TOP

Modlitba bez slov

Každý z nás sa vie modliť. Dokonca aj tí neveriaci si z času na načas spomenú na Božie meno. Niekto sa modlí viac, niekto menej. Jeden nahlas, druhý ticho. A ďalší číta a hľadá. Mimochodom, aj vy máte modlitbu, o ktorej môžete povedať, že je „in“?

Podľa duchovných otcov jednoznačná odpoveď na to, čo je „in“, neexistuje. Tak ako rastieme a nosíme väčšie topánky, tak by sme mali vyrastať aj v modlitbe. Meniť ju a prehlbovať. Ako na to? Odpoveď nachádzame v Božom slove.

 

 

Ak nebudete ako deti….

Tieto Ježišove slová sú adresované každému z nás. O čo ide? O úprimnosť a zvedavosť.

Moji známi majú štvorročnú dcéru. Ak je príležitosť navštíviť kostol, radi ju využívajú. Nedávno bola adorácia. Otec so svojou dcérou prišli dopredu. Malá si ho obzerala ako kľačí a svoj postoj upravila podľa toho, čo videla na tvári dospelého.

Prešlo desať minút a ona mala stále oči upreté na Eucharistiu.

Keď sme sa stretli pri zmrzline, nedokázala som potlačiť zvedavosť a spýtala som sa jej. „Čo si robila v kostole?“ Venovala mi nechápavý pohľad: „Ty nevieš? Keď je Pán Ježiš v tom slniečku (tak nazvala monštranciu) tak sa máš na neho pozerať. Usmievali sme sa na seba. A to stačí.“

Práve na toto myslel Ježiš, keď hovoril o deťoch i o nás. On dobre pozná naše srdcia a som presvedčená, že nás pozná lepšie, ako my sami seba. Vlastnosti, ktoré sa občas snažíme zakryť dobrým úmyslom, pomenuje bez akéhokoľvek prikrášlenia. Ak sa chceme s ním stretnúť, neostáva nám nič iné, ako sa postaviť pred jeho tvár.

 

 

Nebuďte ustarostení ako pohania

Jedno z ďalších Ježišových odporúčaní: Nehovorte veľa. Nemyslite si, že budete vypočutí pre svoju mnohovravnosť.

Koľkokrát zavaľujeme nebo svojimi prosbami (a niekedy aj egoistickými): Pane, prosím za svoju rodinu, priateľov, dobrodincov… prosím aj za môjho zvláštneho šéfa, nedovoľ mu, aby ma vyhodil z práce. Ježiš, ty vieš, aká je moja suseda nemožná… Bože, ty vieš, že môj syn je ženatý, a že mu to neklapalo, tak si musel nájsť inú. Prosím ťa, požehnaj jeho nový vzťah….

Stáva sa nám, že vlastnými slovami chceme presvedčiť Boha, že pravda je na našej strane. A čudujeme sa, keď mlčí, alebo si odpovedá po svojom.

Niekde ďaleko za sebou zanechávame pocit dôvery, že Boh nás miluje, že prosba z modlitby Otče náš: „Príď kráľovstvo tvoje, ako v nebi, tak i na zemi“ skrýva v sebe všetko, čo potrebujeme. Akoby sa z nášho života stratilo poznanie, že Pán je s nami, aj keď je to ťažké a pomôže nám vytrvať v láske.

Jednoduché riešenia sú vždy poruke. Napríklad také, že keď Boh ku nám nerozpráva, a neplní naše modlitby, tak načo sa ešte máme s ním púšťať do dialógu.

Stačí však, ak si uvedomíme, že chyba nie je na Božej strane a rozhodneme sa, že sa naučíme počúvať Boží hlas, stoj čo stoj. Aj keď to nemusí byť vždy príjemné a hlavne – a tým si buďme istí – Pán od nás bude vyžadovať náročné veci. Tak pozbierajme odvahu a poďme ďalej.

 

 

Hovor Pane, tvoj sluha počúva.

Prvej knihe Samuelovej nachádzame návod, ako sa môžeme naučiť modlitbe bez slov. Modlitbe načúvania. Héli, ktorý bol v tom čase kňaz, prestáva vidieť. Je noc a posluhuje mu malý chlapec Samuel, ktorý spí v Pánovom chráme pri arche zmluvy. Začuje niečí hlas, ale nepozná ho. Beží k Hélimu, no on ho nevolal. Keď sa táto situácia zopakuje niekoľko ráz, Samuel dostáva múdru radu. „Ak ťa bude ešte raz volať, povedz: Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (porov. 1 Kr 3 1 – 9).

