Manželia Kondelovci z Dublinu: Láska je každodenné rozhodnutie sa pre toho druhého

Hoci sa o tom na Slovensku veľa nehovorilo, 21. až 26. augusta 2018 na pozvanie Svätého Otca Františka hostil írsky Dublin rodiny z celého sveta. Na Svetovom stretnutí rodín boli aj Anka (58) a Emil (60) Kondelovci zo Žiliny. Čím bol pre nich tento čas, akú inšpiráciu má pre nás doma?

Niekto chodí na dovolenku, vy na Stretnutie rodín do Dublinu. Prečo?

Anka: Dovolenka môže mať veľa foriem. Pokojný oddych pri vode, namáhavejšie túry v prírode, poznávacie zájazdy, študijné pobyty, ale aj duchovná obnova. Mám dojem, že my sme to mali v Dubline päť v jednom. Za tých desať dní sme zažili všetko.

Emil: Na Svetové stretnutie rodín do Dublinu sme boli nominovaní Radou pre rodinu KBS spolu s kňazom Žilinskej diecézy Romanom Sekom. Vedúcim slovenskej delegácie bol Mons. Milan Chautur.

 

Vrátili ste sa pred niekoľkými týždňami. Aké pocity sú najsilnejšie?

Anka: Vďačnosť za to, že sme mohli zažiť takýto obohacujúci čas. Do Dublinu sme prišli pár dní pred oficiálnym otvorením stretnutia. Pri potulkách za najznámejšími miestami Dublinu sme svojím spôsobom spoznávali genius loci tohto mesta. Zvykali sme si na počasie, ktoré v priebehu pár minút dokázalo vykúzliť všetky ročné obdobia. Krajina rozdelená na zelené pasienky s ovcami či dobytkom. Ľudia sa nám zdali menej unaháňaní, srdečnejší a ochotnejší pomôcť.

Úžas nad množstvom tém na kongrese. Ľútosť, že nemôžem byť naraz na viacerých workshopoch. Každá téma, ktorú sme si vybrali, bola zaujímavá, podnetná, aktuálna. Milé stretnutia s cudzími ľuďmi, ktorí sa menili na blízkych ľudí. Skutočne bolo cítiť, že sme jedna rodina. Obetavosť Slovákov, ktorí žijú v Írsku, pri príprave slovenskej omše a stretnutia. Blízkosť, múdrosť a láskavosť Svätého Otca Františka.

Emil: Som Bohu vďačný, že som mohol zažiť takéto stretnutie. Na kongrese sme strávili tri dni, jeden deň bol festival rodín na štadióne v Croke parku, na ktorý prišiel aj pápež František. V nedeľu sme sa vo Phoenix parku zúčastnili na svätej omši, ktorú celebroval Svätý Otec. Každá z tých udalostí je nezabudnuteľná. Veľmi sa ma dotkla prednáška, ktorú mal na kongrese filipínsky kardinál Luis Antonio Tagle. Životným zážitkom bolo vnímať bezprostredne Svätého Otca.

 

Tento rok bolo mottom viac sa ponoriť do myšlienky mať „radosť z lásky“ podľa rovnomennej exhortácie pápeža Františka. Čo to v praxi v programe stretnutia v Dubline znamenalo?

Anka: Exhortácia Amoris laetitia opisuje rodinu od ideálu, ktorý jej dal Boh, až po súčasné problémy, s ktorými sa stretávame v našich rodinách na celom svete. Ponúka zrozumiteľné prístupy k týmto problémom tak, aby sme obnovili v rodinách radosť z lásky, radosť z toho, že môžeme žiť v rodinách. Všetky prednášky, workshopy, svedectvá, homílie hovorili o tom, ako sa nám darí tieto prístupy aplikovať v našich rodinách.

Prvý deň kongresu bol zameraný na prvé tri kapitoly exhortácie pod názvom Rodina a viera. Druhý deň sa témy venovali štvrtej až šiestej kapitole s názvom Rodina a láska. Príspevky tretieho dňa hovorili o skúsenostiach so siedmou až deviatou kapitolou so spoločným názvom Rodina a nádej.

