TOP

Mária Škovierová: Som šťastne slobodná a vďačná za to, kde som

Napriek tomu, že si kedysi myslela, že v tomto čase už bude dávno vydatá, verí, že Boh je dobrý a nerobí chyby. O tom, aké je to byť ženou v Cirkvi, o líderstve, ale aj o jej podcastoch a o tom, prečo nie je na sociálnych sieťach, sme sa rozprávali s učiteľkou, líderkou a prednášateľkou Máriou Škovierovou (40).

Aká bola tvoja cesta k viere?

Pochádzam z hlboko veriacej rodiny, takže môžem povedať, že moja ceste k viere je aj svedectvo veriacich rodičov. Videla som na nich, že sa modlia a naozaj žijú to, čo nám hovoria. Nasledovali Boha aj za socializmu, dokonca aj vtedy, keď to pre nich nebolo ľahké. Potom ma určite ovplyvnila viera a živý vzťah s Bohom iných ľudí, ktorých som stretla v živote a videla som, že nesú niečo viac a že tiež po tom túžim. A tretí dôležitý bod na mojej ceste bolo spoločenstvo, to bola taká zlomová vec, ktorá ma potom ťahala k Bohu.

 

Spomínaš spoločenstvo, ako si sa dostala do spoločenstva?

Založila som ho. (smiech)

 

Tak to je naozaj dobrý spôsob…

Na Gymnáziu svätej Uršule sme boli taká celkom akčná trieda a niektorí z nás sme si povedali, že chceme s Bohom niečo viac. Oslovila som našu učiteľku slovenčiny, či by nás neviedla. Začali sme ako malá päťčlenná skupinka, ktorá postupne rástla a dnes sme komunita Eben Ezer, ktorá funguje viac ako dvadsať rokov a máme okolo 70 záväzných členov a veľa detí.

 

Máte zaujímavý názov. Prečo práve Eben Ezer a čo to znamená?

Eben Ezer znamená v hebrejčine kameň svedectva. Izraeliti, po tom, ako im Boh zázračne pomohol vyhrať vojnu, sa rozhodli na tom mieste osadiť veľký kameň, kameň svedectva alebo pomoci, aby každý, kto sa na neho pozrie, vedel, že Boh im pomohol a zachránil ich. My sme si vybrali toto meno preto, lebo chceme byť takým svedectvom, že Boh zmenil naše životy, že nás zachránil.

 

Čomu sa ako spoločenstvo venujete? Aká je vaša služba?

Na prvom mieste sme modlitebné spoločenstvo. Vnímame, že nás Boh volá, aby sme sa veľa modlili, prihovárali, prosili, ale aj viedli chvály. A ďalšou našou úlohou je služba dovnútra Cirkvi, cítime povolanie k tým, ktorí už Boha poznajú, ale len formálne alebo povrchne. Nie sme až tak evanjelizačné spoločenstvo, ktoré povie tú prvotnú zvesť, ale skôr sa dlhodobo venujeme formácii, najmä mladých ľudí. Naša služba je teraz aj na Spojenej škole sv. Uršule, kde vedieme duchovné obnovy.

 

Na Spojenej škole sv. Uršule pôsobíš aj ako učiteľka. Aké to je slúžiť na škole a pritom tam aj učiť?

To, že moja práca je aj moja služba je pre mňa darom. Je to najlepšia vec, čo sa mi mohla stať. Uvedomujem si, že moja služba je najmä nepriama, vedieť, kým som a prinášať do školy to, čo žijem. Boha nikomu nenanútime, ale keď prídeme a máme radosť a pokoj aj v náročnej triede alebo v zborovni, tak to je to dôležité.

 

Zborovne sú často plné žien, keďže na Slovensku je len veľmi málo mužov učiteľmi. Aký je tvoj pohľad na to – je učiteľstvo doménou žien?

Toto je veľká tragédia nášho školstva, lebo učiteľstvo je tak ženské ako aj mužské povolanie. Deťom často chýba ten mužský vzor v škole. Najviac to cítiť na chalanoch, potrebujú zažiť aj vzor muža, akčného, divokejšieho, jednoducho mužného. Veľmi mi je ľúto, že nemáme viac učiteľov.

