TOP

Manželia Kandráčovci: Tie najkrajšie darčeky sme si už pod stromčekom našli

Tento rok sa ich rodina rozrástla o ďalšieho člena. Prijali medzi seba tretie dieťatko – dcérku Máriu. O tom, aké budú ich tohtoročné Vianoce, aj ako tento čas počas koronakrízy ovplyvnil ich rodinu i profesijný život, sme sa rozprávali s hudobníkom Ondrejom Kandráčom a jeho manželkou Erikou.

Advent je obdobie prípravy na príchod Krista. Ako ho prežívate u vás v rodine?

Ondrej: Je to radostné očakávanie narodenia malého Ježiška. Po každej nedeľnej svätej omši si doma spoločne zapálime sviečku na adventnom venci. Vyrábame si ho sami a je vždy pripomenutím toho, že Ježiš prichádza aj k nám domov. Celkovo by som toto obdobie nazval časom stíšenia a vnútornej meditácie.

Erika: Advent je pre nás obdobím stíšenia a očakávania. Prípravou na niečo čarovné, čo očakávajú malí aj veľkí, a každý rok toto čaro zažívame znova a znova. Obdobie, ktoré reprezentujú horiace sviečky na adventnom venci, v nás s pribúdajúcim svetlom stupňuje radosť. Mám rada tiché chvíľky, keď si sadneme k stolu, zapálime sviečku a spoločne sa pomodlíme. Je to krásny čas – čas, ktorý spája a uzdravuje.

 

Dávate si adventné predsavzatia?

Ondrej: Jeden môj známy hovorí, že predsavzatia si nikdy nedáva, pretože ich aj tak vždy poruší. Ja si však myslím, že sa treba usilovať byť lepším človekom. Aj preto si predsavzatia dávam. Niečo sa podarí viac, niečo menej. Pochádzam z muzikantskej rodiny a ako dieťa si pamätám, že počas Adventu sa u nás hralo iba zriedkavo a vždy potichu. Jedno z najkrajších predsavzatí, na ktoré si spomínam, bolo chodenie na rorátne sväté omše. Úplne však postačí dať si predsavzatie viac si všímať jeden druhého, podať iným pomocnú ruku či možno len tak jednoducho objať svoju manželku alebo deti – to je aj moje tohtoročné predsavzatie.

Erika: Zvyčajne si nejaké predsavzatia dávam. Priznám sa, že si ich dávam aj počas roka, no v Advente sa mi ich podarí aj dodržať. Niektoré sú také, ktoré by som chcela praktizovať aj počas roka, no nie vždy sa mi to podarí. Niekedy si dám predsavzatie vzdať sa nejakých vecí a ak sa mi to podarí, cítim sa naozaj dobre. A ako povedal môj manžel, každý deň sa snažím stať sa lepším človekom. Máme šťastie, že sa ním môžeme stať každý deň.

 

VIANOCE SÚ AJ O ZMIERENÍ

Čo si predstavíte ako prvé, keď sa povedia Vianoce?

Ondrej: Je to vôňa. Vôňa ihličia, medovníčkov a dobrôt, no hlavne vôňa porozumenia, radosti a nádeje.

Erika: Prvá vec, ktorú si predstavím, je malý Ježiško v jasličkách, tajomstvo jeho príchodu na svet a rovnako aj odovzdanosť Panny Márie, ktorá je pre mňa veľkým vzorom. V spomienkach sa mi vynorí polnočná omša, keď nám pod nohami vŕzga sneh a my sa ideme pomodliť k maličkému Jezuliatku.

 

Pamätáte si prvé spoločné Vianoce ako manželia?

Ondrej: Samozrejme, trávili sme ich spolu v našom košickom byte a bol to taký zvláštny pocit. Hneď na prvý sviatok vianočný sme však išli za rodičmi do Krásnej Lúky a Lipian. Pamätám si však na naše prvé Vianoce s Erikou po presťahovaní sa do nášho domčeka. Pod stromček sme dali trojročného Ondríka, ktorého sme previazali veľkou červenou mašľou. Bol to ten najkrajší vianočný darček, aký sme vtedy mali. Odvtedy sme to zažili ešte dvakrát.

Erika: Tie Vianoce boli pre nás oboch naozaj úplne iné. Prvýkrát sme ich netrávili s rodičmi, ale sami. Pre mňa ako ženu to bolo odlišné aj v tom, že som zrazu prebrala všetky povinnosti v kuchyni i mimo nej. No mali svoje neopakovateľné čaro. Zrazu viete, kam patríte.