 

NEVYHADZOVAŤ VECI A ANI VZŤAHY

Čo vás – každého osobitne – najviac zaujalo na stretnutí rodín?

Anka: Na kongrese sa mi veľmi páčil filipínsky kardinál Luis Antonio Tagle v prednáške na tému Vyber si život: Pápež František o kultúre „vyhadzovania“. Bol to prienik exhortácie Amoris laetitia o súčasnej rodine a encykliky Laudato si o životnom prostredí. Kardinál hovoril o fenoméne zastarávania. Od prvej tretiny minulého storočia sú veci navrhované tak, aby zastarali, aby boli nemoderné a aby ich bolo treba vyhodiť a nahradiť novými. Aké je to plytvanie zdrojmi našej Zeme a záťaž pre naše rodiny. A rovnaký postoj môže prejsť aj do oblasti vzťahov. Prestávame na druhú osobu pozerať cez vzťah, ktorý sa vytvára vzájomným darovaním sa. Začíname presúvať dôležitosť zo vzťahu k inej osobe do svojho centra, do svojho ja. Na druhú osobu už pozeráme len ako na komoditu, ktorá má pre mňa význam, len ak mám z nej nejaký úžitok. Ináč ju nepotrebujem a odhadzujem.

Mali by sme sa prestať pozerať na ľudí a prírodu cez zisk a začať na nich pozerať ako na dar od Boha. Nazval to integrálnou ekológiou, ktorá zahŕňa ekológiu prírody, ale aj medziľudských vzťahov. To, čo by sme mali vyhodiť, je kultúra vyhadzovania. Prednášku dopĺňal veselými aj dojemnými príkladmi zo svojho života, čo by bolo na samostatnú kapitolu. Jeho prejav bol jednoduchý a láskavý, živo komunikoval s poslucháčmi, a tak sme sa chvíľu smiali, chvíľu plakali.

Nezabudnuteľný bol festivalový večer. Program plný typického írskeho tanca, piesní, temperamentu bol pripravený naozaj s veľkým citom, láskou a profesionalitou. Po príchode Svätého Otca sa pokračovalo svedectvami rodín z celého sveta, na ktoré vo svojom príhovore reagoval. Keď sa teraz vraciam v spomienke na ten večer, vynára sa mi pocit, akoby celý štadión s desiatkami tisíc ľudí strávil príjemný večer v obývačke ako jedna rodina spolu so svojím otcom.

Emil: Zaujal ma seminár, ktorý viedla Wendy Grace s témou Ako sa modliť v digitálnej dobe. Žijeme časy internetu, keď sa už hlboká múdrosť nezískava od starších ľudí, ale z internetu. V analógovej dobe rodič vedel o svojom dieťati, aký program sleduje, s kým telefonuje. Dnes sa komunikácia stáva úplne nekontrolovateľná, čo robí mnohým rodičom výchovný problém. Mobily máme pri sebe celý deň, celú noc. Vytvárame si závislosť od digitálnych technológií a ako každá závislosť, tak aj táto ničí rodinný život. Skúsme využiť aplikácie, ktoré nám môžu pomôcť modliť sa. Zazneli niektoré praktické skúsenosti. Napríklad používať klasický budík, aby sme nemuseli mať mobil pri posteli. V jednej rodine si zaviedli odkladaciu škatuľku na mobily. Tam ich položia, keď idú spolu večerať, modliť sa alebo rozprávať. Nesnažme sa na správu odpovedať okamžite (niekedy aj počas svätej omše alebo modlitby). Zastavme sa, pomodlime sa a potom odpovedzme. Koľko času venujeme digitálnym technológiám a koľko rodine a modlitbe? Je zlé, ak je to v prospech digitálnych technológií.

 

Ide o medzinárodné stretnutie. Sú radosti aj starosti rodín napriek svetadielom v niečom blízke?

Anka: Ak ide o problémy lásky, úcty, odpustenia/neodpustenia, drogovej a iných závislostí až po digitálne zariadenia, prijatia starých, chorých členov rodín či chudoby rodín, odovzdávania viery v rodine, sú to otázky zasahujúce rodiny na celom svete. My našťastie nemáme skúsenosť s vojnami a priamym prenasledovaním kresťanov, hoci na svete je veľa rodín, ktoré takto trpia.

