Marek Šefčík o šaštínskom gymnáziu: Škole zlomila väz ľahostajnosť kresťanských rodín

Na konci júna býva pedagógom smutno za odchádzajúcimi študentmi. Tento rok ale taký pocit v Šaštíne prežijete všetci…

Emócie patria k životu. Museli by sme byť kameňmi, a to tak my pedagógovia, ako aj naši žiaci, aby to s nami nepohlo. Keď rok čo rok odchádzali štvrtáci po maturite, bolo to prirodzené – jednoducho jedna etapa sa pre nich skončila a ďalšia sa začínala. Podobne v rodinách to tak býva, že rodičia investujú do detí všetko, o čom si myslia, že je pre ne najlepšie, vyzbroja ich a potom, skôr či neskôr, ich deti opustia. Dobrí rodičia to neberú ako zlo, ale – aj keď iste cítia bolesť, žehnajú svojim deťom a prajú im šťastný let životom… Teraz sme sa však ocitli v situácii, keď sa končí dvadsaťpäťročná výnimočná história. A bolí to. Veľmi. Koncom júna si budeme musieť všetci podať ruky a rozpŕchnuť sa nečakane preč z GJB. Vieme, že to tak bude a aj tak je nemožné zvládnuť to so suchým okom.

Aké to je vedieť, že sa končí jedna etapa?

Smutné. Je v tom množstvo ľudských príbehov a tiež príbehov rodín, exallievov. Lenže život pokračuje ďalej. Nemôžeme sa umárať smútkom. Kdesi som čítal, že Boh si svoj národ vychovával tak, že ho vyviedol na púšť. Nemali vôbec nič. Len jedno jediné – svojho Boha. Mohli sa spoľahnúť iba naňho. A keď to spravili, bolo im fajn. Keď sa odvrátili, trpeli. Aj nás Boh často vyvádza na púšť. Berie nám aj to, čo máme radi a skúša nás, či sa naňho dokážeme spoľahnúť. Treba dôverovať jemu a on nás poteší.

Mnohí sa pýtajú, či sa nedalo niečo vymyslieť, aby sa gymnázium zachránilo…

Jasné, že dalo. Ale na to som ja malý pán. Ak chcete moju predbežnú analýzu, tu je: škole zlomila väz ľahostajnosť kresťanských rodín. Môžeme hovoriť o tom, že Šaštín-Stráže je malé mestečko a malá zberná oblasť, že demografická krivka nepraje školám, že škôl je veľa a detí sa rodí málo. Ale GJB mohlo prosperovať, nebyť tej ľahostajnosti… Bola to škola s istou „pridanou hodnotou“. Kedysi mi jeden mladý salezián povedal: „Neboj sa, rodičia si predsa začnú postupne uvedomovať, že nie je jedno, kto sa podieľa na výchove ich detí, v akom kolektíve prežíva podstatnú časť dňa ich syn či dcéra.“ Hovoril, že si myslí, že práve školy ako naša majú budúcnosť. Ja vidím, že je málo ľudí, ktorí sú ochotní niečo obetovať pre to, aby ich dieťa navštevovalo cirkevnú školu. Majú bližšie k bydlisku inú, tak dajú dieťa tam.

Šaštínske gymnázium bolo vždy iné. V čom vytŕčalo, aj po zmenách pri zmene zriaďovateľa?

Kedysi sa GJB propagovalo po saleziánskych strediskách na celom Slovensku. Bolo málo cirkevných škôl a väčší dopyt ako ponuka. To bolo fajn. Postupne sa to však zmenilo. Vznikali ďalšie cirkevné školy, demografická krivka nám tiež nepomohla a vnímali sme, že saleziáni neťahali za jeden povraz. Boli takí, ktorí fandili GJB a iní, ktorí sa usilovali skôr GJB zrušiť. Do prvej skupiny patrili väčšinou tí, ktorí aspoň chvíľku v Šaštíne pôsobili a spoznali tam, o čom tá škola vlastne je.

Dalo by sa analyzovať hlbšie, ale prejdem k otázke, k obdobiu po zmene zriaďovateľa. Arcibiskup Stanislav Zvolenský vyjadril ochotu zachovať školu, aby fungovala ďalej, a preto mal záujem aj o jej finančné dotovanie. Exallievi, naši bývalí žiaci, sa vtedy potešili a ako organizácia Združenie exallievov sa nám snažili pomáhať. Vznikol napríklad jedinečný projekt Škola života – asi raz mesačne prišiel niekto z našich úspešných bývalých žiakov a hovoril o svojom živote, o štúdiách o pôsobení v zahraničí, založení firmy atď. Naši žiaci tak mali kontakt s praktickou „školou života“. Exallievi zo svojich zdrojov tiež pomáhali našim žiakom, ktorí boli zo sociálne slabších rodín a finančne im na štúdium prispievali.

