TOP

Mama Vlastička Krafčíková: Viem, čo prežívala Božia Matka, keď držala v náručí svojho mŕtveho syna

Jej príbeh je príbehom veľkej bolesti, pretože sa museli s manželom rozlúčiť s oboma deťmi súčasne. Je však aj rozprávaním o veľkej milosti a Božom milosrdenstve, ktoré sa cez tieto rany rozlialo. Ponúkame vám rozsiahly veľkonočný rozhovor s Vlastičkou Krafčíkovou.

Váš príbeh sa začal tým, že ste hľadali svoje povolanie. To, kde vás volá Boh. Ako ste spoznali svojho manžela?

Mala som dvadsaťjeden rokov a žiadny vzťah, partner neprichádzal. Kamarátky už kočíkovali svoje ratolesti a ja som po tom tiež veľmi túžila. Pýtala som sa Boha, či je moja cesta rehoľa. Odpoveďou mi bola moja babička z mamkinej strany, ktorá mi povedala, že sa modlí za môjho dobrého manžela. Vedela, že potrebujem dobrého manžela kvôli môjmu hendikepu od narodenia. To ma usvedčilo, že Boh na mňa nezabudol, ako som si dovtedy mylne myslela. Dokonca, že ma aj počuje a odpovedá.

 

Čo sa udialo?

Krátko nato začal Boh konať. Preložili ma z jednej predajne potravín do inej na sídlisku a môj budúci manžel nastúpil o desať dní po mne k policajnému zboru ako „dopravák“. Keďže policajná slobodáreň sa nachádzala vedľa predajne, hneď prvý deň zavítal do predajne nový zákazník. Prichádzal k nám skoro denne na nákupy. Keďže sme boli každý z iného okresu, od prvej chvíle sme cítili, že to nie je obyčajná náhoda, ale Boží zámer. Padli sme si do oka a bola to láska na prvý pohľad.

A… ako v dobrej rozprávke, bola raz jedna svadba… o desať mesiacov. Až neskôr sme sa rozprávali o svojich pocitoch a obaja sme boli od prvej chvíle utvrdení v tom, že ten druhý je práve tá dlho hľadaná polovička. Cítili sme sa jeden pre druhého darom.

Už vtedy sme vnímali, že náš spoločný život nebude len prechádzka ružovou záhradou. A keď ma požiadal o ruku, povedala som mu, že neviem, čo nás čaká. Ale určite viem, že nech nás postretne čokoľvek, chcem to prežiť spolu s ním. Náš spoločný život bol a aj je, napriek bolesti, stále krásny a plný lásky. Neviem, prečo mi raz naša dospelá dcéra povedala: „Mamka, ja nemám o vás s ockom strach. Viem, že aj keby ste raz ostali sami, máte toľko lásky, že všetko vydržíte.“ Dodnes nechápem, odkiaľ ten výrok vzala, prečo nad tým uvažovala. Viedol ju Boh? Neviem…

 

 

PLNÝMI DÚŠKAMI SME SI UŽÍVALI RODIČOVSTVO

Povedali vám, že nebudete môcť mať deti. Ako ste to prijali?

Už v mladosti – mala som vtedy šestnásť rokov – som prekonala ťažkú operáciu hrubého čreva. Rodičia boli veľmi šťastní, že všetko dopadlo dobre. Aj ja som bola šťastná a neriešila som to. A ani neskôr. Prežila som krásne detstvo s úžasnými rodičmi, pri ktorých mi nič nechýbalo. Riešiť svoje zdravie som začala až vtedy, keď som prišla do manželovej početnej rodiny. Boli traja bratia a ja som takú veľkú rodinu nikdy nezažila. Mala som doma len mladšieho brata.

Ostatní v jeho rodine už mali svoje rodinky a deti. Veľmi som sa im tešila, no zároveň prišli prvé obavy: Čo ak? Manžel mal už vtedy dvanásť synovcov a neterí. Keď som videla pri spoločných stretnutiach, ako sa majú radi a ako to s deťmi vie, začala som mať vážne obavy. Čo bude, ak my deti mať nebudeme? No môj nastávajúci ma z týchto obáv rýchlo vyviedol. Bol si istý, že ich mať budeme, a tak sa aj stalo. Naša láska bola mocnejšia ako moje obavy a Boh vypočul naše prosby. Nenechal nás dlho čakať a dozvedeli sme sa, že sa staneme rodičmi.

