TOP

Manželia Kubisovci: Pobyt v Kazachstane nás pripravil na manželstvo

Hoci sa poznali niekoľko rokov, chodiť spolu začali až na dobrovoľníckej misii v Kazachstane. Dnes sú manželmi skoro tri roky, majú ročnú dcérku a skúsiť si takéto dobrovoľníctvo by odporúčali každému mladému človekovi. Im samotným pomohlo odhaliť vlastné charaktery, ale aj povolanie. Janka (34) a Radko (34) Kubisovci z Ružomberka sa s nami v rozhovore podelili so svojimi skúsenosťami z dobrovoľníckej služby.

Titulná fotka: Kristína Házová

Od vašej dobrovoľníckej služby už prešli štyri roky. Čo sú prvé tri veci, ktoré vám napadnú, keď niekto povie Kazachstan?

J+R: Srdeční ľudia, kilové balíčky cukríkov v každom obchode a nádherne modrá kazašská obloha.

 

Ako ste sa teda dostali na misie?

Janka: Priznám sa, že túžba ísť na misie vo mne driemala dlhý čas. Veľmi vážne som to zvažovala, ale nikdy sa to nepodarilo, až kým mi raz kamarátka nedala kontakt na slovenského kňaza Vlada Dzurendu. Pôsobí v Kazachstane a v tom čase hľadal dobrovoľníkov, ktorí by mu prišli pomôcť. Poslala som mu mail a už o tri mesiace som bola v Kazachstane.

Radko: Nikdy som nad misiami neuvažoval v zmysle, že by to bolo moje povolanie. Raz som však na jednej kresťanskej konferencii počul rozprávať laického misionára o tom, že v Indii mladí dávajú po štúdiách rok života Bohu. Veľmi ma to oslovilo, a preto som začal uvažovať, že by som to tiež urobil. Kým som sa na misie reálne dostal, ešte to chvíľku trvalo. V tom období som totiž riešil svoje osobné poslanie, identitu, vzťah s dievčaťom a problémy v rodine. Akoby toto moje rozhodnutie muselo dozrieť, kým prišiel správny čas.

 

Čo bolo náplňou vašej práce v Kazachstane a ako dlho ste tam boli?

Janka: Prvý rok som strávila v diecéznom centre v Karagande, jednom z najväčších miest Kazachstanu. Diecézne centrum je obrovská budova s mnohými miestnosťami, ktorá slúži na rôzne stretnutia pre celú kazašskú katolícku cirkev, ale aj pre katolíkov celej strednej Ázie. Na začiatku pobytu som bola jediná dobrovoľníčka. Starala som sa o chod centra, pomáhala v kuchyni, umývala okná, pripravovala izby. Neskôr som pomáhala aj s pastoráciou mladých. Pamätám si jeden moment, keď som umývala okná a prežívala veľké šťastie, že moja túžba po misiách bola naplnená. A hoci som robila činnosť, ktorá na prvý pohľad vyzerá, že s misiami nesúvisí, bola som si istá, že toto je miesto, kde ma Pán Boh chce. Nič iné som nepotrebovala. Najprv som tam plánovala ostať iba rok. Keď však prešiel, uvedomila som si, že je to málo. Preto som ostala aj ďalší.

Radko: Ja som prišiel do Kazachstanu rok po Janke. Vtedy nás tam bolo šesť dobrovoľníkov. Iba jeden muž, ja. Mojou úlohou teda bolo odbremeniť otca Vlada od žien. (smiech) Robil som všetko, čo bolo potrebné. Moja úloha bola hlavne praktická pomoc – pomáhal som, kde bolo treba. Ale rovnako ako Janka a aj ostatní dobrovoľníci, som slúžil modlitbou príhovoru, hovoril som svedectvá a miništroval som. Strávil som tam rok.

 

Autor snímky: manželia Kubisovci

 

KAZACHOVIA SÚ VEĽMI SRDEČNÍ ĽUDIA

Aký je Kazachstan a jeho obyvatelia?