Vedeli sme, že je náročné podporovať tú školu finančne, ak je žiakov málo, ale paradoxne pre nich to bola výhoda. Pochvaľovali si rodinnú atmosféru, individuálny prístup učiteľov. Možno spomenúť tiež mimoškolské akcie, ktoré na iných školách v takej miere nie sú: Cecilfest, Vianočný večierok, Boj o pevnosť Shasward, … Na tú jedinečnosť školy by sa bolo treba opýtať skôr žiakov, ale ešte jedna vec mi napadla: keď som s nimi bol na okresných majstrovstvách vo florbale, môžem povedať, že som bol na svojich žiakov hrdý. Niektorí iní učitelia z iných škôl si toto určite povedať nemôžu…

 

S POVOLANÍM UČITEĽA SA TREBA NARODIŤ

Štúdium pedagogiky a prácu učiteľa ste si napriek všetkému vybrali sám. Napĺňa vás to?

Áno. Nešiel som študovať preto, aby som mal titul, ale aby som mohol učiť. Bol som presvedčený, že sa chcem venovať mladým. A v mojom presvedčení ma v treťom ročníku na VŠ utvrdil didaktik, prodekan fakulty, ktorý mi po jednej modelovej hodine na didaktike fyziky povedal: „Máte výborné predpoklady stať sa dobrým učiteľom.“ Možno som veľmi neskromný, že som to teraz vytiahol, ale človek niekedy v živote potrebuje také majáky, aby vedel, že ide správnou cestou. A som mu za to povzbudenie dodnes vďačný. Po štrnástich rokoch praxe (všetky na GJB) môžem povedať, že som predovšetkým vďačný Bohu za to, že kroky východniara nasmeroval práve do Šaštína. Učenie detí a mladých ľudí a ich výchova je boj. Nie vždy sa všetko podarí, ale ešte stále cítim, že má zmysel to, čo robím.

Mnohí chlapci tvrdia, že toto zamestnanie, najmä ak budú raz otcovia, ich neuživí. Má sa teda rozhodovať o povolaní na základe rozumu či srdca?

Som otcom troch detí, odišli sme od príbuzných ďaleko a stojíme na vlastných nohách. Áno, keď som bol kedysi žiadať hypotéku v banke a povedal som, že som učiteľ, usmiali sa a povedali, že „pre nich nie som bonitný klient“. Uff. Bol som sklamaný, ale s Božou pomocou a pomocou dobrých ľudí, sa to nejako vyriešilo… Dobrí ľudia sú ligotavým nástrojom v rukách Stvoriteľa. Správne uvádzate v otázke slovo povolanie. Byť učiteľom je skutočne povolanie. A preto si myslím, že všeličo sa dá naučiť, ale s týmto povolaním sa sčasti človek musí narodiť.

Pedagogické školy chrlia čoraz viac titulovaných ľudí. Ale nie učiteľov. Nezávidím riaditeľom škôl, keď si majú vyberať nových kvalitných pedagógov. Vďaka situácii v školstve je to viac ako zlé. Ak učiteľovanie beriete iba ako zamestnanie a zdroj príjmu ako každý iný, trpíte vy a predovšetkým trpia tie deti, s ktorými pracujete. Je to zlé, čo sa týka finančného ohodnotenia pedagógov. Lenže mnohé je aj vecou nastavenia. Moja rodinka je nastavená skromne, a preto máme, čo potrebujeme pre dôstojný život. Učím, lebo som vždy od svojich gymnaziálnych liet, chcel učiť.

Učiteľ bol a je vždy taký zvláštny solitér v spoločnosti. Má dávať iným to, čo vie a žije, čiže má mať niečo viac, ako ostatní… Čo máte vy?

Nerád by som, keby ma za prípadnú neskromnú odpoveď vyzauškovala pýcha. Možno by sa na mojej odpovedi s úškrnom pobavili aj moji žiaci. Takže skúsim skromne povedať iba to, že najväčšmi priťahuje výchova vlastným príkladom. Usilujem sa žiť to, čo hovorím, aby som sa nikdy pred svojimi deťmi, ale ani pred žiakmi, nemusel hanbiť. Nesnažím sa zakrývať svoju ľudskosť, svoju omylnosť. Cítim, že k tomu, aby som bol dobrý pedagóg, mi veľa chýba. Ale niekto učiť predsa musí. 🙂 Svojim žiakom sa predstavujem aj takto: „Som trafený. Málo, ale presne.“ Takže to mám možno navyše. 🙂

Keď už sme pri tom: ako vám funguje autorita u dnešnej multimediálnej mládeže?