Jedno slovenské príslovie hovorí: „Kto počúva, veľa sa dozvie,“ a je to pravda.

Skôr ako sa začneme modliť, je správne, aby sme si uvedomili, že slová nie sú pri rozhovore s Pánom to najdôležitejšie. Potrebná je naša túžba byť s ním a poznať jeho hlas. Spokojne sa môžeme stotožniť s malým Samuelom, ktorý chce dať odpoveď. „Pane, hovor, tvoj sluha počúva.“ Ak si to uvedomíme, vstúpime na cestu rozpoznávania Božieho hlasu. Cestu rozlišovania a nachádzania pokoja pre náš každodenný život.

 

 

Stačí ti moja milosť, lebo sila sa prejavuje v slabosti (2 Kor 12, 9)

Úmyselne hovorím o ceste. Stretneme na nej všeličo, a najmä samých seba. Pamätám sa, ako som to chcela vzdať. Nechápala som, čo mám robiť pred vystavenou Oltárnou sviatosťou. Jednoduchšie je predsa pomodliť sa krížovú cestu, ruženec, litánie… ale nový farár, trval na svojom: „A teraz ostaňte ticho pred Pánom a počúvajte jeho hlas.“ Po piatich minútach som mala zrátané lavice v kostole, zhodnotila som oblečenie ľudí sediacich pred sebou a nespokojne som sa hniezdila na mieste. Čo to odo mňa chcel? No dobre, skúsim to. „Bože, som tu a chcem ťa počúvať,“ povedala som si sama pre seba a zahľadela som sa na bielu hostiu v monštrancii. No o chvíľu som sa znova pristihla pri myšlienke, čo dobré si dám na večeru. Spamätala som sa a znova som sa zapozerala na Ježiša. Neprešli ani tri minúty a ja? V duchu som riešila udalosti dňa.

Keď som dostala ako pokánie úlohu, každý deň aspoň pätnásť minút stráviť pozeraním sa na Ježiša vo svätostánku (z práce totiž chodím popri kaplnke), prevracala som očami. Nebolo to pre mňa vôbec jednoduché.

Prosila som Ježiša, aby niečo urobil. Prenikal ma pocit neschopnosti a odporu. Nebudem predsa robiť to, čo nedokážem. Keď bolo najhoršie a protestovala som zo všetkých síl, otvorila som si Božie slovo. Odľahlo mi, keď som zistila, že aj svätý Pavol bol na tom podobne. Chcel, aby mu Boh vzal osteň. Niečo, čo zavadzia a pripomína ľudskú neschopnosť. Ale Ježiš mu povedal: „Upokoj sa. Stačí ti moja milosť, lebo sila sa prejavuje v slabosti.“ A tak som ostala. Bože, som tu. Rob, čo chceš.

 

 

Božia odpoveď

Prišla po troch mesiacoch každodennej adorácie. Môj čas pred svätostánkom sa akoby skracoval. Aspoň tak som to vnímala. No reálne sa predlžoval. Nehovorila som nič. Iba som sa pozerala na Boha a bola som presvedčená, že aj On sa pozerá na mňa.

Moju dušu napĺňal pokoj a postupne sa menil môj postoj k životu.

Boli dni, keď som odchádzala s tým, že sa nič nestalo. Ale aj také, keď ma prenasledovalo nejaké slovo či veta. V myšlienkach som ju „obracala“ celý deň a postupne som nachádzala súvislosti, ktoré ma posúvali vpred.

 

Jedného dňa ma na ulici zastavila pani: „Vídavam vás,“ prihovorila sa, „v kaplnke. Každý deň. Modlíte sa tam. Aj ja by som sa chcela. Naučíte ma to? Čo hovoríte Bohu?“

Usmiala som sa: „Nič. Som iba s ním. A to sa volá adorácia.“

Naučiť to nikoho neviem. No delím sa s tým, čo mi bolo dané. A mimochodom: Modlitba bez slov je dar, ktorý má pripravený aj pre vás. Prijmete ho?



Komentáre