 

 

MY ŽENY O SEBE VIEME POCHYBOVAŤ OVEĽA VIAC AKO MUŽI

Jedna z vecí, v ktorých sa muži a ženy líšia je aj pohľad na seba. Ženy vo všeobecnosti častejšie bojujú so sebaprijatím a porovnávaním sa. Mala si s tým aj ty problém?

Mala som. A obávam sa, že touto etapou na ceste prejde každá z nás. My ženy o sebe vieme pochybovať oveľa viac ako muži, oni sú v tom takí pozitívne jednoduchší. Aj ja som si prešla veľkými pochybnosťami o sebe.

 

Čo ti pomohlo objaviť svoju hodnotu?

Naschvál nezačnem Božím dotykom, aj keď bol kľúčový. Ale okrem neho mi veľmi pomohla múdrosť. Počula som mnohé veľmi kvalitné prednášky a vyučovania, ktoré menili môj pohľad na seba a môžem povedať, že menili môj život. Viac rokov som chodila na konferencie do domu modlitby Gebetshaus Augsburg v Nemecku a tam som od Johannesa Hartla počula také kľúčové veci, ktoré úplne premenili môj pohľad na mňa samú.

Druhá vec, Boží dotyk – Boh sa ma dotkol a dal mi zažiť, že ma má rád takú, aká som. Bez toho sa to asi úplne nedá. Dôležité bolo pre mňa prijať vlastnú slabosť. Vedieť, že som slabá a to je v poriadku.

Tretia vec, a tá je veľmi dôležitá a mne veľmi pomohla vnímať svoju hodnotu, je láska k sebe samej. Musela som sa naučiť prejavovať si lásku, lebo dovtedy som bola na seba často tvrdá. Naučila som sa so sebou viesť taký láskyplný dialóg, byť sama so sebou trpezlivá a milosrdná. A keď sa vám celé dni prihovára niekto, kto vás má rád, povzbudzuje vás, má s vami trpezlivosť, tak vás to veľmi pozdvihne. Pre nás ženy je to veľmi dôležité, lebo si často vieme tak „nakladať“.

 

Tak toto sa aj ja musím ešte naučiť…

Áno, určite to stojí za to! Ja som sa to učila, každý deň som si musela opakovať: „Tieto slová si už nehovor! Toto už nad sebou vyslovovať nebudeš! Buď so sebou trpezlivá!“ A schopnosť reagovať na seba s láskou úplne zmenila môj pohľad na seba a aj na druhých ľudí.

 

 

NEMYSLÍM, ŽE BY SA BOH MÝLIL A JA OMYLOM OSTANEM SAMA

Momentálne si slobodná. Ako vnímaš svoje povolanie?

Som šťastne slobodná a vďačná za to, kde som. Viem, že Boh ma chce mať teraz takto a to je pre mňa kľúčové. O manželstve si myslím, že je to jedna z najnádhernejších vecí, čo Boh vymyslel. Mužov veľmi obdivujem. Takisto vnímam ako úžasný dar, keď niekto vie, že má Bohu zasvätiť svoj život v reholi. V mojom živote však ešte neprišiel ten moment, že by som mala už vysloviť jasné rozhodnutie nad svojím životom. Zatiaľ necítim povolanie do rehole ani do zasväteného laického života. Ten stav, v ktorom sa nachádzam, volám čakanie na ženícha alebo Ženícha. Aj keď osobne si myslím, že to bude ženích s veľkým Ž.

 

Mala si obdobie, keď si veľmi túžila po vzťahu a manželstve?

Mala som dlhší vzťah. A bolo pre mňa veľmi ťažké, keď sme sa rozišli. Mala som pocit, že okrem toho, že sa so mnou rozišiel blízky človek, tak sa so mnou rozišiel aj Boh, že sa odmlčal a opustil ma. Ale nezažila som taký pocit, že môj život bez manželstva nemá zmysel. Niektorí prežívajú to svoje povolanie do manželstva tak silno, že keď dlhšie nestretnú nikoho, prežívajú ťažobu. Ja som takú veľkú bolesť alebo sklamanie nezažila napriek tomu, že som si celý život myslela, že budem v manželstve.