 

Ako si na to spomínate?

To bolo radosti, že sa to nedá ani opísať. Keď prišiel na svet Drahomír (29. apríla 1980), dostal české meno, ktoré mu vybral ocino, lebo v tom čase bol v Brne na policajnej škole. V Poľsku bol v tom čase práve vyhlásený výnimočný stav a všetky ozbrojené zložky vo vtedajšom Československu boli v pohotovosti. Tak sme túto radosť prežívali každý sám a na diaľku.

Na prvú návštevu prišiel manžel domov až po mesiaci. Boli sme šťastní, aj sme si boli vzácni. Manžel sa nad tým malým batôžkom v postieľke rozplakal.

 

 

Kedy prišla medzi vás Lucia?

Krátko nato sme zistili, že budeme dvojnásobnými rodičmi. Naše šťastie a radosť nemali konca-kraja. Lekári z toho nadšení neboli, lebo trvali na jednom dieťatku a mali obavy nielen o moje zdravie, ale aj o život bábätka. Preto aj ten malý časový rozdiel medzi nimi.

Tak k nám prišla do rodinky (20. júla 1982) vysnívaná dcérka Lucia. Už pred narodením syna mala vybraté meno. Napriek môjmu zdravotnému stavu prišla zdravá a v poriadku. Obidva pôrody boli cisárskym rezom. Vysnívaná bola najmä z manželovej strany, lebo ich rodinu tiež postihol tragický odchod trojročnej sestričky Marienky.

Manžel mal už po škole, a tak sme si spoločne plnými dúškami užívali rodičovstvo. Boli to najkrajšie a najvzácnejšie chvíle nášho života. Konečne si nás mohol užívať, sám odviezť z pôrodnice domov a doma privítať. Nedá sa zabudnúť, akí sme boli šťastní. Prežívali sme nanovo zameškané medové týždne. Od prvej chvíle sme cítili, že to všetko je výnimočné, že je to zvláštny dar zhora. Netušili sme, že to bude trvať len tak krátko – dvadsaťjeden rokov.

Potom sme začali túžiť po ďalšom dieťatku, ale už to nešlo. Po dlhom čakaní prišla tvrdá realita – tzv. konečná. Paradoxne, v deň prvého pôrodu po pätnástich rokoch som absolvovala ťažkú ženskú operáciu, po ktorej sme obaja vedeli, že už žiadne dieťa možno nikdy nebude. Manžel to prijal s veľkou pokorou a vďakou Bohu za naše dve deti a ja tak trochu s reptaním a bolesťou v duši. Určitý čas sme sa pohrávali aj s myšlienkou adopcie. Hovorili sme o tom aj s našimi deťmi a radostne súhlasili. No nakoniec tomu neprial môj zdravotný stav. Takže po ich odchode sme nemali ani len nádej na ďalšie dieťatko, ako majú iní rodičia. Vedeli sme, že sme Bohu odovzdali všetko – všetko, čo nám bolo najdrahšie, najmilšie a najvzácnejšie. Odovzdali sme mu dva drahokamy.

 

 

TAKÉTO PUTO SA NEMÁ PRETRHÁVAŤ

Medzi vašimi deťmi bol veľmi silný súrodenecký vzťah, keďže sa narodili s rozdielom pätnástich mesiacov. Ako sa prejavoval? Aký bol Drahoš?

Od prvej chvíle prejavoval veľkú náklonnosť a starostlivosť o Lucku. Všade ju strážil, ochraňoval. Drahoš nastúpil do škôlky a Lucinka do jasieľ. No na každej prechádzke a pobyte v záhrade im Drahoš ušiel za sestričkou. Ich súrodenecké puto bolo také dojímavé, že nám po roku navrhla sama pani riaditeľka možnosť, aby boli spolu v jednej triede, že sa takéto puto nemá pretrhávať.

Potom išli spolu po roku aj na základnú školu. A keď odišiel syn na strednú školu, aby ešte jeden rok mohli spolu ráno odchádzať, Lucia poprosila manžela o prestup na inú „základku“ susediacu s Drahošovou strednou školou. Nik to vtedy v bývalej škole nechápal.