 

Aké zvyky ste si priniesli zo svojich rodín?

Ondrej: Polnočná omša bola pre nás vždy silným duchovným zážitkom. Koledy, ktoré sa počas nej spievajú, už nikdy nevyznejú tak pôsobivo, ako práve počas tejto liturgie. V mojej rodnej dedine sa vždy po omši vinšovalo. Aj tí, ktorí sa jeden druhému počas roka vyhýbali, si podali ruky a zaželali si radostné a požehnané Vianoce. To je silná tradícia, ktorú som si preniesol aj do svojej rodiny a do mestského prostredia, v ktorom žijeme. Samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na gastronomické pochúťky, ktoré u nás doma vďaka mojej manželke počas Vianoc rozvoniavajú. No a ak budem veľmi prozaický, na stole nesmie chýbať východniarske národné jedlo – bobaľky alebo opekance.

Erika: Keďže sme s Ondrejom rodáci, máme takmer rovnaké zvyky a tradície. Priniesli sme si do svojej domácnosti všetko, čo nás naučili naši rodičia. Tradičné jedlá, prípravu na sviatky i návštevu chrámu. My sme si doma zvykli na štedrý večer deliť jabĺčko alebo oplátku podľa počtu členov v rodine – a tento zvyk nám aj zostal.

 

Vytvorili ste si aj nejaké vlastné?

Ondrej: Už pár rokov sa otužujem, preto s partiou susedov ideme na Štedrý deň na neďalekú vodnú nádrž Bukovec. Po otužovaní si dáme teplý čaj a štamperlík dobrého destilátu.

Erika: Pre mňa je nové to, že si na Vianoce zaspievame. Tento – pre mňa nový – zvyk sa mi naozaj páči.

 

 

 

DÔLEŽITÉ JE VEDIEŤ SA PODELIŤ

Ako vyzerá u vás doma štedrá večera?

Erika: Začíname oplátkou, nesmú chýbať opekance – bobaľky s makom a kapustnica. Keďže máme v susedstve rybárov, tak nás pred sviatkami zvyknú potešiť aj chutnou rybkou. Vzhľadom na to, že väčšinu potravín máme domácich a poznáme ich príbeh, má aj to jedlo také iné čaro. A keďže aj môj manžel s naším Ondrejkom začali rybárčiť, už teraz sa teším na ich prvý úlovok, ktorý možno odložíme aj na Vianoce.

Ondrej: Dôležité je však nemať plný stôl, ale vysvetliť deťom princíp toho všetkého. A tým je fakt, že sa vieme podeliť so všetkým, čo máme.

 

Chodievate spoločne na polnočnú?

Ondrej: Samozrejme. Ak to situácia umožní, spolu s deťmi pozdravíme známych a susedov v našej farnosti aj krátkym pásmom kolied v našom podaní. Zvyčajne je to ešte pred svätou omšou, ale veľké čaro majú pre mňa aj koledy, ktoré spievame a hráme s naším farským zborom v Košiciach na Pereši. Asi najkrajší pohľad je na deti, ktoré počas obradov sladko zaspia. Je to ten najsilnejší videoklip, v ktorého pozadí znie hymnická Tichá noc.

Erika: Pamätám si z detstva, aká som bola šťastná, že som nemusela ísť spať a mohla som byť tak dlho hore s rodičmi. A to isté zažívajú aj naše deti, ony ešte o to viac, že máme skvelých priateľov a známych, s ktorými si zvykneme hneď po polnočnej omši zapriať krásne sviatky.

 

Hrávate ľudovú hudbu a k našej tradícii – prirodzene – patria aj vianočné koledy. Máte nejakú obľúbenú?

Ondrej: Zdalo by sa, že najznámejšou a najobľúbenejšou vianočnou skladbou je Gruberova Tichá noc. My východniari však máme koledu, ktorá sa jej v popularite bez zveličenia vyrovná. Je to koleda Kedy jasna hvizda. Spieva sa v každom jednom regióne východného Slovenska, v rôznych dialektoch, a mal by ju ovládať každý východniar.

Erika: Koledy mám veľmi rada. Zvykneme si ich cez sviatky nielen púšťať, ale aj spievať, z čoho sa veľmi teším. Ja osobne mám veľmi rada tradičnú anglickú koledu Greensleeves, ktorú v slovenčine poznáme pod názvom Madona s dieťaťom. Pre mňa ako ženu je Madona stelesnením materstva a dôvery v Boha. Je vznešená a plná lásky.