Keď som prišiel na GJB, dostal som ako triedny učiteľ tretiakov. Rozdiel medzi nami bol iba nejakých sedem rokov. Myslím si, že to fungovalo. A povedal mi to aj vtedajší riaditeľ (ďalší maják), že som na tom dobre aj z tejto stránky. S týmto som problém nepociťoval nikdy, aj keď je pravda, že kolegovia na iných školách to majú ťažšie.

Žiaci frflú na písomky a skúšanie asi všade a vždy. Paradoxne, na dôsledných učiteľov s láskavým prístupom sa najlepšie spomína. Zažili ste sám výnimočného učiteľa?

Matematiku a fyziku ma učila na gymnáziu v 1. a 2. ročníku moja triedna. Jej prístup bol super a rozumel som si s ňou. Asi aj preto, lebo ma učila také ľahké predmety. No a omnoho neskôr, keď som v Olomouci študoval matematiku, narazil som na staršieho, skúseného, veľmi prísneho, spravodlivého, no ľudského pedagóga. Docent Trávníček ma učil matematickú analýzu a hoci si držal od študentov odstup, mal som rád jeho hodiny a dobre spomínam aj na jeho prísne skúšanie.

 

CIRKEVNÉ ŠKOLY SA STÁLE BUDÚ BORIŤ S PREDSUDKAMI

Je lepšie učiť na cirkevnej škole? V čom to má výhody?

Pýtali ste sa predtým na autoritu. Áno, mať prirodzenú autoritu pedagóga je obrovskou výhodou v práci s deťmi. Ale problémy, s ktorými sa učitelia v tomto boria, majú korene predovšetkým v rodinách. Rodičia sú čoraz uponáhľanejší a na deti nezostáva dostatok času, prípadne je množstvo zranených detí alebo mladých ľudí, ktorí pochádzajú z nefunkčných, rozvrátených rodín. Žijeme v časoch, keď ľudská, výchovná činnosť učiteľa v procese vzdelávania je možno ešte dôležitejšia, ako tá odborná. Jasné, že učiteľ by mal byť odborník v oblasti, ktorú vyučuje, no prísne vzaté, informácie si nájdu žiaci kdekoľvek na internete. Nenahraditeľným vkladom učiteľa je však ten prístup, charakter, výchova.

Hoci som spomínal tú ľahostajnosť kresťanských rodín, predsa sú ešte také, ktoré sa rozhodujú pre cirkevné školy, lebo vedia, že tie majú niečo navyše. A s deťmi, ktoré si prinášajú z rodín vieru, nepokrivený rebríček hodnôt, sa prirodzene pracuje ľahšie.

Cirkevných škôl je veľa a je medzi nimi kvalitatívny rozdiel, a nielen vo vzdelávaní. Prečo?

Každá – aj cirkevná škola je iná. Mení sa aj v čase. Sám som navštevoval cirkevné gymnázium v Levoči. Pochvaľujem si. Teraz ide o väčšiu školu, majú aj osemročné gymnázium a je to už iné. Podobne v Šaštíne to bolo iné, keď tam pôsobilo viacero mladých saleziánov, keď to bola chlapčenská, internátna škola a teraz, keď sú tam aj dievčatá a internát postupne zanikol. Všetko sa vyvíja, mení, aj školy reagujú na rôzne podnety zvonku. Šaštínske gymnázium bolo jedinečné svojou malosťou a rodinným duchom. V takejto podobe to na veľkých mestských školách podľa mňa nemôže fungovať. V každom prípade všetky cirkevné školy spája ich podstata: vzdelávať a vychovávať v kresťanskom duchu. Ja som chcel dať jedného zo svojich synov študovať do Šaštína. Aj on chcel. A teraz to padlo. Ak by som si myslel, že cirkevná škola nie je dobrá, určite by som to vlastnému dieťaťu neodporúčal.

Vnášať Ducha do vyučovania znamená mať učiteľov nielen vynikajúcich odborníkov, ale aj zrelých kresťanov, žijúcich svoju vieru. Trebárs na gymnáziu v Šaštíne – boli ste všetci takí?