Emil: Áno, ak sme sa rozprávali o programoch na prípravu snúbencov a sprevádzanie manželov, videli sme veľa podobných čŕt.

 

Pápež František je presvedčený, že rodina je dobrou správou pre svet, ak žije Božie „áno“. Videli ste tam alebo aj doma takéto rodiny?

Anka: Jasné, doma poznáme veľa úžasných rodín, ktoré premieňajú Božiu lásku na lásku medzi sebou. U nás v rodine, vo farnosti, v meste, v diecéze, na manželských stretnutiach. Ak aj sú v problémoch, napriek tomu sa usilujú hľadať riešenia spoločne prospešné, sú dobrou správou pre svet.

Na kongrese sme rodiny spolu nevideli. Rodičia boli v prednáškových halách a deti mali zatiaľ organizovaný bohatý program v skupinách podľa veku. Potešili nás kamaráti z „manželákov“, ktorí pricestovali na stretnutie z Mníchova s celou rodinou. Aj v našej výprave bola rodinka z Bytče, ktorá pobyt získala ako výhru v žrebovaní účastníkov prípravných katechéz pred týmto svetovým stretnutím. Úžasne milé rodiny sme stretli medzi Slovákmi žijúcimi v Írsku. Z írskych rodín sme poznali len našich domácich, u ktorých sme boli ubytovaní. Starší manželia s dvanásťročnou dcérou a kocúrom Tigrom. Bolo vidieť, že im je spolu dobre, že sa majú radi a trávia spolu dosť času.

Milé bolo stretnutie na bratislavskom letisku pri návrate domov, keď sme sa pri pasovej kontrole stretli s päťčlennou rodinou z Trnavy. Náhodou počuli v rozhlase, že v Žiline sú prípravné katechézy na stretnutie, začali sa o stretnutie väčšmi zaujímať a sami sa vybrali do Dublinu. Naživo sme videli niekoľko rodín z celého sveta, ktoré na festivale v Croke parku predstupovali pred Svätého Otca so svojimi svedectvami, ako si poradili s rôznymi situáciami. A treba spomenúť ešte jednu rodinu, ktorá sprevádzala stretnutie. Boli to relikvie svätých manželov Martinovcov a ich dcéry, svätej Terezky.

TRI ZÁZRAČNÉ SLOVÍČKA, ODPUSTENIE A NEŽNOSŤ

V liste pred stretnutím v Dubline Svätý Otec zdôrazňuje, ako sa potrebujeme v rodine všetci vychovávať a prijímať, čo nie je jednoduché. Dostali ste tam presnejšie návody a praktické pokyny, ako na to?

Anka: Tie návody a praktické pokyny poznáme. Rok čo rok sa opakujú na mnohých programoch pre manželov, na manželských stretnutiach, na manželských večeroch, na prípravných kurzoch do manželstva, sú v množstve dobrých kníh. Najdôležitejší krok je začať od seba. Nesledovať, čo má urobiť ten druhý, ale hľadať, čo môžem urobiť ja, aby ten druhý bol šťastný. Viackrát na prednáškach rezonovalo, že láska je rozhodnutie, záväzok je rozhodnutie, dôvera je rozhodnutie, odpustenie je rozhodnutie. V každej situácii sa rozhodujem, či budem myslieť iba na seba, alebo budeme hľadať riešenie pre oboch dobré. K tomu sa treba učiť rozprávať. Aby som mohol komunikovať s úctou, učím sa druhého prijať takého, aký je. Neprerábať ho na svoj obraz.

Svätý Otec opäť opakoval tri základné slová, ktoré máme v našich rodinách používať denne: „ďakujem, prosím a prepáč“. Hovoril, že sa máme uzmieriť prv, ako pôjdeme spať. Nepokračovať na ďalší deň v studenej vojne, ktorá škodí manželom aj deťom. Viackrát pripomenul slovo nežnosť. To znamená, že nemáme byť k sebe drzí, bezohľadní, požadovační, ale nežní, ohľaduplní, láskaví.