 

Spievate si koledy aj doma, či radšej relaxujete bez hudby?

Ondrej: Našťastie, nahrali sme niekoľko vianočných CD albumov. Stačí si ich počas varenia či zdobenia stromčeka pustiť a pospevovať si ich.

Erika: Áno, púšťami si a ešte radšej spievam. K tomuto obdobiu to jednoducho patrí.

 

SVÄTÁ OMŠA NIE JE FILM

Obdobie tesne po sviatkoch býva plné štefanských zábav a vianočných koncertov. To musí byť náročné pre rodinu hudobníka. Ako to zvládate?

Ondrej: Dobrovoľne som si vybral túto cestu, preto nebudem vyplakávať, ani sa sťažovať na množstvo koncertov práve vo vianočnom období. Aj keď sa tento rok v hudobnej vyťaženosti nedá porovnávať s tými ostatnými, predsa len sa nejaké koncerty chystajú. Už tradične na sviatok svätého Štefana pripravujeme pásmo kolied a zvykov s názvom V slovenskom betleheme. Ide o benefičný projekt, ktorého spoluorganizátorom je aj moja Nadácia Ondreja Kandráča. Výťažok z SMS hlasovania rozdáme tým, ktorí to najviac potrebujú.

Erika: Už sme si na to akosi zvykli. Štedrý večer, prvý sviatok vianočný patria nám a na druhý sviatok už zvykne Ondrej hrávať. Beriem to ako fakt a prispôsobujeme tomu aj rodinný program. Tento rok bude síce asi iný, nielen situáciou v krajine, ktorá tu momentálne je, ale aj tým, že máme malého drobčeka. No všetko sa dá zvládnuť a zo všetkého sa dá tešiť.

 

Tento rok však môže byť rozdielny – nikto nevie, aký dopad bude mať koronakríza na Vianoce. Viete si predstaviť sviatky bez slávení v kostole?

Ondrej: Ak to bude naozaj nevyhnutné, potom si to predstaviť viem. Neviem si však predstaviť sviatky bez svätej omše ako takej. Našťastie, dnešná digitálna doba nám prináša množstvo možností, ako tento výnimočný okamih prežiť. Televízia, rozhlas či livestream na sociálnych sieťach isto ponúkne túto možnosť duchovného zážitku. Dôležité je deťom vysvetliť, že to nie je film, pri ktorom sa je popcorn, ale dôstojný okamih. Preto u nás platia isté pravidlá – slušne sa oblečieme a podľa možností sa spevom a modlitbou zapájame do prenosu.

Erika: Samozrejme, ak by taká situácia nastala, budú mi sviatky v kostole chýbať, to priznávam. Hlavne prijatie Eucharistie, čo vnímam už teraz. Ale zvládli sme nejako Veľkú noc, zvládneme aj toto.

 

A čo bez koncertovania?

Ondrej: Snažím sa v každej životnej situácii nájsť jej zmysel. Hudba, koncertovanie či moderovanie je niečo, čo je súčasťou môjho života. Táto situácia ma však mnohému naučila. Mám možnosť viac sa venovať svojim najbližším, nahrávam nové skladby, veľa čítam a externe pripravujem hudobné formáty pre jedno rádio. Snažím sa myslieť aj na tých, pre ktorých je táto situácia doslova likvidačná. Mám na mysli zvukárov, osvetľovačov, ľudí z SBS či produkcie. Práve týmto ľuďom je treba podať pomocnú ruku. Často sú to živitelia rodín a zo dňa na deň prišli o svoj chlieb a zdroj príjmu.

Erika: Všetko má nejaký zmysel. Aj situácia, ktorá tu je. Iste, nie som z nej nadšená a najradšej by som bola, tak ako všetci, aby sa to už celé skončilo, ale určite nás to má niečo naučiť. Čo, to ukáže čas.

 

 

 

DETI TOMU DÁVAJÚ INÝ ROZMER

Ako je to u vás s darčekmi? Dávate radšej praktické veci, alebo veci pre radosť?

Ondrej: Mojím životným krédom je, že darčeky nemajú byť o okázalých materiálnych gestách. Snažím sa deťom vštepiť fakt, že ani ten najdrahší darček sa nevyrovná tomu, ak sa tešíme zo svojho okolia a sme si nápomocní. Tie najkrajšie darčeky sme si už pod stromčekom našli. Máme jeden druhého, ale hlavne tvoríme spolu rodinné puto – v dobrom aj v zlom. Ale bez istých darčekov by som si Vianoce predstaviť nevedel. Teším sa na rôzne obrázky, maľované i vystrihované výtvory svojich detí. Hlavne Ondrejko vie svojimi vtipnými kreslenými bonmotmi (slovnými hračkami) vyčariť úsmev na našich tvárach.

