TOP

Mário Tomášik: V modlitbe som ten, ktorý je počúvaný

Čo je to modlitba a prečo toľko ľudí nemá osobnú skúsenosť s Bohom? Rozprávali sme sa o tom s Máriom Tomášikom (46) zo Spoločenstva pri Dóme sv. Martina v Bratislave.

Aké boli vaše prvé skúsenosti s modlitbou?

Bol som vychovávaný vo viere, celá naša rodina chodila do kostola, ja som miništroval. Vedel som, že je to tak správne a vedel som, že je dôležité modliť sa. Tak som sa to snažil aj robiť. Pamätám sa, že som sa „poriadne“ modlil, keď som bol v úzkych. Alebo keď ma čakali nejaké písomky v škole. Nevedel som presne, ako sa modliť dlhšie, tak som vtedy opakoval mnoho Otčenášov.

 

Kedy sa to zmenilo?

Po strednej škole som sa nedostal hneď na vysokú, a tak som šiel pracovať do Bratislavy. Tu nastal zlom. „Náhodou“ som stretol jednu dievčinu z našej dediny, ktorá ma len tak „náhodou“ pozvala na modlitbové stretko. Bolo okolo toho trocha tajností, lebo to stretko sa začalo stretávať ešte za totality a stále im ešte zostala opatrnosť.

Kľúčové pre mňa bolo však to, že ich spoločná modlitba bola spontánna, modlili sa vlastnými slovami a spievali piesne. Hoci sa to v dnešnom čase môže zdať smiešne, pre mňa to bola super skúsenosť, že s Pánom Bohom sa dá rozprávať úplne osobne. A tak sa začala meniť aj moja modlitba.

 

V čom konkrétne sa vaša modlitba zmenila?

To poznanie, že sa môžem rozprávať s Bohom, ma k nemu určitým spôsobom priblížilo. Zrazu som modlitbu vnímal inak. Ako čas, ktorý je nielen dôležitý, ale aj vzácny a dáva niečo aj mne. Myslím tým niečo do môjho vnútra. Začal som cez modlitbu Bohu hovoriť aj niektoré obyčajné veci a tak. A cítil som sa ako ten, ktorý je počúvaný. Takáto modlitba priniesla niečo, čo by som dnes nazval začiatok určitého vzťahu. Z Boha, ktorý je nad všetkým a má všetku moc a patrí mu všetka úcta a treba sa k nemu modliť, sa pre mňa stával aj Boh, ktorý je okrem toho aj bližší a rozumie mi. To bola druhá fáza môjho prežívania modlitby.

 

Služba na stretnutí ENC – Európskej sieti komunít.

 

KEĎ ZAŽIJEŠ JEHO LÁSKU, TAK SI HRIECHY URČITE NECHCEŠ NECHAŤ

A ďalšia fáza? Ako nastala?

O niekoľko mesiacov som išiel aj so stretkom na výročné stretnutie Taizé do Viedne. Bolo to výborné stretnutie. Pre mňa však to najdôležitejšie prišlo, až keď sa skončilo. (úsmev) Ako spoločenstvo sme ešte zašli pred odchodom do jedného kostola sa pomodliť. Ako som tam sedel (či kľačal) v lavici, tak som zrazu prežíval, ako ku mne hovorí Boh. Aby som hneď v začiatku zastavil u čitateľov nejaké zľahčovanie či odmietnutie, chcem povedať, že to nebol počuteľný hlas, veď nik, kto bol okolo mňa, ho nepočul. Ani nešlo o nejaké emócie či pocity. Bolo to niečo, čo zasiahlo moje najhlbšie vnútro, a tam sa to aj odohrávalo. Zreteľne som vnímal, ako mi Boh hovorí, že ma veľmi ľúbi. A že to nebolo emočné, je zrejmé aj z mojej reakcie. Pretože som to odmietol. A povedal som vo svojom vnútri: „Bože, ty jediný vieš o mne všetko, poznáš všetky moje hriechy, zlé činy… Nie je možné, aby si ma mal rád.“ Ale vo svojom srdci som znova začul Božiu odpoveď, keď mi povedal znova, že ma veľmi ľúbi a že moje hriechy nie sú prekážkou toho, aby ma ľúbil. A že jemu ide predovšetkým o moje srdce. Toto ma presvedčilo. Prijal som to. Uveril som tomu. A úplne mi to zmenilo život.