 

V pozvánke na stretnutie rodín bola výzva odkryť aj ťažkosti a zápasy rodín. Aké sú tie najvýraznejšie?

Anka: Stačí sa pozrieť okolo seba a vidíme ťažkosti manželstiev. Neschopnosť finančne zabezpečiť rodinu, neschopnosť vzájomne komunikovať, závislosti od alkoholu, drog, porna, digitálnych technológií, zlé komunikačné návyky, nedostatok času pre členov rodiny, sebectvo…

 

Za tých pár dní sa možno nedajú utvoriť veľké priateľstvá, ale utvrdiť postoje a nabrať inšpiráciu áno. Boli ľudia, svedectvá či príbehy v bežnom stretnutí účastníkov, ktoré sa vás dotkli?

Anka: Dotkla sa ma ochota a úsmev Írov. Či už náhodných chodcov, ktorých sme sa pýtali na cestu, či predavačov v obchode, či dobrovoľníkov na kongrese, na festivale aj pri zabezpečovaní svätej omše vo Phoenix parku. Na takú obetavosť nie som u nás na Slovensku zvyknutá. Som vďačná dublinským Slovákom, ktorí zorganizovali slovenskú svätú omšu, aj stretnutie po nej. Spoznala som tam veľa zaujímavých ľudí. Rada spomínam na dve penzistky zo severu Írska, ktoré strávili s nami čas okolo svätej omše v stredu. Za tú chvíľu sa z nás stali skvelé kamarátky naladené na rovnakú vlnovú dĺžku.

Emil: Bolo bežné, že sme sa zarozprávali aj s neznámymi okoloidúcimi. Jeden kapucín z Ameriky, keď zistil, že sme zo Slovenska, hneď nás zaviedol za svojím spolubratom Bernardinom. Ten, keď mal sedem rokov, emigroval s rodičmi zo Slovenska do Ameriky. Stal sa kapucínom a teraz je na misii v Írsku. Nakoniec sa pridal aj k našej slovenskej omši v sobotu u dominikánov a veríme, že sa ešte na Slovensku stretneme.

 

Ktoré tri najdôležitejšie veci/poznatky z Dublinu by ste odporučili po celom programe pre naše rodiny, aby z nich bolo cítiť radosť lásky?

Anka: Vypnúť internet a viac sa v rodine rozprávať, spolu sa hrať, tráviť čas. Aj keď niekedy v rodinách lietajú taniere, uzmieriť sa ešte v ten deň. Vieru odovzdávať deťom doma. Spolu sa s nimi modliť, čítať Sväté písmo, učiť ich prežehnať sa a učiť ich podeliť sa s núdznymi.

 

DOBRODRUŽSTVO RASTU MANŽELSTIEV MÔŽE STÁLE POKRAČOVAŤ

Hoci sa o tom veľmi nehovorilo, v rámci KBS sa ponúkla aj príprava na toto stretnutie. Ako ste spokojní s tým, čo ste si napríklad v rámci moderovania prípravy odžili vy dvaja?

Emil: Bolo to dobrodružstvo. S otcom Romanom Sekom a tímom ďalších desiatok manželov sme na podnet otca biskupa v našej Žilinskej diecéze zaviedli do praxe stretnutia manželov vo farnostiach. Ich náplňou bolo osem katechéz, ktoré pripravila Rada pre rodinu KBS a dodala na každú slovenskú farnosť. Stretnutia sa rozbehli len v tých farnostiach, kde prejavili ochotu všetky tri subjekty: kňaz, lektorský pár manželov a účastnícke manželské páry. V niektorých farnostiach si manželia za tých pár mesiacov na stretnutia tak zvykli, že sa chystajú pokračovať aj po prázdninách.

Všetky tímy mali k dispozícii materiály na stránke ssr2018.sk a mohli ich použiť pri príprave stretnutí. Takáto skúsenosť sa dá využiť aj o tri roky, keď sa rodiny budú môcť opäť obnoviť v príprave na ďalšie Svetové stretnutie rodín.

 

Témy príprav boli veľmi praktické…

Emil: Témy sa týkali všetkých oblastí rodinného života. Priority v manželstve, rozdiely medzi mužmi a ženami, naplňovanie citových potrieb manželov, komunikácia, vyjadrovanie pocitov, prežívanie sexuality, výchova detí, krízy, odpustenie a vzťahy medzi troma generáciami.