Erika: Odkedy naše deti vnímajú, že ich pod stromčekom čaká nejaké to prekvapenie, sú darčeky hlavne o nich. Je krásne na ich tvárach a v ich očkách vidieť tú iskričku šťastia, keď rozbaľujú darčeky. Toto je pre mňa asi za všetky dary sveta. Iste, že sa snažíme, tak ako vo všetkom, nájsť zdravú strednú cestu. Potešiť, ale nerozmaznávať.

 

Už počas roka ste však dostali výnimočný dar – vašu najmenšiu dcérku Máriu. Zmenilo sa vaše prežívanie Vianoc s príchodom detí?

Ondrej: Deti dodávajú štyrom stenám úplne iný rozmer. Aj to často opakujem, že dôležitejšie, ako stavať domy, je to, čo v nich poviete svojim deťom, pretože múry by mali spájať, a nie rozdeľovať. Moja Erika však zvykne tvrdiť, že upratovať dom pri troch deťoch pred Vianocami je, ako keby si čistila zuby a jedla pritom Fidorku.

Erika: Áno, dostali sme neskutočný dar – našu malú Máriu. Deti menia úplne všetko, menia nás celých. A tento malý človiečik to potvrdil stokrát. Je až neuveriteľné, ako sa môže láska v človeku násobiť. Ako sa človek pri tomto zázraku stáva nežnejším a zistí, že toho naozaj veľa nepotrebuje. Keď sa usmeje, celý svet je zrazu krásny.

 

Čo považujete počas Vianoc za najdôležitejšie?

Ondrej: Aby sme pri tom všetkom konzume nezabudli na ich podstatu. V ďalekom Betleheme sa narodilo dieťa, ktoré prichádza do každej rodiny – bez rozdielu. V jednoduchosti a skromnosti, no v obrovskej láske a nádeji.

Erika: To, že si to každý rok pripomíname a každý rok to vieme prežiť znova a znova. Čas nádeje, požehnania. Čas, keď prišiel ten, ktorý nám má ukázať cestu. Ten, ktorý je pravda a láska.

 

 

S BLÍZKYMI SA MÔŽEME SPOJIŤ MYŠLIENKAMI

Na čo, podľa vás, ľudia počas vianočného obdobia najviac zabúdajú?

Ondrej: Niekedy mám pocit, že sa na Vianoce vždy za niečím ženieme. A pritom nám unikajú ich základné atribúty. Byť všímavejší k svojmu okoliu i blízkym.

Erika: Priznám sa, že neviem. Neviem, ako to prežívajú iní. Možno by som si len priala – nielen na Vianoce, ale počas celého roka – viac tolerancie a pochopenia, bez posudzovania, porovnávania a znevažovania.

 

Vianočná liturgia nás vovádza do tajomstva narodenia Krista. Keby ste mohli Ježiškovi niečo priniesť ako obetný dar, čo by to bolo?

Ondrej: Možno by som chcel odstrániť mnohé svoje chyby a nedostatky. To by bol asi najkrajší obetný dar, ktorý môže omylný človek Ježiškovi dať.

Erika: Chcela by som pre neho odstrániť všetky svoje strachy a obavy. Chcela by som sa naučiť bezvýhradne mu veriť.

 

Po Štedrom dni prichádza vianočné obdobie – ľudia zväčša navštevujú svojich blízkych. Teraz to však kvôli koronavírusu asi nebude celkom možné. Ako plánujete využiť tento čas?

Ondrej: Budeme rešpektovať všetky pokyny a nariadenia, ktoré budú platiť. Ľudský život je niečo, čo nás ďaleko presahuje, aj preto si tento dar treba vážiť a chrániť ho. Na druhej strane, nikto nám nemôže zakázať byť myšlienkami v spojení s našimi najbližšími, pri ktorých fyzicky nemôžeme byť.

Erika: Uvidíme, ako sa situácia vyvinie, aj keď ja som optimista. Každopádne, pre mňa je najdôležitejšie to, aby sme my ako rodina boli zdraví a spolu. To je najviac a keď to tak bude, tak zvládneme všetko. Ostatné má svoj čas.

Foto: Ľištoňová



Komentáre