TOP

Manželia Naďovci: Kde nevieme pomôcť my, dôverujeme, že Boh môže

V profesijnom živote sú odborníci, doma však „len“ rodičia. Prácu sa snažia domov nenosiť a tam, kde už nevládzu, volajú na pomoc Boha. Radi oddychujú v záhrade, na wellnesse, či na večerných prechádzkach. Hovoria, že s humorom sa dajú aj vážne témy prebrať bez moralizovania a poučovania. Od prvého momentu z nich cítite prijatie a otvorené srdce. Aj takí sú Monika (45) a Martin (48) Naďovci, ktorí spolu so štyrmi deťmi bývajú v Likavke pri Ružomberku.

Na začiatku vášho vzťahu bola cesta autobusom. Znie to skoro ako z filmu. Povedzte nám o tom viac.

Martin: Študoval som v piatom ročníku na lekárskej fakulte v Martine. Monika bola druháčka tej istej vysokej školy, ale v odbore ošetrovateľstvo. Cestovali sme domov na „dolniaky“ rovnakým autobusom. Nastúpil som skôr a keď nastúpila Monika, uvoľnil som jej miesto. Začali sme sa rozprávať a musím povedať, že Monika sa mi hneď zapáčila.

Monika: U oboch to bola láska na prvý pohľad. Martin odhalil, že som študijný typ a preto mi začal nosiť knihy – týmto spôsobom ma balil. Brali sme sa po štyroch rokoch chodenia, keď som dokončila školu. Martin bol vtedy dva roky po výške.

 

Monika je od Levíc, Martin zo Šurian. Ako ste sa ocitli na Liptove?

Monika: Obaja pochádzame z „dolniakov“. Na začiatku manželstva sme bývali blízko manželových rodičov. Tam sa nám narodila aj prvá dcéra. Po troch rokoch od svadby sme mali túžbu osamostatniť sa a chýbalo nám aj spoločenstvo. Na vysokej škole sme totiž zažili kresťanské stretká. No ako rodina sme zrazu ostali sami. Keď sme sa za to začali modliť, Boh nás cez viaceré situácie a aj v samotnej modlitbe viedol na Oravu, do Dolného Kubína. Tam sa nám narodil syn. Veľmi radi na ten čas spomíname. Bolo to šťastné a romantické obdobie. Boh sa o nás veľmi staral. Mali sme tam stretko, priateľov. Hoci sme žili v podnájme, nič nám nechýbalo.

 

Prečo ste sa potom presťahovali do Ružomberka?

M+M: Hlavne z profesijných dôvodov. Martin mal v Ružomberku možnosť pracovať ako detský psychiater, čo bola jeho túžba. Chvíľku sme bývali v paneláku na jednom z ružomberských sídlisk. Nakoniec sme zakotvili v našom domčeku v Likavke.

 

 

KEĎ POMÔŽEME DIEŤAŤU, ZVYČAJNE JE TO POMOC PRE CELÚ RODINU

Obaja pracujete v profesiách, ktoré pomáhajú deťom. Monika sa venuje detskej terapii hrou a Martin je detský psychiater. Ako ste sa dostali práve k týmto povolaniam?

Monika: Hoci som od detstva túžila pracovať s malými deťmi, istý čas trvalo, kým som to naozaj robila. Najskôr som učila na strednej zdravotníckej škole, potom na vysokej škole budúce sestry a pôrodné asistentky. Až po dvanástich rokoch som zistila, že mojím poslaním je pomáhať predovšetkým malým deťom a ich rodičom. Preto som absolvovala psychoterapeutické vzdelávanie a začala som v našej spoločnej ambulancii pracovať ako hrový terapeut. V práci s deťmi sa cítim bezpečne. Verím, že aj ja deťom poskytujem bezpečie a dôveru.

Martin: U mňa sa smerovanie k detskej psychiatrii ukazovalo postupne. Už keď som si robil prvú atestáciu z pediatrie, cítil som, že ma to ťahá k tomuto odboru. Preto som si druhú atestáciu urobil práve z detskej psychiatrie.

 

S akými problémami k vám deti prichádzajú?

Martin: Býva to rôzne. Najčastejšie sú to úzkosti, nepozornosť a hyperaktivita.