 

Čo sa dialo potom?

Ako prvú vec po príchode domov som šiel na spoveď. Farár už odchádzal zkostola, ale ja som ho „prinútil“ sa vrátiť a vyspovedať ma. Zažil som totiž to, čo je napísané v Božom slove: „Neviete, že Božia dobrotivosť vás vedie k pokániu?“ A presne tak to bolo u mňa. Zakúsil som, aký je Boh dobrý, ako ma miluje aj hriešneho a začal som činiť pokánie. Ľudia by si bežne povedali, že keď ma Boh má rád aj s hriechmi, tak načo sa potom zmeniť, veď má bude mať rád aj naďalej. No to sú len ľudské mienky. Pán Boh vie, ako to funguje. Keď zažiješ jeho lásku, tak si hriechy určite nechceš nechať.

A moja modlitba nabrala ešte iný rozmer. Rozmer lásky, zamilovanosti. Vieš, že si milovaný a v tvojom srdci sa začína rodiť skutočná láska k Bohu. „My milujeme, lebo on prvý miloval nás,“ hovorí Božie slovo. O veľa rokov neskôr som čítal v katechizme, že modlitba čerpá všetko z lásky, ktorou sme milovaní v Kristovi a dáva nám schopnosť odpovedať na túto lásku. A že ozajstným zdrojom modlitby je láska. Toto je asi kľúč k pravej osobnej modlitbe.

 

BOŽÍ DOTYK MÁ MAŤ KAŽDÝ

Myslíte si, že Boží „dotyk“ môže zažiť každý kresťan?

Nielen môže, ale má ho mať. Som si istý, že keďže Boh miluje každého, tak každého chce pritiahnuť k sebe a dať mu poznať, že ho veľmi miluje. A tak každému dať aj tento dar osobnej modlitby, tento zdroj modlitby. Samozrejme, že konkrétna forma prežitia tohto dotyku je individuálna, lebo každý z nás je jedinečný. Namiesto termínu „Boží dotyk“ sa častejšie v teologických textoch hovorí o „osobnom stretnutí s Ježišom“.

Slovo stretnutie totiž má v sebe širšie súvislosti. Osobné znamená, že ide o niečo, čo sa týka konkrétne teba, neprenosnú skúsenosť, ktorú nemôže pre teba získať nik iný. Táto skúsenosť býva taká silná, že sa ľudia takmer vždy rozhodnú vedome nasledovať Ježiša. Naša Cirkev hovorí, že v živote každého veriaceho (ak nebol pokrstený ako dospelý) musí prísť k momentu, keď sa vedome rozhodne nasledovať Ježiša (obnoví svoj krstný záväzok). Cirkev to napríklad ponúka formou obnovenia krstných sľubov pri liturgii. Len povedzme si úprimne, koľko ľudí tento úkon urobí naozaj?

 

Prečo teda toľko veriacich nemá takúto skúsenosť?

Na to nie je úplne ľahké odpovedať. Ja si však myslím, že za to môže niekoľko faktorov. Tým prvým je náboženská vlažnosť, respektíve ľahostajnosť. Obrovská skupina kresťanov na Slovensku nemá záujem naplniť jednu z najjednoduchších a najzákladnejších vecí viery, ako je napríklad nedeľná bohoslužba. Druhým je podľa mňa nevedomosť vo veciach viery. Poznanie viery je medzi nami naozaj slabé. Samozrejme, že sa pod to podpísal komunistický režim, ale už je vďaka Bohu tridsať rokov po ňom. Jednoducho na nedeľnej kázni dostanú veriaci iba malý základ, a to je pochopiteľné. Tam nie je jednoducho čas a priestor. Veď si skúste predstaviť, že by kňaz mal štyridsaťpäťminútovú homíliu. A navyše, sú tam všetky vekové kategórie. Niečo sa dá dosiahnuť skrze prípravy na sviatosti, ale ak veriaci sami nemajú záujem, tak duchovne nerastú.