Pri každej téme sú uvedené príslušné citáty z Amoris laetitia a pracovný list pre manželov, aby si mohli vo dvojici prebrať reflexiu na ponúkanú tému vo svojej rodine.

 

Dublin je za nami. Čo ďalej doma?

Vo farnostiach, kde boli prípravné katechézy, sa môže pokračovať v stretnutiach manželov. Materiály z Dublinu sú na stránke Vatikánskeho rozhlasu, kde sú v slovenčine všetky príhovory Svätého Otca. Niektoré príspevky pribudnú aj na stránke www.ssr2018.sk. V angličtine sa dá dostať k záznamom z kongresu na oficiálnej stránke Svetového stretnutia rodín www.wmof2018.ie.

Cena výstupov z tohtoročného svetového stretnutia rodín je v ich spojení s bežným každodenným rodinným životom. Budú aktuálne stále, sú zrozumiteľné a dávajú prijateľné podnety pre všetkých členov rodiny.

 

V našich médiách sa téma stretnutia rodín veľmi neuchytila… Nebolo o čom?

Emil: Téma je veľmi aktuálna. Problémy rodiny sa týkajú každého z nás. Veď všetci sme členmi nejakej rodiny. Čo sa týka médií, nie je médium ako médium. Čo je zámerom redakcie média, aký má postoj k otázkam rodiny, chce podporovať rodinu, alebo jej na rodine nezáleží? V našom diecéznom časopise sa stretnutiu venovalo viac pozornosti.

 

Vy sami sa venujete nielen svojmu manželstvu, ale aj iným. Prečo to vnímate ako potrebné?

Emil: Veľa sme v manželstve dostali, objavili, mnohé situácie sme prežili, pochopili. To, čo môžeme ponúknuť, je predovšetkým naše svedectvo.

Na manželských stretnutiach sme zažili, aké dôležité je hovoriť o ťažkostiach v manželstve. O tom, že podobné situácie prežívajú skoro všetky manželstvá a že existuje dobré riešenie kríz. V Písme sa hovorí, aby sme si vzájomne niesli svoje bremená.

Pri aktivitách pre manželov sme obaja spolu. Pri príprave sa veľa rozprávame, baví nás takto tráviť spoločný čas. Máme radosť z aha-efektu, ktorý zažívajú účastníci trebárs dvojdňového programu, keď zažijú radosť z odpustenia, z objavenia cesty, ako si porozumieť, ako sa rozprávať.

 

Ste rodičia, ktorí podávajú štafetový kolík manželstva už aj vašim deťom… Ako vnímate ich pripravenosť byť dobrým manželom, dávať radosť z lásky?

Anka: Na jednom workshope povedali dobré prirovnanie prípravy na manželstvo. Je to ako sen o výlete do Talianska. Chystáte sa dlhý čas, študujete reálie, robíte si plány, čo budete robiť, kam pôjdete. Sadnete do lietadla a ono vás prepraví do Holandska. Vystúpite – a čo teraz?

Tak je to aj s mladými manželmi. Každá dvojica je iná. Za pochodu sa učia zosúlaďovať svoje sny o vlastnej rodine. Naše deti vyrástli u nás a odniesli si z nej dobré aj zlé momenty. Verím, že tých dobrých je viac. O zlých hovoríme, aby ich videli v reálnom svetle a podľa možností sa im vyhli. Teraz sú na ťahu oni. Ako ich z diaľky sledujem, zdá sa mi, že vedia, „kde je sever“ a kam majú ísť, vedia, čo je pre rodinu podstatné a dobré. Teším sa z nich.

 

Podľa pápeža Františka sa musia rodiny pýtať, či žijú z lásky, pre lásku a v láske. Ak by ste mali odpovedať za seba, tak…

Anka: Každý deň sa vedome rozhodujem pre lásku. Niekedy to ide ľahučko, niekedy ťažko, ale poznám už mechanizmy, ako si pomôcť. Najlepší recept je spoločná modlitba manželov. Tá robí zázraky.