Myslím, že sme sa všetci o to usilovali (aj so svojimi chybami, ktoré ako ľudia máme). Nemám právo hodnotiť kolegov a vstupovať im do svedomia. Ak by som vlastnil svoju školu, určite by som ich oslovil, či by v nej nechceli učiť… Konkrétnejšie budem hovoriť za seba – už som to spomínal, nedokázal by som sa dívať svojim žiakom do očí, keby som im niečo hovoril a iné by som žil. Moja rodinka žila s tou školou celá. Chodievali sme na rôzne mimoškolské akcie, ak sa dalo, všetci ako rodina. Moji synovia so mnou aj so žiakmi chodili tiež na turistické výlety, kde ich poriadne moji žiaci „vyspovedali“. 🙂 Neraz sa stalo, že prišli nejakí žiaci, bývalí žiaci, alebo ich rodičia k nám domov na návštevu a podobne. Neskrývam pred žiakmi svoje súkromie. Naopak, snažím sa hovoriť o niektorých radostiach a starostiach v rodine aj s nimi. Nech cítia, že ich učí normálny človek z mäsa a kostí.

Škola by mala nielen vzdelávať, ale aj formovať. Ako sa to deje na bežnej cirkevnej škole?

Neexistuje univerzálny spôsob na formovanie človeka. Na jedného zaberá to, na druhého ono. Myslím si však, že rodičia žiakov, ako aj žiaci sami zhruba vedia, do čoho idú, ak si vyberú cirkevnú školu. Na takej by mala byť viera a kresťanské hodnoty pevným vodidlom na ceste výchovy a vzdelávania, o ktoré sa v prvom rade učitelia opierajú. A žiaci by mali cítiť z učiteľov práve túto jednotu vo výchove. Podobne, ako je v rodine dôležitý súlad mamy a otca. Potom dieťa pozná hranice, mantinely a cíti sa bezpečne.

Ako sa dá formovať popri vzdelávaní trebárs na vašej matematike?

Pozrite sa okolo seba. Na ľudí, živú i neživú prírodu, vesmír. Zo všetkého na nás vanie Boží stvoriteľský Duch. Ja to vnímam. Vy nie? Fyzika, jej pevné konštanty, zákony – to sú odtlačky prstov nášho Boha v tomto svete. No a matematika je ten najlepší jazyk, ktorým sa to snažíme opísať. To, že máme možnosť spoznávať Stvoriteľove stopy v stvorenstve, je veľký dar. Dal nám mnohé nástroje, aby sme „… si podmanili Zem“. Máme rozum, logiku. Môžeme premýšľať, argumentovať, usudzovať. Aj tomu nás učí matematika. Nie je dôležité riešenie kvadratickej rovnice. Dôležité je myslenie. Matematika doslova trénuje naše myslenie a práve tým sme ľuďmi. Myslíme, uvedomujeme si seba, okolie a (niektorí) niekde za tým všetkým cítime Nekonečnú Lásku.

Formujete aj napriek tomu, že učebný plán nepustí?

Teraz sa inšpektorky asi nepotešia, ale som učiteľ, ktorý nedodržiava za každú cenu učebný plán. Nemôžem sa na polovicu triedy vykašľať a ísť ďalej, keď tomu nerozumejú. Vysvetlím ešte raz a keď treba, znova. Stáva sa, že nejaký tematický celok potom nestihnem. Nerobím však z toho tragédiu. Tí, ktorí sú šikovní a ktorí to budú potrebovať napríklad na maturite, si to dokážu dobrať. Reforma školstva, ktorá pred pár rokmi prebehla, mi v tomto pomohla. V 3. a 4. ročníku už si žiaci volia semináre z predmetov, z ktorých chcú maturovať, alebo v ich štúdiu pokračovať na vysokých školách. No a na týchto seminároch sa mi „nestihnuté“ darí v pohode prebrať. Ak učiteľ chce a vie si to zariadiť, môže stihnúť aj formovať. Mimochodom, taká matematika bez kúska humoru a človečenstva… no to si ani neviem predstaviť. 🙂

Samostatnou kapitolou, toľko kritizovanou, je vyučovanie náboženstva v školách. Má alebo nemá byť povinné? Rovnaký otáznik platí pri jeho známkovaní…

Vieru človek buď má, alebo nemá. Naše katolícke náboženstvo je súbor… neviem, nie som odborník. Ale ide asi o nejaké pravidlá, ktoré nám pomáhajú ľahšie dosiahnuť cieľ, ktorým je jednoducho povedané nebo. Pre kresťana je dôležité poznať Písmo, vedieť niečo z histórie Cirkvi, poznať liturgiu… Ale neviem, či by sa to vôbec malo volať „náboženstvo“. Ja by som to videl tak, že na „tých hodinách“ by mal katechéta či kňaz diskutovať so žiakmi o ich problémoch, radiť, ako zvládať to, čo im život prináša v súlade s našou kresťanskou vierou a náboženstvom. Ale to sa sčasti aj na hodinách „náboženstva“ deje. A nehodnotil by som to. Je to ale zrejme hlbší problém…

Mnohí rodičia si mýlia cirkevnú školu s polepšovňou ich dieťaťa alebo s inštitúciou, ktorá napraví ich nedostatočný vklad vo svedectve viery. Môže to cirkevná škola napraviť?