 

Čo ešte?

Strach. Strach z Boha, strach z jeho blízkosti, trestu, z toho, že sme hriešni. Keď takíto ľudia počujú o osobnom stretnutí s Ježišom, tak si myslia, že hovoríme o momente ich smrti, keď sa stretnú s Ježišom. A navyše o tom, že nás Boh miluje aj hriešnych, bezpodmienečne a úplne, že nám chce byť blízko, že nám rozumie, veľa nepočuť. Preto mnoho ľudí nevie o vôbec možnosti takej skúsenosti a každodennom živote v Božej blízkosti. A to je smutné. Poznám dosť veriacich ľudí, ktorí si uchránili vieru aj za komunizmu aj za konzumizmu, ale nemajú radosť z viery, nevedia a ani necítia, že sú milovaní Bohom.

 

MUSÍME BOHU DÔVEROVAŤ

Čo je potrebné urobiť, aby človek mal takúto skúsenosť osobného stretnutia s Ježišom?

Na prvom mieste treba povedať, že je to dar od Boha. Je to Božia milosť. Preto si to nik nemôže nejako vyrobiť či privlastniť. Ani to dostať za nejaké zásluhy. Môžeme to iba prijať. Na druhej strane musím opätovne zdôrazniť, že Pán tento dar chce dať všetkým a chce, aby každý mal skúsenosť jeho lásky. Preto si myslím, že je veľmi dôležité túžiť po takomto stretnutí, po takejto skúsenosti. A nielen túžiť, ale o to aj prosiť v modlitbe. Napríklad: „Pane, daj mi poznať, ako ma miluješ“ alebo „Pane, chcem poznať tvoju blízkosť“. A aj očakávať, že sa to udeje. Chybou niekedy býva, že človek má konkrétnu predstavu, ako sa to má udiať a túto predstavu sa snaží vnútiť Bohu. No tak to nefunguje. Musíme Bohu dôverovať. On nás pozná najlepšie a vie, aký spôsob je pre nás najlepší.

Myslím si, že je veľmi dôležitá ešte jedna vec: potrebujeme ohlasovať evanjelium. Ohlasovanie evanjelia nie je predkladanie morálnej náuky. Tá je nesmierne dôležitá, ale má nasledovať potom katechizovaním. V Cirkvi to vidíme často, keď nezevanjelizovanych ľudí (ktorí sú buď vlažní, alebo nemajú hlbší vzťah s Bohom) skúšame katechizovať, učiť o kresťanskej morálke a podobne. Výsledky sú vtedy oveľa slabšie. Ak však ľuďom ohlasujeme evanjelium, tak sú oveľa viac otvorení stretnutiu s Ježišom, s jeho láskou a následne aj ďalším pravdám viery.

 

Mário Tomášik je viceprezidentom ECN.

 

MODLITBA JE VZŤAH

Spomenuli ste hlbší vzťah s Bohom. Čo znamená?

Asi sa dá povedať, že ide o osobný vzťah s Bohom. Na tom sa to dá asi lepšie vysvetliť. Keďže má byť osobný, tak ako som už hovoril, znamená to, že sa týka teba, že to nie je niečo, čo len napodobňuješ či po niekom opakuješ. Je to tvoj jedinečný vzťah s Bohom. Ty a On ste si ho vybudovali. Najčastejšie sa začína spomínaným osobným stretnutím s Ježišom. To, že je osobný, znamená aj to, že do tohto vzťahu je vtiahnutá celá tvoja osoba alebo by sa dalo povedať, že celá tvoja osobnosť. To, kto si a aký si. Tvoja povaha, tvoje zmýšľanie, tvoje emócie, tvoje skúsenosti a zážitky, tvoja pamäť. Tvoja minulosť i prítomnosť, tvoje predstavy o budúcnosti. A to, že je osobný, znamená aj to, že na druhej strane je tiež osoba. Osoba Ježiša Krista. Nie teda len nejaká sila či energia. Keďže je osoba, tak má svoje premýšľanie, názory, prežívanie. A je teda niekto „dotknuteľný“, je možné sa mu priblížiť, je možné zistiť, ako On vidí veci. A keďže vieme, že je najmúdrejší, najsilnejší a iné naj, tak vieme, že si s ním môžeme vybudovať vzťah dôvery, že sa oplatí ho poslúchnuť, prispôsobiť sa mu. A keďže bol ochotný za každého z nás vytrpieť neskutočné muky na kríži, tak vieme a veríme, že nám chce to najlepšie.