Nevedeli sa od seba odtrhnúť. Akúkoľvek vec, šaty, hračky alebo sladkosti – všetko, čo sa nedalo rozdeliť na polovicu – som musela kupovať dvojmo. Inak by to jeden z nich neprijal. So všetkým ostatným sa delili. V dospelosti aj s oblečením. Keď už ako dospelí chodili spoločne s Luckou na prechádzku so psíkom, ľudia si o nich mysleli, že sú priatelia, nie súrodenci. Až po pohrebe sme sa dozvedeli, ako sa Drahoš v práci veľmi pekne vyjadroval o nás rodičoch a o svojej sestre. Aký bol kamarát so spolupracovníkmi a inými chalanmi. Dôkazom bolo aj vyše osemdesiat motoriek z celého Slovenska, ktoré stáli priamo pri ich hrobe. Tých príkladov by bolo ešte viac, ale je to nadlho. (úsmev) Aby som však nezabudla na podstatné, že sa ako normálni súrodenci vedeli aj poškriepiť a pohádať. Tak normálne…

 

Aká bola Lucia?

Odmalička bola také naše krásne slniečko a šidielko. Obaja boli slniečka, vždy sa zobudili vysmiati. Najprv si v postieľkach ešte riadne „pokecali“ a potom zavolali: „Mami, už sme vyspinkaní!“ Lucia bola odmalička veľmi zručná a samostatná. Vedela šiť, háčkovať, pliesť, vyšívať.

Syn zasa veľmi pekne kreslil, písal básne a prózu. Na strednej ho preto volali Eliot. Jednu prózu napísal dokonca Drahoš sám o sebe a o smrti na motorke. Len s tým rozdielom, že tá druhá mŕtva osoba bola frajerka. Netušil, že to bude sestra, ktorá s ním odíde na večnosť.

Lucia bola pre Drahoša vodcom: v dobrom a niekedy aj v menej dobrom. Keď boli podľa ich predstáv vymaľované tapety, tak sme vedeli, kto exceloval. Stihla zorganizovať v našej farnosti dve stretnutia mládeže s otcom Jánom Bucom. Podľa výpovede mladých bola vraj lekárom ubolených duší a chodiacou charitou. Bola veľmi empatická a vnímavá na potreby iných. Každého vedela vypočuť.

Spoločnou záľubou oboch detí boli kone. U Lucie živé (u otca Maroša Kuffu v Žakovciach) a u Drahoša tie pod kapotou. Lucia cítila volanie do rehole a Drahoš do seminára už asi od dvanástich rokov. Obaja boli plní života.

 

 

V šestnástich rokoch prišla za vami dcéra Lucia s tým, že sa stretla so živým Kristom. Chápali ste ju?

Toto stretnutie s Kristom zažila presne v deň svojich šestnástich narodenín. Bola v tábore v lese na Šuňave. Bol to tábor na spôsob oázy s deťmi so slabších sociálnych rodín zo Žakoviec a okolia s vtedajším žakovským kaplánom otcom Jankom Bucom. V to ráno v kaplnke na príhovor kňaza sa jej dotkol živý Kristus.

Veľmi mi to vysvetľovala, ale ja som, žiaľ, vtedy nič nechápala. Jednoducho som len detinsky uverila svojej milovanej dcérke. Potom som sa párkrát zverila do jej rúk na príhovornú modlitbu a zažila som búranie starého kamenného múra a stavbu nového chrámu. Tento obraz som pochopila až po jej odchode. Povedala mi vtedy, že mi za každú cenu vyprosí stretnutie so živým Kristom… a stalo sa. Dnes viem, že nám s manželom pripravila a vyprosila úžasnú cestu na stretnutie s Bohom. Na jeho dotyk a život v Kristovi. Mne dokonca v tej modlitbe pomohla stavať v sebe nový chrám – chrám Ducha Svätého.

 

Lucia strávila niekoľko mesiacov po boku farára Maroša Kuffu a chcela vstúpiť do rehole. Ako si spomínate na tieto chvíle?

Uf… po boku otca Maroša Kuffu dozrievala a aj veľmi rýchlo dozrela pre nebo. Zanechala nám odkaz, že on bol jej milovaný učiteľ vo viere a láske k ľuďom a dedko, ktorý je už vo večnosti, bol jej milovaným učiteľom v láske ku koňom. Videli sme od prvej chvíle, ako sa jej život a všetky hodnoty menili v dôsledku pobytu v Žakovciach. Napĺňala ju služba iným. Chcela po celý život pomáhať slabým a núdznym.