 

Je zaujímavé, ako dokážeš prijať to, kde ťa Boh chce mať, aj keď si čakala niečo iné…

Nemyslím si, že by sa Boh mýlil a ja tu omylom ostanem sama. A tiež to nie je tak, že keď nemám manžela, tak sa idem pretrhnúť v službe. Dôležité je pre mňa vedieť, že „som dobre“ a neupínať sa na predstavu niečoho iného. To bola tiež veľká lekcia v mojom živote – pustiť svoje predstavy a očakávania a nedržať ich. Lebo keď niečo takto v živote držíme a ono to nechodí, tak sme z toho zdeptaní.

 

Čo ti pomohlo to pustiť?

Jednoduchá odpoveď – bolesť, ťažké časy. Mala som obdobie, kedy tie dobré veci, ktoré som si tak kŕčovito držala, priateľstvá, služba, učiteľstvo, mi jedna za druhou padali z rúk a veľmi to bolelo. Mala som pocit, že vnútorne zomieram. Bola som naozaj veľmi zlomená. Boh ma potreboval previesť týmto všetkým, aby ma naučil žiť život s otvorenými rukami a hovoriť mu, že má právo dať aj vziať, a veriť, že je dobrý.

Dvadsať rokov som žila s Bohom a zistila som, že mu vlastne neverím, že je dobrý vždy, aj keď mi nedal to, čo som chcela, aj keď mám pocit, že mi niečo vzal. Som vďačná za tie ťažké časy, lebo ma toto naučili.

 

Niekedy mám pocit, že bolesť – psychická, ale aj tá fyzická – dokáže ženy veľmi posunúť vpred…

V niečom sú tie krízy a bolesti dar. Aj keď to nechcem zľahčovať, viem, že to strašne bolí. Je to taká križovatka, kedy buď zahoríme, alebo zahorkneme. Keď som mala krízy, tak som sa veľa modlila: „Bože, nech ma to bolí, nech som smutná, len nech nezahorknem.“ Pre mňa skončiť ako zahorknutá žena, je to najhoršie, čo môže byť. A k tomu dochádza, keď v bolesti prestávame veriť, že Boh je dobrý, vie čo robí a dokáže dať zmysel aj tej bolesti.

 

 

FASCINUJE MA, ČO AKO ŽENY NESIEME

O týchto svojich skúsenostiach si hovorila aj na ženskej konferencii. Vnímaš, že ženy potrebujú povzbudenie?

Ženy mi veľmi ležia na srdci. Fascinuje ma, čo ako ženy nesieme. Často však vidím okolo seba veľa neistých, o sebe pochybujúcich, krásnych, múdrych žien, ktoré zažívajú rôzne ťažoby. A to mi je veľmi ľúto, lebo aj ja som si prešla ťažkým obdobím a verím, že nemáme ísť z trápenia do trápenia. Verím, že ženské srdcia majú byť odľahčené od mnohých trápení, ktoré zažívajú.

 

Čo vnímaš ako úlohu žien vo svete, ale aj v Cirkvi?

Myslím, že ženy majú byť sebou aj vo svete, aj v Cirkvi. Ja som veľmi súťaživý typ a veľmi ma oslovilo, keď som počula myšlienku, že je jedna vec, v ktorej budem vždy definitívne najlepšia na celom svete. Proste, vždy vyhrám. A to je byť sama sebou. Nikto nikdy nebude lepšie Mária Škovierová, ako ja. V tom budem vždy najlepšia a je zas iná kategória, v ktorej vždy prehrám, a to je niekoho napodobňovať a byť ako on. A to je pre mňa obraz pre ženy. Ja budem vždy najlepšou ženou, a akonáhle sa budeme snažiť preberať nejaké mužské role alebo mužské miesta, vždy v tom len prehráme. Inak to skončiť nemôže. Myslím, že je pre nás ženy veľmi dôležité vedieť, že toto je moje miesto, tu môžem priniesť moje dary. A muži majú zas svoje miesto a svoje dary. Ženy majú aj v Cirkvi úplne špecifické a vzácne miesto, ktoré dokážeme naplniť iba my, ženy. A preto je dôležité, aby sme tam stáli.

 

Čo je to špeciálne, čo dokážeme priniesť?