Monika: Venujem sa deťom od 3 do 12 rokov a ich rodičom. Mávajú problémy ako pomočovanie, pokakávanie, poruchy spánku, úzkosti, problémy v správaní, hyperaktivita. Prichádzajú aj traumatizované deti – po rozvode rodičov,  po úmrtí blízkej osoby, po opakovaných hospitalizáciách, ale aj deti s poruchou vzťahovej väzby a odmietnutím.

 

Je vaša práca aj o vzájomnej spolupráci?

Martin: Vo väčšine prípadov má každý z nás svojich vlastných pacientov. Ale prirodzene sa stáva, že niekedy máme pacienta, u ktorého vidíme možnosť pomoci práve v tom, čo robí ten druhý. Niekedy vďaka Monikinej terapii hrou nemusím nasadiť dieťaťu lieky alebo ich môžem vysadiť skôr. Alebo mi niekedy pošle pacientov aj Monika.

 

Monika, čo všetko si môžeme predstaviť pod pojmom detská terapia?

Monika: Možností je viacero. Ja robím terapiu hrou, filiálnu terapiu a sandplay terapiu. Terapia hrou je pre dieťa to isté, ako poradenstvo pre dospelých. Hra je prirodzený spôsob komunikácie pre deti, podobne ako pre dospelých rozprávanie. V terapii hrou sú hračky akoby detskými slovami a hra je jazykom dieťaťa; deti sa učia, ako vyjadriť myšlienky a pocity, vnútorné konflikty konštruktívnym spôsobom, kontrolovať svoje správanie, robiť rozhodnutia a prijímať zodpovednosť. Počas terapie hrou sa vytvára bezpečné, dôverné a starostlivé prostredie, ktoré dovoľuje dieťaťu slobodne sa hrať. V rámci terapeutických stretnutí využívam aj sandplay terapiu (hrové pieskovisko), kedy dieťa s využitím rôznych drobných figúrok stavia v piesku scény a situácie, ktoré prežíva. Keď robím terapiu hrou, som len s dieťaťom, prípadne dvoma-tromi deťmi pri skupinovej terapii. Filiálnu terapiu však v samostatnom kurze učím aj rodiča. Je to vlastne tá istá terapia hrou, čo robím ja, ale v tomto prípade ju robí rodič v domácom prostredí. Táto terapia je aj tréningom rodičovských zručností a skvelým nástrojom, ktorý môže rodič používať, aby dieťaťu porozumel a posilnil sa vzťah medzi nimi.

 

Martin, ako môžem ako rodič rozlíšiť, že moje dieťa potrebuje psychiatra?

Zvyčajne rodič vie, že jeho dieťa potrebuje pomoc. Niekedy najskôr vyhľadá psychológa a ten usúdi, že je potrebná psychiatrická starostlivosť alebo užívanie liekov. Máme skúsenosť, že to často závisí aj od toho, ako sú nastavení rodičia – čo sú ochotní zniesť a čo je už za ich možnosťami. Keď sú vyčerpaní a nevedia to zvládať, vtedy jednoducho pre svoje dieťa potrebujú pomoc lekára. A musím povedať, že je to pomoc nielen pre ich dieťa, ale pre celú rodinu.

 

Niekedy sa ľudia obávajú, že keď raz navštívia psychiatra, bude to už na celý život. Je to naozaj tak? Ako dlho musia deti navštevovať vašu ambulanciu?

Martin: Nie som rád, keď ku mne pacienti musia chodiť veľa rokov. Samozrejme, sú aj takí. Ale zvyčajne sa snažím púšťať ich hneď, ako je to možné, aby nežili s nálepkou. A učím ich riešiť si problémy v rodine.

Monika: U mňa je to trochu iné. Zvyčajne sa stretávam s dieťaťom raz za týždeň a máme spolu dvanásť stretnutí. Pravdaže, môže sa to podľa potreby aj predĺžiť alebo aj skrátiť. Vždy sa snažím čo najviac zapojiť aj rodiča. Vidím, že terapia býva úspešnejšia, keď je rodina motivovaná a spolupracuje.

 

Ako vnímate situáciu počas korony z pohľadu vašich profesií?

