TOP

Miloš (40): Kôň je bytosť bez predsudkov

V tejto rubrike s názvom Milé rozhovory ponúkame krátke nahliadnutie do života zaujímavých ľudí s láskavým príbehom či záľubou.

Miloš je verejnosti známy predovšetkým ako víťaz ankety Otec roka 2018. My sme sa s ním rozprávali najmä o jeho záľube a poslaní zároveň – hipoterapii.

 

Pamätáš si svojho prvého koňa? Aký to bol pocit, mať vlastného koňa?

Áno, pamätám. Jedným slovom – úžasný pocit, že môžem toto krásne a ušľachtilé zviera trénovať a využívať pozitívnym spôsobom nielen pre seba, ale aj ostatných. Nie nadarmo sa hovorí, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Dnes sa smejem na citáte: „Kedysi mali všetci koňa a len bohatí auto, dnes majú všetci auto a len bohatí koňa.“ Ja sa skôr cítim bohatý vnútorne a duchovne. (úsmev)

 

Ako vznikol nápad pomáhať ľuďom hipoterapiou?

Bol to nápad mojej manželky Barborky. Keďže má zdravotnícko-pedagogické vzdelanie, ktoré je aj podmienkou na výkon hipoterapie, a od detstva je aj vášnivou koniarkou, hipoterapia ako uznávaná liečebná metóda bola pre ňu životným snom a túžbou. Jej sen sa aj naplnil. V roku 2016 sme spolu ako manželia úspešne absolvovali skúšky pod gesciou Slovenskej hipoterapeutickej asociácie. Založili sme občianske združenie, ktorého cieľom je pomoc fyzicky a psychicky hendikepovaným deťom prostredníctvom hipoterapie. Barborka pôsobí ako garant a hlavný hipoterapeut a ja ako jej asistent.

 

 

Aké vlastnosti majú kone, ktoré pomáhajú človeku takýmto spôsobom? Dajú sa vycvičiť, alebo si vyberáte kone s „vhodnou“ povahou?

Kôň ako zviera je v prvom rade pre deti niečím dominujúcim, neovládateľným a úžasným. Je symbolom krásy, slobody, sily a harmónie. Už len jeho veľkosť vyvoláva v každom rešpekt. Kôň je bytosť bez predsudkov, vôbec ho nezaujíma naše meno, aký máme účes ani to, čo máme oblečené… Akceptuje nás takých, aký sme, nehodnotí ani nesúdi druhého. Chová sa spontánne a nevtieravo. Primerane reaguje na podnety, ktoré dostane, nie je ako človek, ktorý sa môže pretvarovať z určitého dôvodu.

Je to určitá neverbálna komunikácia medzi koňom a dieťaťom. A to je na tom úžasné. Nedá sa podplatiť, ale za úprimnú starostlivosť sa vie poďakovať svojím spôsobom. Nereaguje na to, ako vyzeráme, ale na to, ako sa správame. Kôň má konštantné správanie. Je empatický, ohľaduplný a dôsledný.

Žiadny kôň sa nenarodí ako hotový hipoterapeutický kôň. Samozrejme, niektoré plemená sú predurčené na túto činnosť, napríklad kone s mohutnou stavbou tela a s pokojnou a vyrovnanou povahou. Jednou z nich je aj naša kobylka Midi. Je to typ inhibičného koňa, ktorého využitie preferujeme u detí so spasticitou a taktiež u detí, ktoré majú zo začiatku z terapie strach.

Ďalšieho koníka máme Juda, ktorý je typ stimulačného koňa a je vhodný pre hypotonické deti, pretože z dôvodu vyššej intenzity impulzov prenášajúcich sa z konského chrbta na jazdca dochádza k zvýšeniu svalového tonusu. Je kontaktný, hravý a zdravo interaktívny. Obidva koníky využívame aj pri deťoch s mentálnym hendikepom, ako sú autisti, pretože kôň nemá mimiku a je pre autistu nemenný a „čitateľný“, preto si s ním ľahšie vybuduje dôverný vzťah.

Kôň sa pri hipoterapii namáha psychicky aj fyzicky, a preto si vyžaduje dokonalý výcvik. Prechádza výcvikom, ktorý pozostáva zo základného výcviku, ktorý absolvujú všetky kone, a nadstavbového – špeciálneho pre hipoterapiu. Osobitné postavenie zaujíma výcviková metóda, pri ktorej sa kôň naučí nereagovať na nezvyčajné pohybové a iné reakcie hendikepovaných detí, ako je krik, plač, nesúmernosť sedu a podobne.

 

 

Máš v rukáve nejaký pekný alebo milý príbeh z terapií?

Aktuálne nás navštevuje asi tridsať detí. Každá lekcia skrýva v sebe veľa pekného a zaujímavého. Je to náročná práca nielen fyzicky, ale aj psychicky, no vždy, keď zhodnotíme záver každého dňa po hipoterapii, môžeme povedať, že to má zmysel. Dokonca aj našich päť detí niekedy chodí pomáhať a asistovať pri hipoterapii nielen fyzicky, ale nadväzujú aj vzťahy s hendikepovanými deťmi a ich rodičmi. Rodičia týchto detí sú veľkí bojovníci, niekedy čerpáme od nich energiu aj my. Zaslúžia si veľké uznanie!

Asi najkrajší moment, ktorý mi zostal v pamäti, je ten, keď nám napísala jedna mamička, ktorá k nám začala chodiť na hipoterapiu, že jej hendikepovaný syn dovtedy nerozprával, až pri koňoch jej povedal prvýkrát „mama“.



Komentáre