TOP

Matej Parízek: Mal som voči otcovi zatvrdnuté srdce, no v roku milosrdenstva, sa to zlomilo

Matej (40) v istom období svojho života zavrhol svojho otca. Nepozval ho dokonca na vlastnú svadbu a svoje deti tak pripravil o dedka. I keď sa deti pýtali na starých rodičov, neodpustenie mu ani po rokoch nedovolilo vziať tieto rozhodnutia späť. Keď’ však spoznal svoju manželku, dal sa pokrstiť, a spoločenstvo, v ktorom spolu duchovne žili mu pomohlo nájsť cestu k odpusteniu a tak aj cestu k otcovi.

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

 

Povedzte nám niečo o sebe.

Volám sa Matej, mám 40 rokov a som otcom dvoch nádherných detí – chlapca a dievčatka. Pracujem v nadnárodnej spoločnosti ako obchodný zástupca.

 

Aké ste mali detstvo?

Pochádzam zo zmiešanej rodiny – spolovice katolík a spolovice neveriaci. Väčšinu svojho života som strávil ako skaut spolu s ďalšími deťmi. Chodili sme na rôzne školy v prírode a skautské tábory. Tam som spoznal aj svoju manželku, obaja sme skauti. Približne po piatich rokoch chodenia sme sa rozhodli pre sobáš.

 

Považovali ste sa za veriaceho?

Absolútne nie. Nechal som sa pokrstiť ako dospelý, keďže moja manželka je veriaca. Na jej podnet a na pozvanie známych sme začali navštevovať stretnutia, kde sa ľudia modlili chválami. Ona isté spoločenstvo navštevovala aj v minulosti. Takto som toto prostredie, doteraz pre mňa vzdialené, začal spoznávať aj ja. Dnes je tomu už štrnásť rokov.

 

Vaši rodičia sa rozviedli. Ako vás to ovplyvnilo?

Dôvody rozvodu nepoznám. Dlhší čas mali medzi sebou nezhody, viazla komunikácia. Aj keď dnes mám s oboma rodičmi – hoci osobitne – dobré vzťahy a naše deti tiež, celý rozvod sa ma hlboko citovo dotkol. Spočiatku som si to nepripúšťal, hral som to na tvrďáka. No v skutočnosti som bol zranený, zatvrdil som si srdce. Posledné roky boli medzi rodičmi zlé, stále sa hádali, nebolo to príjemné.

 

Kam to až došlo?

Vo svojej tvrdohlavosti a sebeckosti som sa rozhodol, že otca nepozvem na svadbu. Mamu som pozval na celú svadbu, no otca len na obrad. Bál som sa, že sa tam budú obaja hádať a nedopadne to dobre. Teraz viem, že to bol len ten klam, ktorý ovláda človeka. Iste to poznáte, človek robí unáhlene závery, ktoré sú zväčša nesprávne.

 

 

Ako otec reagoval na túto skutočnosť?

Jediný z rodiny prišiel aspoň na obrad. Zagratuloval nám a povedal, že každý si je strojcom svojho šťastia a že čas ukáže. A čas naozaj ukázal. Po deviatich rokoch sme sa opäť stretli, ale predchádzalo tomu ťažké obdobie. Po troch rokoch od svadby sme mali deti – a tie sa začali pýtať, prečo nemajú starých rodičov. Klamať som im nechcel, takže som povedal, že ich majú, ale že sa nestretávame.

Čím boli deti staršie, tak aj otázky boli zložitejšie a nedalo sa tomu vyhýbať. Táto téma ma dlhodobo dusila a často som reagoval podráždene. Deti chceli, aby som sa otcovi ozval, ale z mojej strany to nešlo. Mal som také zatvrdené srdce, že to pre mňa vôbec nebolo ľahké.

Bod zlomu prišiel, keď sme sa dostali do spoločenstva, ktoré aj aktuálne navštevujeme – Eben Ezer. Viacero ľudí sa za mňa dlho modlievalo a po pár rokoch sa to vo mne zlomilo. V jeden deň, bolo to počas Roku milosrdenstva, som poslal na Vianoce otcovi fotku celej rodiny. Reakcia neprišla hneď, no asi po týždni mi napísal, či sa môžeme stretnúť.

 

Stretli ste sa? Ako to dopadlo?

Nevedel som, čo môžem od toho stretnutia očakávať. V hlave som mal znovu kadejaké myšlienky. Boh sa však o to stretnutie postaral, prebehlo to pomerne jednoducho. Po tom, čo sme sa dohodli na dni, som prišiel, objal ho a povedal „prepáč“. On mi na to len odpovedal „dobre“, no poslal vnúčatám darčeky. Rozlúčili sme sa, ale odvtedy sme sa pri rodinných príležitostiach začali stretávať.

Deti sa z toho veľmi tešia a aj dedko si to užíva. To obdobie, v ktorom ich nevidel rásť, mu už nikto nevráti. Ale pre mňa je dôležité, že mi zmäklo srdce. Aby som dokázal odpustiť svojim rodičom, musel som najprv odpustiť sebe. Boh sa o mňa postaral aj v tejto veci.

 

Je pre vás Boh živým Bohom?

Každý deň ma o tom presviedča svojimi zázrakmi, či už na iných ľuďoch alebo v našich životoch. O tom niet pochýb. Najväčší zázrak je, že sa nám narodili deti. Zázračné je pre mňa aj to, ako rýchlo si našli cestu k mojim rodičom. No tiež, že sa každé ráno zobudím, že sme zdraví, že máme jedlo. Potrebujeme si to pripomínať, nie je to samozrejmosť.

Zároveň už poznám, že odpustenie je jediná cesta. Dnes sa snažím veci hneď vyjasniť, nejsť spať rozhádaný, ale čo najskôr sa ospravedlniť, odpustiť. Uprednostniť lásku pred sebectvom. Verím, že Boh spôsobil, že dnes mám otvorené srdce pre obidvoch rodičov.

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.

Komentáre