Monika: Druhá vlna je horšia. Tým, že sa veci neriešili, všetko sa posunulo. V tomto čase máme veľa detí, aj rodičov, ktorí sú už unavení, vyhorení.

Martin: Mne sa zdá, že rodičia si odvykli byť s deťmi. Teraz zažívajú situáciu, aká tu bola voľakedy – že celé rodiny musia byť spolu. My sme si zvykli len na takú „light verziu“, že dieťa príde zo školy a rodič z práce, pár minút sú spolu a ide sa spať. V sobotu a nedeľu to nejako vydržíme. Myslím, že je to náročné práve preto, že sme si odvykli byť spolu.

 

Pravdepodobne nie všetkých pacientov sa dá vyliečiť. Ako vás to ovplyvňuje?

Martin: Samozrejme, že nás to ovplyvňuje, ale snažím sa nenosiť si prácu domov.

 

Ako sa to dá?

Monika: Máme pravidlo, že doma sa o práci nerozprávame. Priznám sa, že mne sa to nie vždy darí. Ak mám potrebu, opýtam sa manžela, či si môžeme niečo pracovné prebrať. Keď mi povie „nie“, snažím sa to rešpektovať. Väčšinou si však rozhovory o pacientoch nechávame do práce.

 

NEMUSÍME BYŤ DOKONALÍ RODIČIA. STAČÍ BYŤ DOBRÝMI RODIČMI

Čo je pre vás relax? Kedy si najlepšie oddýchnete?

Monika: Rada pracujem v záhrade, plávam a chodím na turistiku. Niekedy potrebujem byť úplne sama. Vtedy idem vyvenčiť psa a užívam si ticho. S Martinom si pravidelne snažíme nájsť čas na wellness a večerné prechádzky. Celá rodina radi hráme spoločenské hry.

Martin: Ja rád oddychujem manuálnou prácou. Ale musí to byť taká práca, pre ktorú sa môžem slobodne rozhodnúť a nie je to z povinnosti (úsmev). Záhrada je aj pre mňa príjemnou záležitosťou.

 

Myslíte si, že vaše profesie ovplyvňujú aj vašu výchovu?

Monika: Doma nie sme odborníkmi. Doma sme rodičmi. Naše deti mi rýchlo povedia: „Mami nie si v práci, nepoužívaj tie psychologické formulky.“ Takže dostanem spätnú väzbu. Snažíme sa naše deti pochopiť, venovať im čas, dať im lásku a prijatie. Ale tiež kričíme, máme konflikty, aj zlyhávame. Veľmi ma povzbudzuje názor jedného psychiatra, že nemusíme byť dokonalí rodičia, stačí byť dobrými rodičmi. Snažíme sa odpustiť si, ospravedlniť sa a vedieme k tomu aj deti. Oslovuje ma aj citát môjho obľúbeného autora Garryho Landretha, ktorý hovorí, že „najdôležitejšie nemusí byť, to čo sme urobili, ale to čo urobíme potom, ako sme niečo urobili. Všetci robíme chyby, ale môžeme ich naprávať, záleží na tom, ako sa ku svojim chybám postavíme.“

 

 

ODPUSTENIE JE DOBRÁ CESTA PRE KAŽDÉHO. NEMUSÍ BYŤ ANI VERIACI

Kde má miesto Boh vo vašom živote, rodine, práci… ?

Martin: Myslím si, že keď má Boh miesto v mojom srdci, potom s Ním idem do všetkého – do manželstva, rodiny, práce… Ak sa v práci stretneme s veriacimi rodičmi a môžeme sa porozprávať aj o duchovných veciach, o ich vzťahu k Bohu, o tom, čo ich trápi v tejto oblasti, je to skvelé. Keď nie sú veriaci a nechcú o tom ani počuť, vtedy ostane Boh za dverami takisto, ako ostáva za dverami u nich doma. Stále im však môžem ponúkať tie hodnoty, ktoré považujeme za správne. Odpustenie je dobrá cesta pre každého a nemusí byť ani veriaci človek. To asi cíti každý.

Monika: Boh spojil naše cesty a sprevádza nás manželstvom aj výchovou. Doma v kuchyni máme drevený domček s biblickým citátom: „Ja a môj dom chceme slúžiť Pánovi“, ktorý sprevádza našu rodinu a vystihuje, čo sa snažíme žiť.