Ženské srdce. Vieme priniesť takú hĺbku – tým nechcem povedať, že by muži boli plytkí; ale je to taká iná hĺbka, citlivosť, nežnosť, ženský pohľad na ľudí, na problémy, na bolesti. Možno niečo také „mamovské“; pre mňa je mama starostlivá, obetavá, vytrvalá. Nesie to v sebe. Dokáže sa pre svoje dieťa rozdať. Ženy majú materské srdce a nie len tie, ktoré sú fyzicky matkami.

 

 

LÍDER BY MAL BYŤ HLAVNE ZÁVISLÝ NA BOHU

To materské srdce je určite pomocou aj v líderstve. V komunite Eben Ezer patríš do vodcovského tímu, ako vnímaš túto službu?

S radosťou. Som veľmi vďačná, máme perfektný tím, kde mám blízkych ľudí. Väčšina nášho vodcovského tímu (aj náš hlavný líder) sú muži a je to pre mňa dar, byť tam s nimi. Prežívam to aj s bázňou. Som rada, že niečo môžem priniesť. Boh mi dal nejaké moje dary a dal mi dôveru, že tam prinesiem dobré veci. Mne Boh ukázal, že som typ lídra, že ma postaví dopredu, a aj keď by bolo pohodlnejšie sa niekam schovať, chcem poslúchnuť a pôjdem, kam bude chcieť. Je to niekedy namáhavé, ale má to obrovský zmysel, lebo som tam, kde mám byť. Je to služba Bohu a ľuďom, ktorých mám rada.

 

Spomínala si, že vo vašom vodcovskom tíme je viac mužov ako žien. Je líderstvo viac mužské ako ženské?

Lídrami majú byť muži aj ženy. Každý z nás je iným lídrom. A je úžasné, že sa aj vo vodcovstve môžeme dopĺňať. Navzájom sa potrebujeme.

 

Aký by mal byť dobrý líder?

Mal by byť hlavne závislý na Bohu a malo by to na ňom byť vidieť. Mal by to byť človek modlitby, podriadený Božej vôli. Ďalšia dôležitá vec je, že by mal vedieť, aká je jeho hodnota aj keby nič nerobil. Myslím si, že je nebezpečné, ak sa ja ako líder stotožním s tým, že som to, čo robím. Chcem žiť tak, aby ak by mi zajtra niekto vzal všetky moje funkcie a líderstvá, tak pôjdem ďalej. Ja som ja, nezávisím na tom, čo robím. Moja hodnota nie je to, čo robím, ale to, ako ma vidí Boh. On sa na mňa pozerá a vie, že som vzácna, aj keď nepohnem prstom. Dobrý líder by mal byť pokorný – ochotný si dať hovoriť do života. Je dobré, ak má líder okolo seba ľudí, ktorým dôveruje a vie, že ak by robil niečo, čo je „mimo“, tak mu to povedia. Niekedy je dobré, keď niekomu akoby dáme právo „ručnej brzdy“ v našom živote, vybrať si takého človeka a povedať mu: „Ak by sa ti v budúcnosti zdalo, že idem zle alebo robím niečo nesprávne, prosím, povedz mi to, napríklad nech sa zastavím, nech odídem z nezdravého vzťahu, nech nechám nejakú službu… A ja sa rozhodujem ťa poslúchnuť.“ Dať niekomu dovolenie, aj nahlas, je dôležité, lebo druhí častokrát vidia lepšie, ako my sami. Nerobím si ilúzie, že keď sa veľa modlím, tak mne Boh bude všetko ukazovať a preto sa nemôžem pomýliť. Ja si aj v tej modlitbe „zamodlím“, čo chcem, ale keď mi prídu ľudia povedať, že som „mimo“, tak…

 

Je úžasné, že máš okolo seba ľudí, ktorým dôveruješ…

To je veľmi dôležité. Izolovaný líder je nebezpečný líder. Je veľmi dôležité mať takých ľudí.

 

V dnešnej dobe sa často hovorí o kríze líderstva. Aké sú podľa teba dôvody tejto krízy?