J+R: Kazachstan je obrovská krajina v strednej Ázii. Je to bývalá republika ZSSR a táto skutočnosť je tam ešte dosť citeľná. V mnohých mestách to vyzerá asi ako u nás v osemdesiatych rokoch, a aj ľudia žijú ešte tak postkomunisticky. Úradnými jazykmi sú kazaština a ruština. Žije tam mnoho národností (Nemci, Poliaci, Ukrajinci a i.), ktorých miestni volajú „Kazachstanci“. Pôvodní obyvatelia sa volajú Kazachovia a sú veľmi vrúcni a dobrosrdeční. Tým, že je tam veľmi veľa náboženských vyznaní, naučili sa byť tolerantní. Katolíci tvoria len malé percento obyvateľstva. Väčšina z nich sú moslimovia alebo pravoslávni. Štát sa však snaží byť sekulárny.

 

Je niečo, čo vás na Kazachstane prekvapilo? Boli jeho obyvatelia v niečom úplne iní ako Slováci?

Janka: Ja som človek, ktorý často nevidí rozdiely. Takže ja som nič také nenašla. Ale typické pre kazašskú kultúru je „čajopitie“. Súčasťou každého „čajopitia“ je aj bohaté pohostenie.

Radko: Bolo zopár momentov, v ktorých som si uvedomil, že nie som na Slovensku. Napríklad tam človek nemá problém prejsť cez cestu. Šoféri vždy zastavia bez trúbenia či hnevu, dokonca aj mimo priechodu. Tiež som si všimol, že mladí sa radi zapájajú do rôznych aktivít. Keď bolo napríklad stretnutie mládeže, mladí dostali za úlohu pripraviť krížovú cestu. Urobili ju naozaj skvele. Asi nikdy som nevidel tak precítene a kvalitne zahranú krížovú cestu. A ešte také úsmevné je, že smrkanie v spoločnosti je v Kazachstane neslušné. Miestni to robia na záchode, takže nás tam často mali za nevychovancov. (smiech)

 

Ako vyzerá pastorácia v Kazachstane?

Janka: Podľa mňa je veľmi rozvinutá. Tým, že je tam menej farníkov, je to v istom zmysle jednoduchšie. Kňazi sa môžu intenzívnejšie venovať veriacim. V rámci farnosti bývajú stretnutia na pravidelnej, aj príležitostnej báze. Otec Vlado spravuje toto diecézne centrum veľmi efektívne. Časť jeho priestorov sa využíva napríklad aj na stretávanie rodičov autistických detí. V inej časti je zase zriadená materská škôlka. Pričom jedno aj druhé využívajú všetci domáci.

 

Diecézne centrum v Karagande, autor snímky: manželia Kubisovci

 

Asi nie všetko bolo počas vašej služby len ružové. Prežívali ste niekedy aj ťažké chvíle? Alebo dokonca pochybnosti, či to bolo dobré rozhodnutie?

Janka: Na začiatku druhého roka som mala strašnú krízu. Nechcela som priamo odísť, ale mala som ťažké obdobie. Vtedy som totiž spolu s jednou ďalšou dobrovoľníčkou odišla do Sarane, dediny mestského typu, ako to volajú miestni. Bolo tam maličké farské spoločenstvo a dve budovy, ktoré mu patrili. Moja kríza spočívala v tom, že hoci sme sa so „spoludobrovoľníčkou“ snažili spolu vychádzať, odlišnosťou našich pováh sme mnohokrát prichádzali do stretov. Ja skôr od konfliktov utekám. Ona si však veci potrebovala vypovedať hneď, hoci aj v hádke. Mali sme tiež rozličné očakávania a predstavy o tom, ako má vyzerať naša služba. Museli sme jednoducho hľadať riešenia, a to ma strašne vyčerpávalo. V konečnom dôsledku to však hodnotím ako výbornú skúsenosť. Nazvala som to takým dohodnutým manželstvom. Jednoducho nemáš kam ujsť a musíš to vyriešiť. Táto skúsenosť mi určite pomohla do manželstva.

Radko: Jediný problém, ktorý som vnímal, bola nenaplnená potreba byť trochu aj sám so svojimi myšlienkami. Som introvert, takže som to často potreboval. No nie vždy sa to dalo.

 

V čom si myslíte, že vás služba v Kazachstane ovplyvnila v ďalšom živote?