Je ťažké pre pedagógov presvedčiť dieťa o niečom, čoho opak alebo absolútny nedostatok žilo doposiaľ v rodine. Často sa stáva, že sa také dieťa obráti s odporom voči rodičom i učiteľom, lebo to vníma ako krivdu. Stáva sa však, že láskavý prístup prelomí ľady a niektorí z učiteľov sa dostanú aj takémuto žiakovi pod kožu a dokážu mu pomôcť. Ale nepodarí sa to vždy.

Cirkevná škola sa mnohým vybaví ako priestor nudy od oblečenia, výučby, až po voľnočasové aktivity, ak sú.

Viete koľko predsudkov kolovalo o našej škole? Niekedy už nám bolo trápne stále sa obhajovať a vyvracať, že to či ono tak nie je a je to inak. Niekedy cítite, že vám chcú škodiť, inokedy vidíte, že majú zastretý zrak a nechcú vidieť. Čo už? Cirkevné školy sa vždy s týmto borili a naďalej sa budú boriť. Nielen pre naše GJB, ale pre všetky školy sú najlepšou reklamou ich bývalí žiaci. Tí nech hovoria. Nech nemlčia a nech svedčia o svojich školách životom i slovom. Rovnako ako na ostatných školách, aj na cirkevných sú krúžky, šport, hudba… To, čo mladých baví. Ak je však žiak lenivý a nechce robiť nič navyše, tak ho nedonútite k žiadnej mimoškolskej aktivite. Na GJB sme ale mali množstvo takých, ktorí nám pomáhali organizovať aj rôzne podujatia mimo vyučovania či krúžkov. Ochotne zostávali aj vo voľnom čase, prišli do školy aj v sobotu, keď sme mali nejakú akciu. Bola radosť vidieť, že žijú pre svoju školu.

Skúste zavrieť oči a zasnívajte: Aká by teda mala byť ideálna cirkevná škola? A aké vedenie, učitelia v nej?

Mám radosť, keď pracujem so žiakmi, ktorí sami chcú, majú motiváciu učiť sa, dozvedieť sa niečo nové. Preto sa mi páči model starogréckych filozofov, kde žiaci chodili za nimi, vyhľadávali ich a nasávali od nich životnú múdrosť. Ak by malo ísť o klasickú cirkevnú školu, konkrétne gymnázium, tak by nemalo byť v triedach viac ako dvadsať žiakov. Pri prijímacích skúškach a pohovoroch by sa mal robiť výber minimálne z dvojnásobného počtu žiakov, aby ich následné vzdelávanie mohlo byť efektívnejšie. To je čo sa týka vedomostnej výbavy žiakov.

A duchovná úroveň? Ideálne je, ak nie sú iba tradiční kresťania, ale skutočne praktizujúci veriaci ľudia. Ak majú záujem o vlastné formovanie, sú otvorení, radi komunikujú a spolupracujú s učiteľom a vidia v ňom partnera, ktorý im pomáha. Učitelia by mali byť vzormi pre žiakov v tom, čo robia, ako žijú. Mali by byť priateľskí, ľudskí, obetaví a tiež na primerane vysokej odbornej úrovni. Ak do toho ešte klape spolupráca s rehoľou, ktorá pomáha v duchovných aktivitách žiakom i učiteľom, prípadne aj ich rodinám, máme ideál cirkevnej školy ako vyšitý. A merač kvality? Spokojnosť absolventov a ich uplatnenie v praxi – profesijnej a tiež rodinnej, prípadne aj duchovnej (myslím na duchovné povolania, ktoré spoločnosť potrebuje). A vedenie takej školy? Nie len vedenie, ale všetci – úprimnosť, otvorenosť, ochota pomáhať jeden druhému. Fungujúca rodina.

Máme ich?

Také školy? Nemáme. To existuje len v mojich predstavách. Sme ľudia. Nedokonalí pedagógovia, žiaci so svojimi problémami a nepraje nám už spomínaná ľahostajnosť kresťanov a aj ich postoj k cirkevným školám. Našou úlohou však je skúsiť sa k tomu priblížiť. Treba viac detí (menej škôl), kvalitnejšie pedagogické školy produkujúce ľudsky a odborne kvalitných učiteľov,… To sú sny, čo?

…

Snímky: Mária Jakušová /cestaplus.sk