Keď počujem slová „kríza líderstva“, hneď mám pred očami pojem „kríza poslušnosti“. Myslím, že to je druhá strana tejto mince. Dobrý líder musí byť sám ochotný poslúchať. Keď chceš byť dobrým otcom, najprv musíš byť dobrým synom. Prakticky to pre mňa znamená – ochotný podriadiť sa, ale aj ochotný čakať, lebo Boh si na niektoré veci vezme naozaj dlhý čas, a my žijeme v dobe, keď by sme všetko chceli hneď. Ale Boh nefunguje instantne. Často nie sme ochotní vzdať sa svojich super plánov a predstáv, chýba nám ochota poslušnosti. Byť poslušným synom Bohu Otcovi znamená poslúchnuť, aj keď mi to nebude príjemné. A keď ja som poslušná, tak môžem ako líder viesť ľudí k poslušnosti.

Ľudia dnes nechcú poslúchať nariadenia autorít, ani Cirkev. Na všetko majú lepší názor. Táto neposlušnosť prináša veľmi zlé ovocie. Som vďačná, že som dlhé roky vyrastala v cirkevnom prostredí, aj na cirkevnej škole, kde som bola konfrontovaná autoritami. Keď som prišla, mala som super plány, čo všetko urobím a niekto mi povedal, že nie. Vtedy som zúrila, ale poslúchla som a dnes vidím, ako veľa ma to naučilo. Poslušnosť je veľmi dôležitá vec.

 

 

MALI BY SME VIAC ROZMÝŠĽAŤ O KRÁSE

Vďaka tvojej poslušnosti sa dnes môžu mnohí ľudia s tebou modliť vďaka tvojim podcastom. Môžeš nám o nich povedať viac?

Pán Boh je dobrý, tento nápad prišiel úplne jednoducho. Boli sme zatvorení, nemohli sme sa stretnúť, tak sme chceli, aby modlitba s Božím slovom prišla k ľuďom. Nahrala som prvých pár podcastov pre ľudí z Ebenu a môj líder Ogar chcel, aby sme to dali k dispozícii aj ľuďom mimo spoločenstva. Veľmi sa mi to nepozdávalo, lebo mi to prišlo také jednoduché, ale z poslušnosti som súhlasila. A vďaka sociálnym sieťam sa to dostalo k mnohým ľuďom – ani neviem ako, lebo na sociálnych sieťach nie som. A vždy, keď dostanem spätnú väzbu, že niekoho Boh pritiahol bližšie k sebe cez túto modlitbu na podcastoch, tak mám z toho veľkú radosť. Ja sa tak obyčajne modlím, taká „Mariš vo svojej izbe“, a Pán Boh si to použil. V rámci modlitebného domu som mala sen modliť sa s ľuďmi s Božím slovom. Tam sa to nerozbehlo, ale zrazu príde lockdown a stovky ľudí sa modlia. Toto je príklad služby, keď my dáme malé „áno“ a úplne nás to presahuje.

 

Spomínala si, že nie si na sociálnych sieťach. Prečo?

Ja som sa vždy veľmi chránila a chcem si zachovať čisté srdce. Uvedomujem si, že v mojej hlave bude to, čo tam pustím. Dávam si na to pozor. To, čo by som tam získala, je veľmi malé v porovnaní s rizikom, čo tam všetko môžem stratiť. Strážim si srdce aj hlavu.

 

Je niečo, čím teraz tak špeciálne žiješ? Niečo, čo ťa fascinuje?

Fascinuje ma krása. O kráse by sme mali viac rozmýšľať. Cez krásu prírody, hudby, umenia k nám Boh chce určite hovoriť. Veľmi ma tiež teraz oslovuje seriál The Chosen, kde Ježiša stretávam zas novým spôsobom, a veľmi sa ma dotýka.

Tieto dni tiež žasnem, ako má Boh všetko načasované, pripravoval ma na veci, o ktorých som ani nesnívala. Nikdy by som nepovedala, že budem hovoriť prednášky pred 2000 ľuďmi. A napriek tomu to Boh tak super vymyslel a pripravoval ma na to dlhé roky.

 

Hovoriť pred toľkými ľuďmi je asi veľká výzva a zodpovednosť.

Mám pred tým bázeň. Ale stále si uvedomujem, že keď mne múdrosť iných ľudí zmenila život, tak ak mňa niečo Boh naučil, tak si to nenechám pre seba, veď čo keď to niekomu inému pomôže zmeniť život.

 

 



Komentáre