Toto podľa mňa dostatočne opisuje osobný vzťah s Ježišom. Keď do neho vstúpime, tak Ježiš môže mať na náš život oveľa väčší vplyv, lebo naša slobodná vôľa mu hovorí oveľa viac „áno“ ako predtým. Postupne sa to prejavuje na našej silnejšej viere, naše premýšľanie sa upravuje podľa toho, čo učí a hovorí on, sme oveľa múdrejší (nehovorím teraz o IQ), vieme byť trpezlivejší, láskavejší a myslím si, že sa vtedy snažíme aj menej hrešiť. Táto premena sa má týkať aj našich skutkov, aj našej modlitby.

 

Ako by ste teda definovali samu modlitbu?

Modlitba je vzťah. Priznám sa, že modlitbu považujem, za kľúč k dobrému vzťahu s Bohom. Modlitba je niečo, čo naozaj dokáže sýtiť dušu, a tým aj celú osobnosť. Stále chcem, aby ma Duch Svätý učil modliť sa. Ak už má niekto pocit, že sa vie modliť, tak je to určitá pasca. Môže stratiť pokoru a bez pokory (nie sebaponižovania či sebazhadzovania) je ťažké dobre sa modliť. Prečítal som veľa kníh o modlitbe, no najlepšia je Katechizmus Katolíckej cirkvi, respektíve jeho štvrtá časť, ktorá je venovaná špeciálne modlitbe.

 

5 TIPOV NA OSOBNÝ VZŤAH S BOHOM
  1. Modlitba nie je iba naša ľudská činnosť. Je to spoločná činnosť Boha a teba. Vychádza z Ducha Svätého a z teba. A je potrebné, aby sa to spojilo. Mnoho ľudí sa modlí iba zo svojich ľudských síl a schopností a zabúda na to, že musí k tomu pristúpiť aj milosť Ducha Svätého. Ak sa to nestane, ak tomu neveríme alebo „nepočkáme“ na (milosť) Ducha Svätého, tak našej modlitbe niečo chýba.
  2. Katechizmus nás povzbudzuje, aby sme každý deň vzývali Ducha Svätého. Preto je dobré začať náš deň i každú našu modlitbu i činnosť prosbou: „Príď, Duchu Svätý.“
  3. Je dôležité nájsť si každý deň zvlášť čas na osobnú modlitbu. Čas, keď nás nikto nevyrušuje (buď skoro ráno, alebo neskôr večer). Mať čas porozprávať sa s Ježišom, povedať mu, čo nás trápi, čo nás teší, čo nás čaká. Povedať mu, že ho milujeme a chceme ho poslúchať. Že nám na ňom veľmi záleží. A potom pridať aj prosby za všetko, čo potrebujeme.
  4. V modlitbe majme aj priestor, aby sme „počkali“ na jeho prítomnosť i priestor, aby k nám „hovoril“ – či už cez myšlienky, Sväté písmo, nejakú skúsenosť a podobne. V tomto čase je dobré čítať aj Božie slovo, možno nejaký žalm.
  5. Počas celého dňa je dobré mať aj určené chvíle na kratučké modlitby. Ako keď niekoho veľmi milujete, tak si na neho spomeniete veľakrát počas dňa. A potom je dobré sa naučiť použiť takzvané strelné modlitby počas celého dňa.

 

 



Komentáre