnem alebo pokazím, poviem sama sebe: Dnes si dávam milosť, presne tú istú, ktorú mi Ježiš vydobil pred 2000 rokmi na kríži. Ak sa ON na mňa nehnevá, prečo by som sa ja mala trýzniť? Toto poznanie a pozvanie ma dostalo na miesto slobody, kde si stále viac a viac uvedomujem, čo je v živote naozaj podstatné a doležité. Raz mi jedna mamina deviatich detí povedala, že sa musela rozhodnúť, či chce mať doma len poriadok alebo či chce, aby sa ľudia, ktorí prídu ku nej domov cítili dobre a ona si vybrala to druhé. Inšpirovala ma, ja mám rada poriadok, ale nie za každú cenu, pretože túžim naplno prežívať každú chvíľu a nenechám si ju vziať ani tým, ako to vyzerá alebo ako to znie, alebo čo si o tom myslia iní ľudia.

 

BOŽIE RUKY SÚ NAJLEPŠÍM MIESTOM, KDE BYŤ

Čo vám pomohlo v najťažších chvíľach, ktoré ste v živote prežívali?

Najviac mi pomohla viera a živý vzťah s Bohom, ktorý ma dokonale pozná, prijíma ma takú, aká som a bezpodmienečne ma miluje. Kedže on daroval to najdrahšie, čo mal, svojho syna, tak som mala pocit, že On sám mi aj najlepšie rozumie v mojej bolesti, cez ktorú som prechádzala. Zažil presne to, čo som zažívala aj ja sama, keď daroval svojho Syna, ktorého tak miloval. V Biblii je jeden silný verš, ktorý som si počas svojej bolesti často čítala a aj dnes si ho po rokoch opakujem. Píše sa tam že On, náš Otec, Boh, je blízky tým, ktorí majú skrúšené srdce a zachraňuje tých, ktorí majú ubitého ducha. (Ž 30, 19) U mňa sa tento verš naplnil do bodky, ale to neznamená, že som si nekládla tie ťažké otázky, že som nemala pochybnosti, že som sa necítila nehnavaná a že som sa nespýtala otázku: Prečo ja? Prečo práve mne? Ale v období, keď som sa cítila najviac osamelá, veľakrát nepochopená, nepovzbudená, smutná a zlomená, mi najviac pomohla konkrétna osoba, ktorou je pre mňa Boh, ktorý pre mňa reprezentuje najlepšieho priateľa. Ten pocit, keď viete, že na tom osamelom mieste nestojíte sami, ale viete, že ste presne na tom mieste, kde je s vami Niekto, kto vás miluje a nesie na rukách, keď vy už nevládzete. Je to to najlepšie miesto, kde môžete byť. To upevnenie a silu vám nemôže ponúknuť a dať ani ten najbližší človek na tejto Zemi. Asi preto sa to nazýva viera a odporučila by som každému, kto už nevládze a je unavený, preťažený a zlomený ísť na miesto, kde je Niekto, kto vám ponúka, že tento nános, balvan unesie za vás a pomôže vám tak, že sa už nebudete musieť vrátiť na miesto, kde máte pocit, že tam stojíte úplne sami.

 



Komentáre