TOP

Marián Lemeš: Kupuj a vlastni len to, čo skutočne potrebuješ

Predal väčšinu svojich vecí, odišiel do Indonézie. Odvtedy ľuďom ukazuje, ako chrániť životné prostredie a že je v poriadku nežiť obklopený zbytočnými vecami. Jeho príbeh sa začal pri prvom „Žilina Swape“ a pokračoval pri ďalšom priamo v Indonézii. Odvtedy pracuje na viacerých projektoch, ktorých úlohou nie je len edukovať, ale priamo pomáhať. O udržateľnom spôsobe života nám porozpráva autor iniciatívy a ekologického získavania vecí v Žiline – Marián Lemeš.

Prečo si sa rozhodol venovať „SWAP“ iniciatíve? Čo ťa motivovalo?

Na začiatku to bol hlavne technický problém, keďže sme prevádzkovali podnik a ľudia si tam často zabúdali veci. Oblečenie sa zvyklo hromadiť a hľadali sme riešenie, čo s ním ďalej.

V tom čase som zachytil iniciatívu „Zóna bez peňazí Slovensko“, v ktorej bola jedna aktivita, že ľudia mohli doniesť šaty pre rôzne organizácie. Venoval som vrecia oblečenia. Mali sme ich však viac, tak som hľadal i ďalšie možnosti. V tom čase som sa už začal viac zaujímať o ekologické, enviromentálne otázky, zúčastňoval som sa konferencií. Na jednej z nich v Čechách bol zaradený workshop „Swap Praha“. Páčila sa mi táto myšlienka a vnímal som, že toto je riešenie. A tak sme začali v Žiline pripravovať prvý „swap“ (pozn. výmena oblečenia medzi ľuďmi). Medzitým sme pracovali na predaji podniku a zakladali naše občianske združenie.

 

 

V čase, keď sme organizovali prvý „Swap Žilina“, sme zároveň odchádzali do Indonézie, kde sme pripravovali kamarátovi svadbu. Prišiel som na nápad, že spravíme swap paralelne i tu.

Nachádzali sme na ostrove Lombok, na jednej z najkrajších pláži, aké poznám, ale zároveň tam bola aj dedinka domácich rybárov, ktorá vyzerala katastrofálne. Bolo tam plno odpadu.

Takže práve s nimi sme vymysleli aktivitu „Swap v Indonézií“. Oni veľa oblečenia nemajú. Rozhodli sme sa teda, že budeme vymieňať vrece miestneho odpadu za šaty. Keď svadobčania odchádzali, poprosil som každého, nech mi nechá nejaké veci. Hračky. Čokoľvek, čo môže. A to sme priniesli. Vo finále sme mali s pomocou ďalších ľudí nejakých stošesťdesiat šiat. Spravili sme v jednej „garáži“ dočasný butik a ľudia nám o tri hodiny doniesli stošesťdesiat vriec odpadu, ktoré sme im vymenili za oblečenie.

 

 

Stačí jedna malá vec, ktorá naštartuje ďalšie zmeny

Pri ktorých oblastiach života vnímaš, že majú najväčší vplyv na znečistenie životného prostredia?  

Myslím si, že úplne základný problém je ľudská ignorácia a nezáujem. Často je to podceňovanie problému. Však je to „len jedna slamka a jeden tanier, ostatní rozhadzujú viac“. Najskôr môžeme a máme riešiť svoje postoje a až potom naše okolie. Ísť pozitívnym príkladom. Stačí jedna malá vec, ktorá naštartuje ďalšie zmeny. V mojom prípade to bola napríklad voda pri umývaní zubov. Od detstva som mal zlozvyk, že vždy tiekla potokom.

 

Čo vlastne znamenajú pojmy „slow fashion“ a „udržateľnosť“?

Ak by som to mal vysvetliť veľmi jednoduchou myšlienkou: ,,Kupuj a vlastni len to, čo skutočne potrebuješ…“

 

Ako vplýva nadbytok predaja „lacného textilu“ na nákupné správanie ľudí a na život na zemi?

Ak je niečo lacné, určite sa to premietne aj do nákupného správania ľudí. Napríklad, že ak to hneď nekúpim, tak to už neskôr „také lacné nebude, alebo to nestihnem“.

Vnímam to ako mix mamonu a falošného pocitu, že niečo zmeškáme, keď si to nekúpime hneď. A všeobecne je to možno aj o tom, že ľudia nie sú schopní pozerať sa dva-tri kroky dopredu. Je len málo ľudí, ktorí si kladú otázky: ,,Naozaj to potrebujem? Budem to nosiť?“ A v neposlednom rade je ešte fakt, že ľudia nie sú edukovaní. Nevedia, že napríklad na jedny „rifle“ sa minie sedem tisíc litrov vody, čo je x litrov vody pre x počet ľudí na určité obdobie. Nehovoriac o tom, že škodíme prírode.

Príbeh o šatách, ako sa vyrábajú, ako znečisťujeme životné prostredie, že ovplyvňujeme zdravie ľudí, nie je veľmi „IN“ a ani prezentovaný. Ľudia o tom bežne nečítajú v médiách alebo si to nepozrú v správach. Média o tom (zámerne) mlčia.

 

 

Efektívna je edukácia detí

Ktorá cesta edukácie v dnešnej konzumnej dobe sa ti zdá ako efektívna?

Čo sa mi zdá veľmi efektívne, to je edukácia detí. Sú to vlastne „dve muchy jednou ranou“, lebo na jednej strane vychovávame novú generáciu a na druhej strane samotné dieťa podá rodičom informáciu, prerozpráva príbeh. A rodičia to zas odovzdajú ďalším dospelým…

 

Práve pre deti na základných školách ste vytvorili edukatívne workshopy – projekt „Ekologickej trilógie“. Môžeš nám o ňom povedať viac?

V troch krokoch približujeme deťom enviroment. Prvá časť je diskusia, kde so školáčikmi diskutujeme, ako je to u nich doma, čo si myslia napríklad o plastoch, máme tam ukážku predmetov, ktoré prinesieme z Indonézie. Sú to napríklad výrobky z papiera, plastov alebo prírodné ako bambus, ratan, drevo. V druhej časti ideme čistiť okolie a ak sa podarí, necháme tam aj nejakú stopu „po“ – napríklad kompostér . Pôjdeme sa pozrieť do separačného centra daného krajského mesta. Tam majú deti možnosť vidieť množstvo odpadu, a to si určite zapamätajú. A v tretej časti majú svoj prvý „swap“. (úsmev)

 



Komentáre