 

Myslíte si, že je pre vás jednoduchšie byť v tejto profesii, keď poznáte Boha?

Martin: Určite áno. Pán Boh sa prvý túži postarať o našich pacientov. Tam, kde my nevieme pomôcť, máme  nádej a dôveru, že On môže.

Monika: Minimálne máme na koho zložiť svoje starosti. Nemusíme sa cítiť bezmocne. Niekedy sa z rôznych dôvodov nedá pomôcť dieťaťu; vtedy však viem, že som urobila všetko, čo bolo v mojich silách, aby som mu pomohla a skladám to do rúk Spasiteľa. Viem, že On v tom bol a je prítomný. Preto sa ja nemusím trápiť.

 

S HUMOROM SA AJ VÁŽNE TÉMY DAJÚ PREBRAŤ BEZ MORALIZOVANIA A POUČOVANIA

Máte štyri deti. Medzi prvým a posledným je pätnásťročný rozdiel. Je iné mať dieťa v mladšom a v staršom veku?

Monika: Človek sa učí celý život. Je pravda, že tie prvé deti sú často také „skúšobné“. Na nich sme boli omnoho náročnejší. Aj nám to niekedy pripomínajú. Teraz sú už dospelí (20, 18). Máme spolu zaujímavé rozhovory, počúvame ich názory, varíme, pečieme, rozprávame vtipy. Mladšia dcéra (13), ktorá je skautkou, nás učí láske k prírode a zvieratám. Máme dvoch psíkov, sliepky, zajaca, a som zvedavá, čo pribudne ďalej (úsmev). S najmenším synom (5) si čítame príbehy, počúvame jeho nápady. Rád pracuje na dvore a kope jamy, kde sa dá… hľadá tam poklad (úsmev). Mám pocit, že som pri ňom omladla.

Martin: V tomto veku máme menej povinností a viac času na menšie deti. Keď sme mali prvé deti, mysleli sme si, že toho musíme veľa stihnúť. Veľakrát sa popritom všetkom, čo sme robili, akoby len zviezli. Teraz vieme, že sa nemusíme ponáhľať, že si môžeme vychutnať čas s deťmi.

 

Je nejaká univerzálna „výchovná finta“ alebo zručnosť, ktorú ste sa naučili pri starších deťoch a aplikujete ju aj pri mladších?

Martin: Práveže mi napadá veľa vecí, ktoré som sa naučil pri tých mladších a viem, že pri tých starších som ich nepoznal. Je to napríklad uvoľnenosť, väčšia láskavosť, menšia náročnosť.

Monika: Rodič je zvyčajne náročný na to prvé dieťa. S najstaršími deťmi sme chceli hneď všetko riešiť, veľmi sme sa snažili. Pri mladších deťoch už nedávame toľko zákazov pri maličkostiach. Sme už jednoducho uvoľnenejší. Neriešime, čo povedia iní ľudia. A používame veľa humoru. S ním sa aj vážne témy dajú prebrať bez moralizovania a poučovania.

 

Zverujú sa vám stále aj staršie deti so svojimi problémami, starosťami a radosťami?

Martin: Áno. Stále. Napriek tomu, že v mnohých veciach sme neboli dokonalí (smiech).

 

Čoskoro oslávite dvadsiate druhé výročie manželstva. Čo by ste odkázali novomanželom Martinovi a Monike, ktorí si pred tými rokmi povedali áno? Aké rady by ste im dali?

Martin: Ja len jednu vec – maj viac milosrdenstva a menej náročnosti na seba a aj na Moniku.

Monika: Ja by som si povedala: Monika maj úctu k svojmu Martinovi. Povzbuď ho a oceňuj, oceňuj, oceňuj (s výkričníkom). Ber niektoré veci s humorom, ale nie s iróniou. Nebuď náročná. Všímaj si, čo urobil, nie čo ešte treba urobiť. Viac počúvaj, čo ti radí a vyhneš sa mnohým problémom. Nezabudni s ním stráviť príjemný čas na splave, turistike, v záhrade.

Foto: archív manželov Naďovcov

 



Komentáre