Janka: Často sa rozprávame o tom, ako nás to zmenilo. Dovtedy sme si mysleli, že sme v pohode, že nemáme na čom pracovať. Ale v skutočnosti to úplne odhalilo naše charakterové nedostatky. V dvadsaťštyrihodinovom komunitnom živote, ktorý sme tam viedli, to jednoducho vyjde na povrch. Človek sa nemá kam schovať alebo niečo hrať. Zistila som, že mám na čom pracovať.

Radko: Ja som tam zistil, že nie som taký dobrý človek, ako som si myslel. (smiech)

 

Do Kazachstanu ste išli osobitne ako jednotlivci. Vrátili ste sa ako pár. Ako k tomu došlo?

Janka: Môže za to svätý Jozef. (úsmev) Bolo pred jeho sviatkom. Mala som v pláne modliť sa k nemu tridsiatnik. Keďže aj Radko mal takú túžbu, rozhodli sme sa, že sa budeme modliť spolu. Vždy, keď sme sa domodlili, Radko sa ma niečo zaujímavé opýtal. Takže sme sa začali rozprávať. Dovtedy som bola zvyknutá, že väčšinou som ja bola tá, čo sa ľudí pýta a počúva ich. Málokedy som zažila, aby mi človek venoval takú sústredenú pozornosť, ako on venoval mne. Keď sme sa tridsiatnik domodlili, tak sme naďalej pokračovali v rozhovoroch, až sme prišli na to, že máme obaja záujem o hlbší vzťah. Neplánovali sme to. Veľa sme sa za to modlili. Nechceli sme to, ale zároveň sme to brali tak, že sme už dosť starí a zodpovední. Mali sme vtedy obaja 29 rokov. Snažili sme sa, aby služba bola na prvom mieste. Neprežívali sme nejaké vášnivé zaľúbenie. Veľa sme sa spoznávali a rozprávali.

 

Autor snímky: manželia Kubisovci

 

MALI BY SME DAŤ BOHU TO NAJLEPŠIE

Janka odišla z Kazachstanu o tri mesiace skôr. Aký to malo dopad na váš vzťah?

Radko: Myslím si, že to bola tiež dobrá skúsenosť. Vyskúšali sme si vzťah na diaľku. Spoznávali sme sa zase iným spôsobom. Už celkový pobyt v Kazachstane nás pripravoval na manželstvo. Pripravilo to pôdu a ukazovalo nám to, ako to asi bude fungovať v manželstve. Keď som sa vrátil na Slovensko, zase to bola iná úroveň vzťahu. Skoro hneď som začal pracovať. Vídali sme sa až po večeroch, aj to iba na chvíľočku.

Janka: Uvedomujem si, že som potrebovala takýto spôsob „randenia“. Aj v Kazachstane, aj tu na Slovensku. Veľa ma to naučilo. Uistenie o našom vzťahu prišlo až po svadbe. To, že je pre mňa Radko tým najlepším mužom, som si uvedomila až po svadbe. Radko má veľa vlastností, ktoré som si ani neuvedomovala, aké dôležité je ich mať. Boh mi cez neho dopĺňa to, čo ja nemám, a veľa ma cez neho učí.

 

Je podľa vás dobrovoľnícka služba vhodná pre každého?

Janka: Určite áno. Človek nemusí ísť nutne mimo Slovenska. Aj tu je veľmi veľa možností. Ale podľa mňa by mladí mali vycestovať, aby videli, ako sa kde žije. Zistia, že aj iné životné štýly sú v poriadku. Je to dobré aj na spoznanie samého seba. Prináša to nové zážitky a skúsenosti. Má to oveľa viac benefitov, ako nevýhod. Nech si každý vyberie, koľko zvládne, ale nech do toho ide.

Radko: Myslím si, že ak do toho niekoho Pán Boh volá, nech neváha. Myšlienka dať Bohu prvý rok po štúdiách sa mi zdá úplne správna. Nemali by sme mu nechať len omrvinky, keď sme už starí a nevládzeme. Naopak, mali by sme mu dať zo seba to najlepšie, keď sme plní sily a zdravia.

 



Komentáre