Stále si s manželom hovoríme, že to bola tá najsprávnejšia voľba, vziať naše deti v období puberty do Žakoviec. Myslíme si, že by tam mali robiť povinné exkurzie pre pubertiakov a problémové deti, aby videli, čo je to život.

No keď sa naša milovaná po čase zmienila o reholi, mala som pocit, že ju na tejto zemi navždy stratím. Hanbím sa za to, že ešte aj otca Maroša som uprosila, aby ju od rehole odhováral. Hovoril jej, že tam v Žakovciach bude prospešnejšia ako v habite zatvorená v kláštore, že môže zložiť sľuby aj v Inštitúte Krista Veľkňaza, ak chce. No dnes už vieme, že Boh mal s ňou aj tak iný plán. Mal pre ňu nachystanú Božiu rehoľu…

 

 

PRED TEBOU POŠLEM SVOJHO ANJELA

Prišiel 21. jún 2002, keď ste sa všetci vybrali na chatu. Čo presne sa vtedy stalo?

Mal to byť len jeden pekný víkend s rodinnými priateľmi. Lucka mala ešte jedno piatkové stretnutie s mladými, a tak poprosila, či by nemohli prísť za nami s Drahošom na motorke. Súhlasili sme s tým. Tesne pred naším odchodom dobehla domov a odprevadili nás s ich psíkom do auta a oni sa chystali na motorku. Obaja boli takí šťastní, že som nemala srdce im jazdu na motorke nedovoliť.

Vedela som, že cestu poznajú veľmi dobre a ešte k tomu idú spolu s nami. Dobehli nás v obci Vernár, kde nás v dedine rozdelil autobus, ktorý vyrazil zo zastávky. Predbehli nás a ostali stáť na vernárskom kopci, kde stojí veľký kríž. Keď sme autom dorazili na miesto, dcéra čupela pod krížom a ja mám pocit, že sa tam vtedy určite modlila. Syn nám naznačil, že je všetko v poriadku, že na nás iba čakali. Pokračovali sme v jazde a ja som videla, ako si zipsovali kombinézy, naťahovali rukavice a kládli na hlavy prilby. Celú cestu išli za nami a ich psík Arik za zadným sklom sa veľmi tešil, že ich vidí.

Až na mieste, ktoré sa nazýva Besník, pred obcou Telgárt, nás predbehli a asi pár minút bola dcérka otočená smerom k nám do auta. Nechápala som, že moje slabé oči (mám dioptrie 24) vidia to, čo by inokedy nevideli. Jej nádherný pohľad… Prečo tak dobre vidím tie jej krásne modré oči, ktoré sa s nami vtedy už lúčili?

Potom nasledovala obec Telgárt a za dedinou v poslednej veľkej zákrute došlo k stretu s kamiónom. Bola to čelná zrážka, ktorú spôsobil vstup rómskych občanov predávajúcich lesné plody do jazdnej dráhy. Vyskočili sme z auta a rozbehli sa k našim deťom. Ja som ostala hneď pri synovi, ktorý ležal bližšie, a manžel utekal k dcérke. Okamžite sme ich začali oživovať a dávať umelé dýchanie s pomocou ďalších šoférov z kolóny. Po pár minútach mi náš syn vydýchol v náručí. Čakali sme na lekársku pomoc a manžel sa snažil ďalej oživovať naše dcérku.

Nakoniec sme sa dočkali leteckej zdravotníckej pomoci. Vrtuľníkom previezli našu dcéru do Banskej Bystrice, kde na následky zranení nezlučiteľné so životom skonala. Previezli tam aj Drahoša na súdnu pitvu. Zvláštny bol pre nás aj pitevný nález, obaja mali zranenia nezlučiteľné so životom a jedno spoločné – odtrhnuté srdiečka. Obetované Bohu?!

 

 

Povedali ste, že Boh vám doprial milosť zažiť ten odchod. Ako to myslíte?

Pokračovanie článku je dostupné iba pre predplatiteľov

Existujeme takmer výhradne vďaka predplatiteľom. Objednajte si naše predplatné a o už niekoľko sekúnd môžete čítať všetky naše články. Ďakujeme, že nám pomáhate tvoriť hodnotný obsah.


Objednať predplatné Už mám účet, prihlásiť


Komentáre